Denník 3

Je to už dlho, čo som otvoril svoj starostlivo opatrovaný denník, aby som do neho niečo zapísal. Vždy som sa snažil do neho zapísať významné udalosti, čo sa dotkli ako mňa, tak ľudí okolo. Problémom však je, že za posledné roky sa toho dialo toľko, že sa aj to, čo sa kedysi javilo ako výnimočné, stalo všedným.

Jar roku 1945 sa niesla v znamení môjho odchodu z vlasti. Niekto by to nazval útekom. Lenže ostať doma v situácii aká nastala, by sa rovnalo samovražde. Ak som chcel, ak sme chceli pokračovať v boji za udržanie alebo obnovenie slovenskej štátnosti, museli sme odísť. Bolo potrebné sa vyhnúť „spravodlivosti“ víťazov. Bolo nevyhnutné nebyť na rane procesov, ktoré sa začnú. Bude to o snahe osvedčiť vernosť novým pánom, vykúpiť zbabelosť alebo prípadnú vinu. Tak či onak vedel som, že sa budú hľadať obete. Bol však odchod na západ riešením? Čoskoro sa ukázalo, že nie. Aj pre západných spojencov sme boli spojencami ich hlavného nepriateľa, spojencami Nemecka. Nerozlišovali jemné odtiene spolupráce. Bolo im jedno, či sme boli k nej donútení okolnosťami, alebo sme sa spojencami Nemecka stali z presvedčenia. Alebo aj oni chceli príkrosťou vykúpiť svoj podiel viny za rok 1938, za Mníchov a všetko, čo nasledovalo. Najskôr to bude zase len o záujmoch, ktoré vždy stoja nad všetkým. Môžem len špekulovať nad tým, čo sa dohodlo na všetkých tých konferenciách. Najskôr si podľa starej tradície podelili svet. Pekne spravodlivo a po bratsky. Kto územie obsadí svojou armádou, bude si na ňom robiť, čo sa mu zachce. A to naše bolo obsadené červenými hordami. Mali sme sa stať súčasťou Stalinovej ríše, to mi bolo jasné.

Mnohým bohužiaľ nie. Utekali na západ s tým, že budú prijatí priateľsky. Opak bol však pravdou. Na koho si československé úrady ukázali prstom, toho im vydali. Vraj na spravodlivé potrestanie, ale v skutočnosti na pomstu. Ale čo iné sa dalo čakať? Rovnako vydávali Stalinovi ľudí, ktorých chcel. Kozákov, ruských vojakov, čo sa pridali ku generálovi Vlasovovi. Neváhali klamať, podvádzať. Neštítili sa ani brutálneho násilia a to aj proti ženám a deťom. Masaker v Lienzi, kde zmasakrovali Kozákov aj s ich rodinami ostane naveky škvrnou na ich vojenskej cti. Bolo možné od týchto ľudí čakať, že budú mať pochopenie pre nás? Ako som sa ocitol mimo priameho dosahu červených a ich prisluhovačov, začal som sa v novom prostredí orientovať. Pochopiteľne ma zaujímalo kto a čo chce podniknúť a ako to mieni urobiť. Celé mesiace som jazdil hore dolu. Rakúsko, Nemecko a dokonca Taliansko. Rozhovory s ľuďmi, čo boli v novej situácii rovnako stratení ako aj ja. Zo zdvorilosti som počúval, ale vo vnútri som mal čoraz väčšie pochybnosti. Všetci sa vo svojej podstate upierali na možnosť vojny medzi západom a východom. Niektorí viac, iní menej. Pochyboval som o tom už vtedy. Práve sa skončila jedna vojna, ktorá poničila celú Európu. Ostali po nej zničené mestá a vlastne celé krajiny. Ľudia sa potulovali po rozbitých cestách. Jedni sa vracali z táborov, iní hľadali svojich nezvestných príbuzných a blízkych. Koľko rokov, koľko pokolení bude treba, aby sa všetko obnovilo a rany zahojili. To bola úloha, ktorá stála pred víťazmi. Obnova toho, čo sa zničilo. Zbombardovaných miest, fabrík, ciest, železníc, mostov… Zo všetkého najmenej chceli ďalší osudový konflikt. Ak o ňom aj niekto rozmýšľal, tak možno v rozmedzí možno dvadsať, možno tridsať rokov. Ale rozhodne nie hneď. Preto mi tie nádeje prišli márne. Celé to plánovanie, všetky tie prípravy mali práve túto slabinu. Stáli na vode. Na ne bola ako stvorená ľudová múdrosť: „Ešte vlka nezabili, už na jeho kožu pili“.

Ak by sa mala naša štátnosť obnoviť, muselo by sa to stať v rámci nového konfliktu. S tým som súhlasil. Ale ten nenastane hneď. Nebude ani rýchly ani ľahký. Za obnoveným Československom stojí Stalinovo Rusko. Bez jeho porážky sa nič nezmení. To je hlavný nepriateľ. Bohužiaľ v roku 1945 si to ešte nik neuvedomoval a ani uvedomiť nechcel. A prečo aj? Mali svojich starostí dosť. Nemecko síce porazili, ale bolo ho treba spravovať a postaviť ako-tak na nohy. Navyše tu bolo ešte Japonsko. Aj to bolo treba poraziť a to by bez pomoci Stalina išlo ťažšie. V neposlednom rade si museli zase obnoviť svoj vplyv v stratených kolóniách. To pre nich znamenalo viac než stredná Európa, viac ako my. Preto boli naše snahy prehliadané. Písali sa memorandá, výzvy tomu či onomu úradu, alebo predstaviteľovi. Na mnohé odpoveď neprišla. Na iné len taká zdvorilostná. Taká, čo k ničomu nezaväzuje, ale ani neurazí pisateľa. Vyšlo to však na rovnako. Aj preto som slovenských predstaviteľov exilu čoskoro bral s rezervou. O situácii doma nemali náležitý prehľad, o to viac mali ilúzii. S mnohými ani nemalo zmysel sa baviť. Omnoho viac mi zmysluplné pripadali kontakty s ľuďmi s iných národov. Aj oni sa často upínali na ďalší vojenský konflikt, ale nebolo to až tak iluzórne, ako u väčšiny našich predstaviteľov. Navyše boli jednotní vo svojom cieli, ktorým bola nezávislosť. Ľudia z Ukrajiny či Pobaltia mali v tomto jasno. A to nielen nejakí ich predstavitelia, ale celá emigrácia. Nikto nehovoril o nejakom reformovanom cárskom či nedajbože sovietskom Rusku. My sme to mali iné. Mnohí chceli Československo bez vplyvu boľševizmu. Chceli jeho porážku, ale nie jeho rozdelenie. Nie Slovenskú štátnosť. Z toho uhla pohľadu boli mojimi nepriateľmi. Spojencami nás robilo nepriateľstvo voči červeným. Ak padnú, ak sa skončí ich totálna kontrola, potom bude možnosť pokračovať v boji legálne na domácej pôde.

To však boli len akademické úvahy vzhľadom na vývoj doma. Mnohí sa ukájali nádejou, že to možno ani nebude až tak zlé. Veď predsa boľševici musia rešpektovať naše tradície. Určite nenastolia tak brutálny režim ako v sojuze. Iste, ako rodení oportunisti sa v mnohom poučili. Ale netreba si robiť ilúzie. Vývoj doma k boľševizmu smeroval. To nevidel len slepý alebo zaslepený. Celý ten Národný front, vylučujúci akúkoľvek skutočnú opozíciu. Celé to rozdelenie spoločnosti na ľavicovú a ešte ľavicovejšiu a postupná, plazivá boľševizácia spoločnosti. To boli jasné príznaky toho, čo má prísť. A ono to aj prišlo. Na Slovensku síce komunisti voľby prehrali, ale bolo to pyrrhovo víťazstvo. A ani nemalo dlhé trvanie. Za potlesku českých a čechoslovakistických komunistov, komunisti slovenskí Demokratickú stranu, ktorá na Slovensku vraj slobodné voľby v roku 1946 vyhrala, paralyzovali. Neviem, čo si tí českí politici vlastne mysleli. Že sa zbavia konkurenta, ktorý im bráni v realizácii ich plánov, ktoré nie sú o nič menej obludné ako tie komunistické? Alebo že sa potom s komunistami nejako vysporiadajú? Blázni. Neuvedomili, že sú ďalší na rade. Však oni to čoskoro zistia. Lebo rozbitie Demokratickej strany v roku 1947, to je len začiatok.

A teraz končene k tomu, prečo som otvoril svoj denník. Slovenskom a exilom otriasol proces s prezidentom Tisom a jeho následná poprava. Mnohí to čakali, už keď ho vydali novej moci. Bol nakoniec symbolom slovenskej štátnosti, bol vodcom národa. Zabiť ho znamenalo pochovať myšlienku štátnosti. Súdiť ho znamenalo pošpiniť ju. Spraviť z túžby po nej niečo zlé, niečo nečisté. Výrok Beneša: „Tiso musí viset“!, bol viac ako výrečný. Napriek tomu sa dúfalo, že k tomu nakoniec nedôjde. Že ho síce budú súdiť, ale potom dostane milosť. Nestalo sa to. Prezidenta obesili. Stal sa mučeníkom, ostal symbolom. Musíme sa s tým vyrovnať a pokračovať. O tom nepochybujem. Treba však pokračovať zmysluplne a reálne. Bez snov a ilúzii. Tie sa vždy nakoniec rozplynú a ostane po nich len podivná pachuť v ústach. Ale hlavne pocit márnosti a sklamania. To si však nemôžeme dovoliť. Musíme sa zrieknuť vzdušných zámkov a prestať stavať na vode. Len tak sa môžeme k niečomu dopracovať. Bude to trvať dlho, možno sa toho ani nedožijem. Musíme však vytrvať, musíme vytvoriť podmienky pre tých, čo prídu po nás. Pripraviť pre nich pôdu, postaviť základy, na ktorých budú môcť stavať oni. A tiež zabrániť tomu, aby sme sa stali národom mučeníkov. Ak všetci hrdinsky padneme, kto bude bojovať ďalej? Každý vojak vie, že jeho cieľom nie je padnúť za vlasť. Jeho cieľom je, aby tí na druhej strane padli za tú svoju. Rovnako je to aj s nami. My tiež nechceme umrieť, my chceme vyhrať.

(fikcia)