Denník 1

16.júna na Slovensko prišla vojna. Vtrhla naň v podobe kovových vtákov, z ktorých na hlavu ľudí padala smrť v podobe bômb. Ťažko sa opisuje zdesenie ľudí, na hlavy ktorých padala. Zaskočila ich vojna vo svojej najsurovejšej podobe. Bolo to kruté prebudenie. Málokto mal už s vojnovým besnením nejakú skúsenosť ako ja a moji kamaráti. Tiahli sme na východ bojovať s boľševizmom a videli sme to, čo ostalo ostatným skryté. Tí naivní ľudia, žili v ilúzii, že sa vojna Slovensku vyhne. Že sa celé to šialenstvo zastaví na jeho hraniciach a ušetrí nás. Naivná nádej a kruté prebudenie. Nie tak dávno sa obyvatelia Bratislavy dívali na ohne, ktoré horeli na juhu. Dívali sa s istým zadosťučinením na bombardovanie Budapešti. Nemožno sa tomu diviť. Aj keď bolo Maďarsko defacto našim spojencom, bolo medzi nami more zlej krvi. Všetci sa preto dívali na horiacu Budapešť s chmúrnym potešením. „Dobre im tak“, dalo sa čítať v ich tvárach. „My nikoho neprovokujeme, nám sa to stať nemôže.“ Svätá prostota. Američanom bolo úplne jedno, koho bombardujú, koho mestá ničia. Pre nich sme boli spojencom ich nepriateľa, ktorý ho podporuje. To bolo pre nich dostatočným dôvodom, aby svoje skazu prinášajúce lietadlá poslali aj na naše mestá. Teraz horia naše domy a továrne. Tí, čo hľadeli na horiacu Budapešť, si sotva uvedomili, že tentoraz nie je nepriateľ môjho nepriateľa môj priateľ. Boli sme tiež nepriateľom. A to, čo sa stalo, bolo len otázkou času. Stalo sa to a stalo sa to vo veľkom štýle. V hroznom, ale veľkom.

Nikto na to nebol pripravený. Všetci žijú v sladkej naivite nevedomosti. Neviem v čo dúfajú. V nejaký zázrak či Boží zásah, ktorý sa nedá vylúčiť, ale musel by to tak chcieť Boh sám. Nie žeby som v Neho neveril, ale na zázrak musia byť isté dôvody. Z východu sa valia boľševické hordy, ktoré zatiaľ zmietli všetko, čo im stálo v ceste. Na západe sa vylodili západní spojenci. Nášho ochrancu a najvýznamnejšieho spojenca, Nemecko, vzali do kliešti. Jeho porážka bola len otázka času. Len blázon si mohol myslieť opak. Ja medzi nich rozhodne nepatrím. Videl som toho dosť. Ako dieťa som videl Ameriku. Spoznal som jej zdanlivo nekonečný potenciál. Vtedy som tomu nevenoval pozornosť. Len potom, keď som bol starší, som si to dal dokopy. Keď koncom roku 1941 vstúpili do vojny, vedel som, že sme vo veľkých problémoch. Rovnako som bol na východe. Videl som aj toho viac ako dosť. Celú tú hrôzu, čo do života tamojších priniesol boľševizmus. Poznal som následky hrôz, ktoré si našinec nevie predstaviť. Bolo to ako prechádzka peklom. A čo ešte vojna. Žiadna romantika. Len hrôza, smrť, blato a skaza. To všetko som si priniesol domov. Do pokojného života. Ľudia okolo žili svoje životy v zime aj v lete, nevedeli nič o svete. Alebo lepšie povedané, vedieť nechceli. Ako som už povedal, verili, že všetko prehrmí tak nejako mimo nich. Nanajvýš doma, za zatiahnutými záclonami počúvali zahraničné vysielanie. Verili mu alebo nie? Najskôr ako – kto. Kriticky si zhodnotiť vlastnú situáciu nevedeli. Mnohí v duchu tradičného rusofilstva dúfali a čakali na Rusov. Nevedeli a nepripúšťali si, že Rusko dneska je iné, ako bolo predtým. Alebo sa na povrch dostali vlastnosti, ktoré v tom starom boli držané kdesi hlboko. Tak či onak budú veľmi prekvapení, keď sa namiesto ruských bohatierov zo starých povestí dovalia aziati so šikmými očami a hroznými maniermi. A západní spojenci? Mnohí čakali, že sa po vylodení v Taliansku skúsia vylodiť na Balkáne a rýchlym pochodom na sever ovládnu strednú Európu. Tým by sa boľševikom cesta na západ uzavrela. Nestalo sa tak. Vylodili sa vo Francúzsku a pohli sa východným smerom. To znamenalo, že všetko od Nemecka na východ nechávajú Stalinovi ako vojnovú korisť. A čo sa robí s vojnovou korisťou, to je každému, čo si vojnou prešiel jasné.

Čo ma však zaráža najviac je postoj Slovákov k vlastnej štátnosti. U väčšiny mám dojem, že vlastný štát je pre nich pojem viac menej prázdny. Iste, uvítali jeho vznik doslova nadšene. Mnohí zaň aj bojovali v roku 1939. Napriek tomu k nemu správny vzťah nemajú. Uvítali jeho vznik, ale teraz, keď sa čoraz viac ocitá pred nebezpečenstvom zániku, nerobia nič, aby sa pokúsili zachrániť ho. Akoby všetkých, vrátane jeho predstaviteľov, postihla akási paralýza. Dúfajú, že to znovu vyrieši niekto za nich. Nemci, božská prozreteľnosť. Len oni nie. Vidím to celkom jasne. Ako som začal pôsobiť na mieste vojenské poradcu na univerzite, dostal som sa do sveta inteligencie. Možno nemám univerzitu, ale skúsenosti mám viac ako dosť na to, aby som sa neoddával nejakým planým snom. Moji zverenci ma minule vzali na prednášku pátra Kolakoviča. Hovorí dobre, ale neviem, či si plne uvedomuje rozsah toho, čo nevyhnutne príde. Iste, zachovanie náboženského povedomia je dôležité. Ale to nie je všetko. Veľmoci sa pramálo zaujímajú o nejakú slovenskú otázku. Strednú Európu vnímajú ako celok. Obzvlášť sa to týka USA, ktoré ako to vyzerá, budú hrať vo svete, ak už nie prvé husle, tak jedny z prvých. Pramálo ich bude zaujímať nejaké malé Slovensko. Pokiaľ Slováci neprejavia rozhodnú vôľu k odporu, tak o štátnosť prídu. Podľa toho, čo vidím okolo seba, sa tak stane. A čo bude potom je pre každého veľká neznáma. Najskôr sa obnovia predvojnové pomery a vrastie boľševický vplyv. Cirkev zahnaná do katakomb tomu sotva zabráni. Všetko podobné trvá len do času. A toho budú mať boľševici dosť. Vždy sa nájde dosť takých, čo sa chopia príležitosti, stebla slamy, ktoré im podajú. A ten zvyšok? Málokto má toľko mravnej sily, aby sa držal svojho presvedčenia skrz problémy s tým spojenými. Hlavne vtedy, keď bude prijateľný spôsob, ako si utíšiť svedomie. Že im ho aspoň v prvej fáze boľševici dajú, o tom nepochybujem. Nech sú akýkoľvek, nie sú hlupáci. Sú to dobrí a pozorní žiaci. Videl som to v Rusku. Keď sa ukázalo, že ľudia nebudú za tú ich svetovú revolúciu bojovať, rýchlo prehodili výhybku. Zrazu im boli dobrí cári a ich generáli. Zrazu sa hovorili o svätej matke Rusi. Vojská, ktoré tiahli na východ predstavovali ako nasledovníkov nemeckých križiakov. Celej vojne dali honosne znejúci názov vlastenecká. Zrejme, aby vzbudili dojem, že sa jedná o podobnú vojnu, ako bola tá s Napoleónom. Myslím, že aj u nás to bude podobné. Nepôjdu s bubnom na zajace. Aspoň zo začiatku to bude viac cukor ako bič. Čo bude potiaľ, pokiaľ si upevnia moc, to sa dá ľahko odhadnúť na základe osudu tých, čo sa pod ich čižmu dostali skôr. Čaká nás horúce leto a ešte horúcejšia jeseň a zima.

(fikcia)