Msgr. Rudolf Graber: Tajné spoločnosti v boji proti Cirkvi (2. časť)
(Pokračovanie 1. časti)
V knihe abbého Melinga (viac známeho pod pseudonymom Dr. Alta) L´évangile de l´Esprit-Saint, Jean traduit et commenté (1907) je program, podľa ktorého sa dnes „pracuje“:
- dôraz na ezoterizmus;
- revolta proti štruktúram Cirkvi;
- nahradenie (substitution) rímskeho pápežstva „viackonfesným (pluri-konfesionelles)“ pontifikátom, ktorý je schopný prispôsobiť sa všestrannému (polyvalent) ekumenizmu, ktorý dnes vidíme etablovaný v spoločných celebráciách kňazov a protestantských pastorov;
- oslava Krista prostredníctvom nového ľudstva;
- prevrátenie (inversion) všetkých právd, ktoré Kristus učil. (1)
V dobe osvietenstva vzniklo niekoľko proticirkevných spolkov, z ktorých by mali byť menované aspoň dva: slobodomurári, založení roku 1717 v Londýne; a rád iluminátov, založený 1. mája 1776 Adamom Weishauptom, profesorom cirkevného práva, v Ingolstadte. (1) Tým sme sa dotkli problému tajných spolkov a ich vplyvu na spoločnosť a Cirkev. Zas a znova sa dočítame, že Francúzsku revolúciu je potrebné pripísať na konto slobodomurárov. Novodobá formulácia však hovorí: „Slobodomurárstvo revolúcie nerobí; pripravuje ich a pokračuje v ich diele.“ (2) Nech už je to akokoľvek, v lone týchto a podobných tajných spoločností vyklíčilo to, čo bolo neskôr pomenované ako synarchia, t. j. jednotný svetový štát s jednotnou vládou, ktorá je plánovaná ako proticirkev. Ale o tom neskôr. V každom prípade predstavuje Francúzska revolúcia v diabolskom pláne dôležitý článok. Nie je to prehnané tvrdenie, keď povieme, že mnohé katolícke odvetvia si dnes privlastnili jej hlavné myšlienky: slobodu vzoprieť sa vládnucim 
Kňazský celibát je vec, ktorá nie je ľahostajná ani ľuďom, ktorí nepatria do Katolíckej cirkvi. Jeho budúcnosť, rovnako ako aj jeho porušenia jednotlivcami vzbudzujú záujem verejnosti a nútia ju vyjadrovať svoje názory k nemu. A nie sú to väčšinou priaznivé názory. Chyba však nie je v samotnom celibáte, ale v tom, ako je vnímaný a (ne)pochopený. Niekoľko desaťročí dekatolizácie a sexuálnej revolúcie spôsobilo, že celibát sa stal pre svet pohoršením. Vidia v ňom prežitok minulosti a osvojili si názor, že je prostriedkom, ktorý bol v Cirkvi zavedený kvôli jej hmotným záujmom. Nič však nie je ďalej od pravdy. Materiálne bohatstvo Cirkvi nestojí na osobnom majetku jednotlivcov z radov kléru. Sú aj iné náboženské spolky označujúce seba samé slovom „cirkev“ a sú dostatočne hmotne zabezpečené aj bez celibátu. Celibát mal vždy svoje miesto v Cirkvi. Už od jej počiatku. Už pred tým, ako sa prešlo k praxi svätiť len slobodných mužov boli ženatí kňazi zaväzovaní k zdržanlivosti. Nasledovali obdobia, keď bol celibát cenený, aj keď bol odmietaný 
A teraz vám poviem niečo o dvoch klerikoch, ktorí boli vo vojsku pri Damiette.
Na prvú adventnú nedeľu roku 1969 nadobudol účinnosť misál Pavla VI., tzv. Novus Ordo Missae (skr. NOM). Dielo Msgr. Bugniniho, progresivistického arcibiskupa s pochybnou povesťou, na ktorého tvorbe preukázateľne spolupracovalo šesť protestantov, malo jeden hlavný cieľ: pod zámienkou návratu k pôvodnej jednoduchosti prispôsobiť liturgiu latinskej Cirkvi ekumenickým požiadavkám Druhého vatikánskeho koncilu, rozumej oklieštiť rímsko-katolícky rítus o všetko, čo v ňom bolo jednoznačne katolícke, čo sa nepozdávalo nepriateľom Cirkvi.