Kategória: Články

Práve včera si celý svet pripomenul koniec vojny v Európe. Nuž koniec. Pre mnohých sa vojna skončila, pre mňa stále pokračuje. Otázkou je, či sa vôbec niekedy skončí. Nie je totiž jasné, čo by sa dalo pokladať za jej skončenie. Neviem to ani sám, odpoveď na to stále hľadám. Ale pekne po poriadku. Mnohí hovoria, že som od všetkého ušiel. Nuž ak som od niečoho utiekol, tak od prázdneho politikárčenia a večných sporov. Od celého jalového snívania a ilúzii. Už som to ozaj nemohol dlhšie znášať. Napĺňalo ma to smútkom a zlosťou. Načo to všetko bolo? Nádeje sa ukázali ako liché a svet sa točil ďalej. Žiadna vojna proti boľševikom nevypukla, aspoň nie v Európe. Výpady a nepriateľstvo sa prejavili akurát v rovine slovnej. Všetci si inak hľadeli svojho a posilňovali svoj vplyv vo svojich sférach vplyvu. Ticho rozdelenie, ktoré si dohodli ešte cez vojnu, rešpektovali. Na západe ani prstom nepohli pre tých, čo sa nechceli zmieriť s tým, že ich krajiny sa ocitli pod boľševickou čižmou, ktorá ich dusila. Rovnako Stalin nehol ani prstom pre gréckych komunistov, Read more

Je to už dlho, čo som otvoril svoj starostlivo opatrovaný denník, aby som do neho niečo zapísal. Vždy som sa snažil do neho zapísať významné udalosti, čo sa dotkli ako mňa, tak ľudí okolo. Problémom však je, že za posledné roky sa toho dialo toľko, že sa aj to, čo sa kedysi javilo ako výnimočné, stalo všedným.

Jar roku 1945 sa niesla v znamení môjho odchodu z vlasti. Niekto by to nazval útekom. Lenže ostať doma v situácii aká nastala, by sa rovnalo samovražde. Ak som chcel, ak sme chceli pokračovať v boji za udržanie alebo obnovenie slovenskej štátnosti, museli sme odísť. Bolo potrebné sa vyhnúť „spravodlivosti“ víťazov. Bolo nevyhnutné nebyť na rane procesov, ktoré sa začnú. Bude to o snahe osvedčiť vernosť novým pánom, vykúpiť zbabelosť alebo prípadnú vinu. Tak či onak vedel som, že sa budú hľadať obete. Bol však odchod na západ riešením? Čoskoro sa ukázalo, že nie. Aj pre západných spojencov sme boli spojencami ich hlavného nepriateľa, spojencami Nemecka. Read more

Keď som naposledy otvoril svoj denník, vonku sa akurát začínalo leto. Charakterizovalo ho nielen horúce počasie, ale aj čoraz horúcejšia, až pekelná situácia. Teraz som ho otvoril znovu. Leto sa skončilo a pomaly sa končí aj jeseň. Pľušte už jednoznačne ohlasujú zimu. Až tie mi umožňujú dať na papier svoje myšlienky. Nie žeby nebolo o čom písať, skôr naopak. Ale jednoducho nebolo času. Nálety, o ktorých som písal naposledy, boli len počiatkom horúceho leta a ešte horúcejšej jesene. Po lietadlách, ktoré na naše mestá sypali smrť, sa objavili nové. Neprileteli nad mestá, ale nad naše hory. Neprileteli s rachotom a neniesli smrť. Teda aspoň to tak sprvu vyzeralo. Prileteli ticho a nebadane. Nepadali z nich bomby, ale niečo zákernejšie. Ľudia vycvičení v partizánskej vojne. Vznášali sa dolu ticho, navigovaní ohňami, ktoré založili ich domáci pomáhači. Ostali po nich len padáky, ktoré potom nachádzali šarvanci po lesoch. Každý nad ich objavením len zatváral oči a nepripúšťal si, že poslovia budúcej apokalypsy sú už tu. A že ich prítomnosť pocíti celá krajina. Read more