Zrnká pravdy
Pri hodnotení heretických náboženských náuk sa možno v pokoncilovom „newspeaku“ často stretnúť s tvrdeniami typu: „Aj keď to-ktoré nekatolícke vierovyznanie obsahuje nejaké nepravdy, predsa sa v ňom dá nájsť aj mnoho pravdivých názorov“. Tieto „zrnká pravdy” potom používajú neomodernisti ako jednu z premís pri argumentovaní proti spravodlivému odsudzovaniu bludov, ba čo viac, na ich základe dokonca pripisujú odpadlíckym sektám možnosť pôsobenia Ducha Svätého a vlastnenie prostriedkov pre dosiahnutie spásy.
Tieto zjavne nekatolícke názory legalizoval Druhý vatikánsky koncil. V dekréte Unitatis Redintegratio čítame nasledovné: „Mnohé a význačné prvky a hodnoty, z ktorých sa vo Read more
Podľa starého Simeona je Kristus „znamením, ktorému bude protirečené“. (Luk. 2, 34.) To isté môžeme povedať aj o Cirkvi Kristovej, s ktorou od počiatku stojí na vojnovej nohe duch sveta. A v XVI. storočí našiel mohutných spojencov v sektách od Cirkvi odtrhnutých a na základe protestantských zásad povstal celý ľudový filozofický systém na zatemnenie tej veľkej povinnosti, že sa človek má pokoriť Kristovi, zjavujúcemu sa v Cirkvi svojej. Nevera oblečená do tógy modernej vedy napáda vieru a prikrýva sa krásne znejúcimi frázami indiferentizmu a ľudovej filozofie a jej zbraňou je fráza, ktorá stálym opakovaním hypnotizuje a akoby okúzľuje srdcia, tak, že voči viere chladní ľudia za hotový peniaz a pravdu vezmú tú lživú frázu, tým viac, že to človek veľmi ľahko uverí, 
I. Čas je poklad, ktorý sa nedá oceniť, pretože v každej chvíli môžeme získať poklady milosti a večnej slávy. V pekle ženie odsúdencov do plaču myšlienka, že už niet času na nápravu ich večnej biedy. Koľko by zaplatili za hodinu času, v ktorej by mohli úkonom bolesti napraviť svoje zatratenie! V nebi sa síce nedá plakať, ale keby blažení mohli plakať, plakali by iba nad tým, že stratili toľko času v tomto živote, v ktorom si mohli získať väčšiu slávu, a že tento čas už nemôžu mať. Bože môj, ďakujem ti, že mi dávaš čas na oplakávanie mojich hriechov a na to, aby som svojou láskou vyvážil urážky, ktoré som ti spôsobil.
(Už 500 rokov hnije, mokvá a krváca otvorená rana protestantizmu na tele kresťanstva. Čím viac času nás delí od tých neblahých storočí, ktoré splodili onen ohavný blud, tým ľahšie sa darí falzifikátorom dejín zamieňať vulgárnu, agresívnu, šialenú a vražednú realitu pôvodu protestantizmu, za mdlú a nasladlú realitu protestantskej duchovnej anarchie 19. a 20. storočia. Táto charizmaticko-cukrová gebuzina moderného protestantizmu, nakladaná v pietistických a kvakerských nálevoch, vyváľaná v nikdy neschnúcom bahne amerických úsmevov, cudne mlčí o svojom hulvátskom pôvode. Veď kto by uveril, že požívačné, hrabivé, skrz-naskrz ordinérne indivíduá, ktoré stáli na počiatku tejto arciherézy, mohli niekomu imponovať? Kto by veril, že títomyšlienkoví piadimužíci, plní banalít a pivnej múdrosti, mohli 