Novodobé pohanstvo a misia solúnskych bratov
V súvislosti s nedávnym výročím príchodu sv. Cyrila a Metoda sa už pravidelne objavujú staré námietky proti nim aj v radoch ľudí, ktorí sa označujú za národovcov, vlastencov, rodoľubov… Spochybňujú náboženský a kultúrny prínos solúnskych bratov a vznášajú voči nim rôzne obvinenia. Mnohé z nich zhrnul vo svojich článkoch a videách hudobník a spisovateľ Miroslav Švický, známy ako Žiarislav. Vykresľuje príchod sv. Cyrila a Metoda ako katastrofu, keď prídu do idylického prostredia, kde sa v slobode a v dobovej forme demokracie rozvíjala vyspelá kultúra a duchovno. Tie sú následne barbarsky zničené a ľuďom sú vnucované cudzie formy duchovna, ktoré sú im len na škodu. Používa pri tom na opis diania slová ako diktatúra, totalita a prirovnáva ich aspekty ku komunizmu a Islamskému štátu. Ako keby vierozvestcovia prišli na Veľkú Moravu sami od seba a s mečom v ruke.
Najprv sa pozrime, z akého pohľadu sa na kresťanstvo a jeho šírenie Žiarislav a stúpenci takýchto názorov pozerajú a prečo ho takto vidia. Read more
Na ťažké choroby ešte silnejšie liečebné prostriedky! Čo však môže zachrániť Cirkev, ktorá trpí rakovinou, alebo dokonca AIDS? Odpoveď je zrejmá: Musí sa obrátiť k prostriedkom spásy, ktoré boli proti moderným omylom predpísané pápežmi a to: tomistická filozofia, zdravá teológia a nich vyplývajúce právo.
Katolícky program je obsiahnutý v evanjeliu o kvase a horčičnom zrnku. Tu máme jasne pred sebou posledný cieľ Cirkvi. Evanjelium o horčičnom zrnku je zjavenie vonkajšej ríšskej politiky, v evanjeliu o kvase je vylíčenie politiky vnútornej. Navonok si praje Cirkev rozšírenie až na koniec sveta, keď meno „Cirkev svetová“ sa stane skutočnosťou. Tým však je jej úloha naplnená len z polovice. Cirkev, semeno horčičné, ktoré sa stalo stromom vrhajúcim tieň po celom svete, musí sa zároveň stať Cirkvou kvasu, ktorý všetko preniká.
Univerzálna myšlienka kresťanstva, myšlienka rovnosti všetkých ľudí (pred Bohom – pozn. nss), vyžadovala a nástojčivo vyžaduje určitú, dôraznú, jasnú formuláciu a dištinkciu všetkých pojmov a ideí, ktoré v strhujúcom vývoji udalostí zdali sa jej vo svojich prvých koncepciách odporovať. Konkrétne ide o ideu nacionalizmu, lebo ona svojím paroxyzmom často vyúsťovala a vyúsťuje do ohraničeného, uzavreného poňatia mravných a sociálnych vzťahov. Vyrastajúc priamo z mýtu rasy, z kmeňovej, rodovej, krvnej vyhranenosti a typickosti, myšlienka národnostná uzaviera sa do seba, nasycuje sa hybnými silami a étosom „posvätného egoizmu národného“, tiahne k zbožneniu národa, k povýšeniu existenčného zákona národa za najvyššiu normu bytia. 