Slovenský národ ako priateľ starých pomerov – O stručnej filozofii dejín nášho národa, ktorý sa vyhýba revolúciám

Kapitola zo Správy bezradných katolíkov o stave viery na Slovensku pri príležitosti apoštolskej návštevy pápeža Františka. (Poznámky textu viď v pôvodine.)

Vaša Svätosť, na to, aby ste mohli pochopiť rozpoloženie a motiváciu slovenskej Cirkvi, s akými sa zúčastňovala a neskôr i zavádzala zmeny vyplývajúce z pastoračného Druhého vatikánskeho koncilu, je potrebné sa aspoň v skratke zaoberať filozofiou našich dejín.

Zo skupiny tzv. „sedmopočetníkov“, ktorá pozostávala z vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda a ich piatich ďalších žiakov, je na našom území asi najviac uctievaný sv. Gorazd, nástupca biskupa Metoda. Spolu s kniežaťom Slavomírom („Sclajamarus“) patrí sv. Gorazd k prvým našincom prenasledovaným pre vieru. Zaujímavosťou je, že postava Slavomíra v sebe podľa dostupných historických zdrojov mohla sústrediť atribúty kňazskej a zároveň panovníckej moci. Existuje teda názor, že panovník Slavomír bol historickým predobrazom prvého slovenského prezidenta, Mons. Jozefa Tisu (* 1887 — † 1947), ktorý bol zároveň rímsko-katolíckym kňazom.

Ďalej náš národ prechováva úctu k sv. pustovníkom z 10. storočia, a to k Andrejovi-Svoradovi a jeho žiakovi Benediktovi zo Skalky, ktorí žili prísnym životom odriekania, modlitby a práce. Zo začiatku 11. storočia si ctíme sv. Bystríka (Bestricus Nitriensis), biskupa a mučeníka, rozširovateľa staroslovenskej liturgie a horlivého evanjelizátora pilíškej oblasti, ktorá je dnes súčasťou Maďarska. Bol to práve sv. Bystrík, ktorí pomáhal zahnať pohanských Maďarov za Dunaj.

Po zániku Svätoplukovej ríše ako štátu západných Slovanov začiatkom 10. storočia vzniklo asi v roku 1000 na našom území „Regnum Hungariae“ ako multietnický štát. Ten v slovenčine nazývame ako „Uhorsko“. V slovenskom jazyku totiž rozlišujeme medzi „Maďarskom“ ako novovekým štátom Maďarov a „Uhorskom“ ako naším spoločným štátom s Maďarmi. Staromaďarskému kočovnému kmeňu Arpádovcov, ktorý sa nezúčastnil bitky pri rieke Lech, a ktorý sa neskôr stal uhorským kráľovským rodom, totiž vtedy pomohli k moci početné slovenské rody. Od našich predkov potom títo kočovníci prijali kultúru a usadlý spôsob života. Rozdelením Svätoplukovej ríše tak vzniklo uhorské, poľské a české kráľovstvo — reprezentujúce legendárne tri slovanské prúty Svätoplukove.[47]

V Uhorskom kráľovstve bola po viac ako 900 rokov úradným jazykom latinčina. Nemčina bola úradným jazykom iba 17 rokov a maďarčina zas približne 65 rokov. A práve toto krátke obdobie zavádzania maďarčiny za úradný jazyk multietnického kráľovstva — ktorého väčšinu nikdy netvorili Maďari — a násilná maďarizácia slovenského obyvateľstva z druhej polovice 19. storočia vyvolali v našich predkoch odpor k spoločnému štátu s Maďarmi. Ten dovtedy slovenskí katolíci vnímali ako svoju vlasť a Mariánske kráľovstvo „Regnum Mariae Patronae Hungariae“.

Nemožno preto hovoriť o nejakom „tisícročnom útlaku“ slovenského národa pod maďarskou nadvládou, pretože členovia slovenského národa po stovky rokov spoluvytvárali spoločenský, vedecký, politický a náboženský život Uhorska.

Počiatky slovenského národného obrodenia v rámci Uhorska možno datovať k druhej polovici 18. storočia, kedy vznikli prvé pokusy o pozdvihnutie slovenského jazyka. Najskôr to boli kamaldulskí mnísi zo Zobora pri Nitre — ktorá bývala sídlom Svätoplukovej ríše. Mnísi tu vydali prvý latinsko-slovenský slovník. O polstoročie neskôr sa pokúsili kodifikovať spisovnú slovenčinu rímsko-katolícki kňazi a slovenskí učenci združení okolo kňaza Antona Bernoláka (* 1762 — † 1813).

Skutočnosť, že vodcami národného obrodenia slovenského národa prostredníctvom obrody jazyka sa u nás stali rímsko-katolícki kňazi a mnísi mala minimálne tri príčiny.[48] Najdôležitejšou z nich je, že pre slovenských katolíkov tej doby bola stále jediným a zjednocujúcim liturgickým jazykom latinčina. Prípadná kodifikácia slovenčiny by nijakým spôsobom nezasiahla do najcitlivejšej časti katolíckeho kultu, ktorou liturgia nepochybne je.

Preto najväčšou prekážkou v uzákonení spisovného slovenského jazyka boli spočiatku slovenskí lutheráni. Pre nich by to totiž znamenalo, že musia zanechať biblickú češtinu, ktorú dovtedy používali na účely svojich obradov, piesní či štúdia Biblie. Slovenskí katolíci v tom čase, naopak, pred takýmto problémom nestáli, a tak ich snahám o uzákonenie spisovnej slovenčiny nebránili náboženské dôvody. Bernolákovci dokonca pri kodifikácii slovenského jazyka preukázali svoju ochotu ustúpiť novej generácii slovenských lutheránov — štúrovcom — zoskupeným okolo osoby Ľudovíta Štúra (* 1815 — † 1856).

Za dnešnú spisovnú slovenčinu teda v prvom rade vďačíme katolicizmu našich národných dejateľov, ktorý vo svojom univerzalizme dokázal poľahky integrovať rôzne národné partikularity.

Faktom takisto je, že slovenskí buditelia boli v tom čase vo svojej väčšine — ak pominieme okrajových radikálov — reálne odporcovia revolúcií a konzervatívci, odmietali demokraciu, revolúciu a socializmus, uvažovali o konštitučnej monarchii, podporovali cisára a legitimitu. V rokoch 1848 – 49 sa štúrovci nielenže pridali na stranu Viedne, cisára a katolíckej monarchie — čo by sa ešte dalo interpretovať ako pragmatický ťah — ale vítali a obdivovali ruskú cársku armádu a v ruskom autokratickom cárovi Mikulášovi I. (* 1796 — † 1855) videli záchrancu.[49]

Po už spomínanej generácii kňazov z bernolákovskej skupiny, ktorá obrodila náš národ po jazykovej stránke, prišla generácia kňazov zo skupiny hlinkovcov zoskupených okolo osoby Mons. Andreja Hlinku (* 1896 — † 1938). Skupina týchto kňazov oživilia náš národ po stránke politickej.[50]

Po rozpade Rakúsko-Uhorska, z ktorého si náš národ odnášal predovšetkým rany z posledného obdobia maďarizácie, hľadali naši politickí predstavitelia štátoprávne riešenie. Okolnosťami a politikou možného sme boli vmanévrovaní do spoločeného štátu s tradíciou husitizmu, voľnomyšlienkárstva a socializmu poznačenými národmi českých zemí.[51]

Kolonizácia Slovenska českými liberálnymi učiteľmi, politické útoky centrálnej vlády na slovenské cirkevné školstvo a na pronárodné tlačoviny, znemožňovanie uplatnenia sa členov slovenského národa v štátnej správe či v armáde a pohŕdanie českej vlády vidieckym katolíckym obyvateľstvom Slovenska sa však stalo našou novou nočnou morou. S útokmi na našu národnosť sme mali skúsenosti už z Uhorska. Čo však bolo v Československu novinkou, bol systematický vládny útok na našu katolícku vieru.[52]

Vtedajšia katolícka generácia našich politikov mala teda jasný cieľ: buď by sa jej podarila vybojovať väčšia autonómia od centrálnej pražskej vlády v rámci Československa, alebo by skôr či neskôr musela hľadať cestu, ako z Československa von.

V roku 1939 vznikla samostatná Slovenská republika — čomu v roku 1938 predchádzala zrada západných mocností v Mníchove, ktoré mali garantovať Československu jeho celistvosť. Slovenskí katolícki politici ihneď priznali Bohu v ústave nového štátu všetku zvrchovanú moc v súlade s encyklikou „Quas Primas“.[53]

Skutočnosť, že na čelo nášho národa a štátu sa v týchto ťažkých časoch postavil katolícky kňaz Mons. Jozef Tiso, bolo prirodzeným vyvrcholením našej minulosti.[54] V celej našej minulosti to boli práve katolícki kňazi, ktorí po stáročia utvárali povahu nášho národa a šľachtili jeho vernosť katolíckej viere a Kristovej Cirkvi — od čias kňaza a panovníka Slavomíra z 9. storočia až po kňaza a prezidenta Mons. Jozefa Tisu z 20. storočia.

Slovenský národ pritom nikdy nemal snahu vytvoriť nejakú formu teokracie. Naopak, všetci zodpovední a do budúcnosti uvažujúci politici si uvedomovali potrebu politickej a mocenskej kontinuity, ktorú najlepšie zabezpečuje dedičnosť moci. Slovenský politik Vojtech Tuka (* 1880 — † 1946) — ktorý bol v mladosti chránencom bulharského cára Ferdinanda Coburga (* 1861 — † 1948) a vychovávateľom jeho syna, neskoršieho cára Borisa III. (* 1894 — † 1943) — sa stal preto otcom na Slovensku nikdy nerealizovanej monarchistickej idey. Podľa nej by katolícky kňaz Mons. Tiso po vojne odovzdal samostatný slovenský štát pod monarchistickú korunu naturalizovaného potomka bulharského cára. Tým by sa Slovensko opäť vrátilo späť k starým pomerom — teda k svojej, tentoraz už i štátnej existencii v rámci monarchie.

Ak totiž existuje niečo ako národný charakter alebo inštinkt, tak potom je jeden prvok, ktorý sa v slovenskom národe opakuje s nehynúcou pravidelnosťou – tajomná príťažlivosť uprednostniť zachovávanie, resp. konzervovanie starých pomerov pred zmenou. Slovenský národ teda nikdy nebol revolučnou silou, ktorá by mala podiel na rozbití katolíckej monarchie a zničení „starých pomerov“, ktoré dnes ešte viditeľnejšie stoja ako protiklad voči „novému svetovému poriadku“, proti „Novus Ordo Misae“ či proti konceptu „New Age“ globálnej synkretickej cirkvi. Naši predkovia v rámci politiky možného vždy hľadali cestu, ako si zachovať našu kultúru, jazyk — ale najmä katolícku vieru a s ňou i čo najviac zo „starých pomerov“. Naši predkovia si uvedomovali, že revolúcia sa začína meter od hraníc katolíckej Cirkvi. Kontrarevolúcia, naopak prebýva len za jej hradbami.

Vaša Svätosť, preto skutočnou ruptúrou vo vnímaní našich vlastných dejín je fakt, že najväčším svetským sviatkom na Slovensku je dnes 29. august[55]. V tento deň si pripomíname revolučné povstanie komunistov, liberálov, demokratov, čechoslovakistov, partizánov a zmätenej časti slovenskej armády z roku 1944 proti autoritatívnemu a klerikálnemu štátu, na čele ktorého stál katolícky kňaz Mons. Jozef Tiso. Podľa jeho protagonistov malo pritom povstanie viesť k „ustanoveniu ľudovodemokratického štátu Čechov, Slovákov a Podkarpatských Ukrajincov“. Avšak prvé, čo povstalci urobili na obsadených územiach, bolo, že zo škôl odstránili kríže, obmedzili prístup menšín k bohoslužbám a na školách zmiešali dievčenské s chlapčenskými triedami dokopy.

Žiadne povstanie „ľudových demokratov“ proti „klérofašizmu“ sa v roku 1944 nekonalo. Povstanie svojimi črtami a krutosťou pripomínalo jakobinizmus. Partizáni z radov ľudových demokratov a komunistov vraždili krutým spôsobom civilné obyvateľstvo[56] a katolíckych kňazov[57].

V roku 2018 bola v Košiciach blahorečená Anna Kolesárová (* 1928 — † 1944) ako slovenská mučenica čistoty.[58] Tri mesiace po vypuknutí povstania ju na našom území zastrelil sovietsky vojak preto, že sa mu odmietla podvoliť. Bolo to práve „ľudovodemokratické povstanie“, ktoré otvorilo cestu sovietskym komunistom do stredu našej vlasti bez boja. Tak, ako povstanie kedysi oslavovali komunisti, oslavujú ho dnes aj liberáli a demokrati. A to najmä preto, že bolo našou, slovenskou Veľkou francúzskou revolúciou, kedy proti autoritatívnemu režimu podporujúcemu rozkvet kresťanského a národného života — so všetkými jeho nedokonalosťami, chybami a hriechmi — povstali revolučné socialistické, liberálne a demokratické sily.

Proponenti týchto revolučných síl po vojne prenasledovali slovenskú inteligenciu, katolíckych kňazov a biskupov. Mons. Jozefa Tisu obesili v roku 1947 necelé dva týždne po Veľkonočnej nedeli. Na jeho usmrtenie dohliadal špeciálny vyslanec českého prezidenta v demisii, Eduarda Beneša. V Československu zavládol benešovsko-gottwaldovský režim, teda režim spolupráce demokratov s komunistami, ktorí spoločnými silami likvidovali reprezentantov kontrarevolučných slovenských katolíckych síl.[59] O rok nato vyhrala voľby v českých zemiach komunistická strana. Zvyšku slovenskej kontrarevolučnej katolíckej inteligencie teda nezostávalo iné, ako pred krvilačným revolučným duchom vanúcim z Prahy emigrovať do zahraničia.