Kategória: Cirkev

Komentár k článku „Blahorečenie a kanonizácia od Druhého vatikánskeho koncilu“

Predošlý článok (Blahorečenie a kanonizácia od Druhého vatikánskeho koncilu; 1.časť; 2.časť; 3.časť), ktorý napísal páter Jean-Michel Gleize nás uviedol do problematiky kanonizácií, ich neomylnosti vo všeobecnosti, ako aj neomylnosti vo vzťahu k súčasnému kanonizačnému procesu. Žiadalo by sa doplniť niekoľko postrehov ohľadne toho, ako sa zmeny tohto procesu v kombinácii s pokoncilnou formáciou prejavujú konkrétne v praxi.

V praxi sa najčastejšie dá stretnúť s tvrdením, že ak je niekto vyhlásený za svätého, tak ide o neomylné rozhodnutie pápeža. Vyplýva to zo skutočnosti, že bežne vo farnostiach, ktoré nabehli na pokoncilné reformy sa samozrejme nezamýšľali nad dôsledkami zmien ohľadom kanonizácií. Boli prijaté automaticky. Read more

Problémy vyplývajúce z koncilu

Doteraz sa v skutočnosti nepopierateľne vyskytli ťažkosti v súvislosti s jednou kanonizáciou, ktorá sa týkala Josemaríu Escrivá de Balaguera (1902-1975), ktorý bol blahorečený 17. mája 1992 a kanonizovaný 6. októbra 2002 pápežom Jánom Pavlom II.

Existujú tiež dve prekvapujúce blahorečenia (Jána XXIII. a Matky Terezy), ale keďže blahorečenia nie sú neomylné, problém zatiaľ nemal rovnakú naliehavosť. Od oficiálneho oznámenia o bezprostrednom blahorečení Jána Pavla II. to tak nie je, pretože to bude zjavne legitimizovať prácu tohoto pápeža, ktorou bolo implementovanie Druhého vatikánskeho koncilu, najmä pokiaľ ide o dva zásadné princípy náboženskej slobody a ekumenizmu. Read more

Časť I: Tradičné zásady
Aby sme mohli ísť po poriadku, začneme v tejto časti definovaním blahorečenia a kanonizácie predtým, ako preukážeme, že kanonizácia je ako taká neomylná, pričom sa nezohľadnia okolnosti, ktoré nastali s aggiornamentom Druhého vatikánskeho koncilu.

1. Niektoré definície

a) Blahorečenie
Blahorečenie je čin, ktorým Najvyšší pontifik udeľuje verejnosti povolenie vzdávať úctu blahorečeným v určitých častiach Cirkvi až do kanonizácie. Tento akt preto nie je príkazom; je to dočasný, nie definitívny akt; je reformovateľný. Blahorečenie predstavuje povolenie na verejné uctievanie. Akt blahorečenia nevyhlasuje priamym spôsobom ani oslávenie, ani hrdinské cnosti Read more

Čo tradične robila Cirkev, aby určila, či je niekto svätý? A čo nový proces zavedený po Druhom vatikánskom koncile? A ako spôsobilo zavedenie modernizmu pochybnosti o pokoncilných kanonizáciách?

V tomto rozsiahlom článku „Blahorečenie a kanonizácia od Druhého vatikánskeho koncilu“, ktorý publikoval časopis SiSiNoNo v júni 2011 páter Jean-Michel Gleize, profesor teológie v seminári Écône analyzuje princípy spojené s blahorečením a kanonizáciou a ťažkosti vyplývajúce z nových doktrín Druhého vatikánskeho koncilu. Páter Gleize vyzdvihuje konkrétne tri okruhy problémov:

• neprimeranosť procedúry,
• kolegialita
• koncept hrdinskej cnosti.

Read more

„Na nebi sa strhol boj“. (Zjv 12,7) Lucifer skríkol: „Non serviam“. (Nebudem slúžiť.) To znamená, že vypovedal Bohu poslušnosť a strhol so sebou v tejto vzbure mnoho anjelov. Proti nim archanjel Michal zahrmel mocným hlasom: „Quis ut Deus? “ (Kto je ako Boh?) Pod vedením Michala Archanjela vyhnali dobrí anjeli z neba všetkých zlých anjelov a zvrhli ich do pekiel.

Anjeli boli stvorení ako dobrí, avšak anjelská inteligencia je vliata, teda obsahuje všetko poznateľné, na rozdiel od ľudskej, ktorá je značne limitovaná. Boh vyžadoval od nich, pretože On všetko a všetkých stvoril a On je konečným dobrom všetkých bytostí, aby sa podriadili Jeho vôli, aby mohli vo večnosti tak zotrvať. Teda padlí anjeli sa stali zlými sami sebou, slobodnou voľbou, Boh ich zlými nestvoril.

Sv. Augustín dodáva: „A tak zatiaľ čo jedna časť anjelov pod vplyvom bezbožnej pýchy opustila Boha a bola vyhnaná z výšok nebeského pobytu do temných hĺbok ovzdušia, čo nás obklopuje, zvyšok ostal pri Bohu v stave večného šťastia a svätosti. Read more