Nacionalizmus a kresťanský univerzalizmus

Univerzálna myšlienka kresťanstva, myšlienka rovnosti všetkých ľudí (pred Bohom – pozn. nss), vyžadovala a nástojčivo vyžaduje určitú, dôraznú, jasnú formuláciu a dištinkciu všetkých pojmov a ideí, ktoré v strhujúcom vývoji udalostí zdali sa jej vo svojich prvých koncepciách odporovať. Konkrétne ide o ideu nacionalizmu, lebo ona svojím paroxyzmom často vyúsťovala a vyúsťuje do ohraničeného, uzavreného poňatia mravných a sociálnych vzťahov. Vyrastajúc priamo z mýtu rasy, z kmeňovej, rodovej, krvnej vyhranenosti a typickosti, myšlienka národnostná uzaviera sa do seba, nasycuje sa hybnými silami a étosom „posvätného egoizmu národného“, tiahne k zbožneniu národa, k povýšeniu existenčného zákona národa za najvyššiu normu bytia.

Je celkom zrejmé, že prirodzená tendencia nacionalizmov musela sa stretnúť s univerzalizmom kresťanským ako so silou protichodnou, no nie nezmieriteľnou. Ak platí, že milosť božia neničí ľudskú individuálnu prirodzenosť, ale ju zdokonaľuje, platí to aj o národných kolektívach v ich vzťahu ku kresťanskej idei rovnosti.

Treba si teda uvedomiť zásadný postoj kresťanstva k nacionalizmom, ktorý kresťanstvo hlása nielen teoreticky, ale aj prakticky a konkrétne zachováva a uplatňuje. Tento základný a zásadný postoj kresťanstva k nacionalizmom dá sa skoro apodikticky vymedziť:

1. Kresťanstvo poznáva a uznáva národy ako svojrázne ľudské spoločenstvá a tak isto uznáva aj svojrázne kultúry národné.

2. Kresťanstvo uznáva sily nacionalizmov za hybné vývojové sily dejín vôbec a priznáva národom ako samostatným existenčným jednotkám nielen právo na zveľaďovanie národného bytia a jeho udržovanie, ale i právo na boj v mene výsostných hodnôt národov (slobody, existencie, nezávislosti, atď.).

3. Kresťanstvo však v duchu Evanjelia a podľa zásad nadprirodzeného zjavenia usiluje o mravné pozdvihnutie, zošľachtenie a zmierenie nacionalizmov a to práve na základe myšlienky o jednotnosti ľudskej prirodzenosti a o spoločnom nadprirodzenom cieli všetkých ľudí.

4. Kresťanstvo všetky hodnoty životné a tak i národné usporaduje do správnej stupnice hierarchicky spätých hodnôt. Táto hierarchická stupnica hodnôt počína najvyššou hodnotou, Bohom a končí u jednotlivca, človeka. Človek, tvor spoločenský, sa rodí pre spoločnosť, rodinu – rodina sa podľa prirodzených zákonov rozširuje na rod, rod v kmeň, kmeň v národ a národy spolu tvoria ľudstvo.

Kresťanstvo položilo solídne základy národovectva. Táto myšlienka hlási sa s prírodnou silou ako mocný citový zážitok, ktorý drieme v hrudi ľudstva. Národovectvo vzniká akoby spontánne, obdobne ako láska detí k otcovi alebo matke. Rodina, domov, prostredie, druhovia, spoločenské skúsenosti a osudy spájajú naše srdcia tisícorakými nitkami intímnych vzťahov. Ale najbližšie okolie nemôže všetko poskytnúť človeku, čo potrebuje a čo vyžaduje plné rozvinutie jeho síl. Rodina sa šíri akousi prirodzenou tendenciou k rodu. Rod sa usiluje dosiahnuť, aby ľudia s kmeňovou symbiózou stali sa národom v plnom zmysle slova. Národy spolu, veľké i malé, vytvárajú vyššiu jednotu – ľudstvo.

Kresťanstvo nie je na ujmu národovectva. Nielen v Starom zákone, ale predovšetkým v Kristovej náuke nachádzame výslovné ponaučenia o našom postoji k národovectvu a nacionalizmu. V Starom zákone čítame napr. v knihách Machabejských veľmi silne zvýraznenú ideu národovectva. U samého Ježiša Krista je toto národovectvo veľmi zrejme viditeľnou skutočnosťou. Ježiš Kristus miloval svoj národ. Osud jeho národa mu ležal ustavične na srdci. K slzám pohnutý plače pri vidine budúceho osudu svojho národa. Sv. Pavol v svojich apoštolských listoch tiež prezrádza veľkú lásku k národu a mnohé z listov priamo prekypujú národovectvom.

Vo svetle kresťanskej náuky národná myšlienka sa stáva veľmi zrozumiteľnou a práve kresťanstvo ukazuje najlepšie cesty na jej riešenie. Už tým, že kresťanstvo nestotožňuje sa s nijakou výlučnou partikulárnou ideou určitého nacionalizmu, dané sú predpoklady objektivity kresťanstva pri riešení nacionálnych problémov.

Kresťanstvo je jediné pole, jediná mravná a ideová základnica, na ktorej je možné zmierlivé usporiadanie a zharmonizovanie otázok a ťažkostí, plynúcich z nacionalizmov. Nie je bez dôležitosti v tejto súvislosti spomenúť Bergsonovo dielo „Dvojitý prameň mravnosti a náboženstva“, kde filozof, sledujúc prirodzenú tendenciu ľudskej povahy, ukazuje, ako ona ústi do morálky zavrenej a ako práve rozbeh tejto morálky končí u národa. Nech sa akokoľvek zbavuje sebeckých, úzkych ohľadov, rozširuje sa na širšie a širšie spoločenstvá – zastavuje sa na hranici národa – a uzaviera sa do seba. Len vyššia idea, idea prameniaca vo vyšších, duchovných oblastiach, vedome sa zriekajúca surovej spontánnej náročnosti užšieho či širšieho sebectva – je schopná vytvoriť morálku otvorenú, existenčnú bázu a normu, rovnakú pre všetkých ľudí.

V otázke existencie národnej najkrajšie svetlo, ktoré kresťanská náuka vniesla do vedomia ľudstva, je svetlo lásky k blížnemu, vyvodenej z lásky k Bohu. Kresťanstvo prišlo zdokonaľovať život prirodzený, zapojovať ho do súvisov s jediným a jednotným božstvom lásky – a to i život jednotlivcov i život národov.

Kresťanstvo prišlo ako norma, zásada, ukazovateľ nového smeru a nie ako prisluhovateľ a podporovateľ individuálnych, alebo kolektívnych egoizmov. Zmysel kresťanstva pre nacionalizmy je jediný a je to zmysel mravný, ideový a zároveň kultúrny. Zmysel ideový v zdôraznení základnej jednotnosti a rovnocennosti všetkých rás a plemien, či národov, zmysel mravný v zmierení ostria suverénnych kódexov a životných pravidiel u národov s paroxyzmom posvätného sebectva a prirodzenej pýchy a zmysel kultúrny v správnom doceňovaní a interpretácii kultúrnej tvárnosti a zvláštností výtvorov jednotlivých národov.

Kresťanstvo toleruje a rešpektuje rozličnosť kultúrnu, svojrázne duchovné ustrojenie, prirodzené rozdiely národov až po hranicu zásadných, podstatných zákonov lásky k Bohu a blížnemu. A práve tak, ako prirodzenosť človeka – jednotlivca a zákon kresťanskej povinnosti prakticky sú v ustavičnom napnutí, tak je a zostane praktický vzťah kresťanstva k nacionalizmom vzťahom dvoch síl antagonistických, ale zmieriteľných pri dobrej vôli ľudstva a to vždy na prospech a záchranu hodnôt národných.

Ignác Gašparec

In: Nová práca – Katolícka revue pre kultúrny, náboženský a sociálny život, roč. III, číso 7-8 (júl-august), 1947