P. Vojtech Müller OP: Cirkev a nacionalizmus (1942)
To, čo dnes najviac kvitne v každom národe, je nacionalizmus, láska k národu. Úloha Cirkvi a katolíkov v tejto veci nie je ľahká, zato tým dôležitejšia. Cirkvi aj tu musí ísť o to, aby ukázala pravú hodnotu nacionalizmu a povedala svoje rozhodujúce slová proti výstrednostiam nacionalizmu, proti šovinizmu a tým svojim nepriateľom, ktorí hovoria, že Cirkev svojou nadnárodnosťou oslabuje národnostné povedomie, že je protinárodná, alebo aj keď azda nie vedome, vychováva ľudí k národnej ľahostajnosti.
Nacionalizmus, národovectvo neznamená nič iné ako činorodú lásku k vlastnému národu. Národovec má pred očami národ, t. j. skupinu obyvateľstva, s ktorou sa vidí zviazaný zväzkami krvi, dejín, územia a zvykov a hľadí podľa možností udržať toto dedičstvo, zveľadiť ho a získať mu česť v očiach iných národov. (Dr. Chladný-Hánoš: Láska k národu, str. 2.) Read more
Kapitola zo 
Aby sme však mali príčinu ovládať cit k národu a držali ho v medziach, ako sme na to viazaní zákonom prirodzeným, treba vedieť, aký zmysel má pravá láska k národu. Nijaká láska prirodzená, ľudsky teplá, nie je uzavretým systémom: láska je podstatne otvorená k inému. Pravá láska v dôsledku toho vychováva k čím širšiemu rozpätiu. Láska totiž núti a vychováva k šľachetnosti a veľkodušnosti. Kde niet šľachetnosti, tam niet lásky. Láska nás učí nadosobnému a nadsebeckému chápaniu skutočnosti. Teda i zmyslom lásky k národu je výchova nášho ducha k veľkodušnosti, obetavosti a zriekaniu. Zmyslom lásky k národu je duchovné, vnútorné rozširovanie. Obeťami duša rastie a otvára sa pre širšie obzory. Ak hľadáme zmysel vnútorného rozširovania šľachetnosťou, zbadáme, že má skrytú finalitu v stvorení. Človek je stvorený pre poriadok nadprirodzený. Toto mimoriadne určenie človeka vyžaduje obetu nadmieru veľkú: zanechanie samého seba. K tejto najvyššej šľachetnosti majú nás vychovávať 
V súvislosti s nedávnym výročím príchodu sv. Cyrila a Metoda sa už pravidelne objavujú staré námietky proti nim aj v radoch ľudí, ktorí sa označujú za národovcov, vlastencov, rodoľubov… Spochybňujú náboženský a kultúrny prínos solúnskych bratov a vznášajú voči nim rôzne obvinenia. Mnohé z nich zhrnul vo svojich článkoch a videách hudobník a spisovateľ Miroslav Švický, známy ako Žiarislav. Vykresľuje príchod sv. Cyrila a Metoda ako katastrofu, keď prídu do idylického prostredia, kde sa v slobode a v dobovej forme demokracie rozvíjala vyspelá kultúra a duchovno. Tie sú následne barbarsky zničené a ľuďom sú vnucované cudzie formy duchovna, ktoré sú im len na škodu. Používa pri tom na opis diania slová ako diktatúra, totalita a prirovnáva ich aspekty ku komunizmu a Islamskému štátu. Ako keby vierozvestcovia prišli na Veľkú Moravu sami od seba a s mečom v ruke.