Prof. Štefan Polakovič: O zmysle lásky k národu

Aby sme však mali príčinu ovládať cit k národu a držali ho v medziach, ako sme na to viazaní zákonom prirodzeným, treba vedieť, aký zmysel má pravá láska k národu. Nijaká láska prirodzená, ľudsky teplá, nie je uzavretým systémom: láska je podstatne otvorená k inému. Pravá láska v dôsledku toho vychováva k čím širšiemu rozpätiu. Láska totiž núti a vychováva k šľachetnosti a veľkodušnosti. Kde niet šľachetnosti, tam niet lásky. Láska nás učí nadosobnému a nadsebeckému chápaniu skutočnosti. Teda i zmyslom lásky k národu je výchova nášho ducha k veľkodušnosti, obetavosti a zriekaniu. Zmyslom lásky k národu je duchovné, vnútorné rozširovanie. Obeťami duša rastie a otvára sa pre širšie obzory. Ak hľadáme zmysel vnútorného rozširovania šľachetnosťou, zbadáme, že má skrytú finalitu v stvorení. Človek je stvorený pre poriadok nadprirodzený. Toto mimoriadne určenie človeka vyžaduje obetu nadmieru veľkú: zanechanie samého seba. K tejto najvyššej šľachetnosti majú nás vychovávať rozličné naše lásky prirodzené: láska k rodičom, láska k priateľom, láska k žene, k deťom, láska k národu atď. Každá pravá láska má tento duchovný význam. Kto takto pozerá na lásku k národu, tomu sa ona stáva normálnou prerekvizitou pravej lásky k absolútnej hodnote, stupňom, ktorý Boh chcel pre ľudí, aby ho používali pre vzrast k poslednému cieľu a aby ho chceli ľudia tak pre seba, ako ho On chcel pre nich. Národná láska má takto večný zmysel, lebo prispieva na večne vyrovnané trvanie duší.

Dôsledky: 1. Národ nesmie byť cieľom osoby, ale jej prostriedkom. 2. Národ nemiluje správne ten, kto je náruživým šovinistom. Šovinizmus môže národu len škodiť, lebo je jednostranný, ako je jednostranná každá náruživosť. Každá jednostrannosť sa pomstí. 3. Ako v nijakej náruživosti niet pravej lásky, ale iba egoizmus, prikrývaný slovami lásky, ani v národnej náruživosti niet pravej lásky k národu, lebo niet v nej šľachetnosti. Ak by viedla matku k dieťaťu, manžela k manželke len náruživosť, tak by medzi nimi lásky nebolo. Každý musí milovať svoj národ, no z tej lásky nesmie sa stať náruživosť, lebo každá náruživosť (v pejoratívnom zmysle) poškvrňuje a rúca. I náruživosť národná. Náružive slobodno milovať národ len v tom szysle, ak slovo „náružive“ znamená „milovať v plnosti“ a celými silami rozumu a vôle, no ani takto vzatá náruživá láska k národu nesmie sa vylúčiť, t.j. nesmie si nárokovať na celého človeka, pretože cieľ človeka je vyšší než cieľ národa. Čiže národ slobodno milovať s náruživosťou, no nie z náruživosti. Náruživosť nesmie byť princípom nášho konania v národných veciach, lež princípom musí byť rozum, ktorého rozhodnutia môže sprevádzať sila citu, aby sa tým istejšie dosiahlo výsledku. 4. Zriekanie sa a obete z lásky k národu majú ten istý podstatný charakter ako obete k ôli ktorejkoľvek láske: je totiž zriekanie jedinou cestou k pravému obohateniu človeka. Kto sa zrieka, ten nestráca, ale získava, a to vo forme vyššej.

Preto odmietame akýkoľvek „kresťanský“ supernacionalizmus, ktorý nemá nič spoločného s kresťanstvom, lebo kresťanstvo ráta s nacionálnym cítením ako s konštruktívnou silou pre duchovný vzrast osôb a ľudstva. Preto odmietame i každý kozmopolitizmus ako útok na prirodzenosť ľudskú. Ale s rovnakou energiou odmietame i prepiaty protiprirodzenoprávny nacionalizmus, ktorý vidí len svoj egoizmus bez ohľadu na príslušníkov iného národa, ktorí majú tiež právo na to isté, na čo si on právo prisudzuje. Preto národný cit treba vychovávať, aby naozaj prispieval na duchovné vzrastanie ľudstva.

In: Štefan Polakovič – K základom Slovenského štátu, 1939