Nové slobodné Slovensko
NSS na FB

Slovenský znakStav, to je nie stádovitá hromada jednotlivcov, nie je spolok príslušníkov z prinútenosti, alebo zvykovo platiacich členské, nie je množstvo, zjednotené opozíciou nespokojnosti, nie je množstvo, kde každý ide svojou stranou. Stav je spoločenský útvar členov ľudskej spoločnosti, duchovne a nábožensky zjednotených na podklade zamestnania. Stav nie je trieda; trieda je neústrojné, rastom nezačlenené teleso záujemcov, postavených proti sebe. Stav je ústrojný útvar, spájajúci všetkých príslušníkov rovnakého zamestnania do duchovnej spolupatričnosti, cez ktorú sa jednotlivci začleňujú do celku štátneho a všeľudského spoločenstva.

Ako vyrastá stav? Najprv sa zoskupujú príslušníci rovnakého, spoločensky nevyhnutného alebo aspoň užitočného zamestnania. Zamestnanie zapája príslušníkov do sústavy výrobných zamestnaní, podľa odvetví, cieľovej účasti. V zamestnaní sa zoskupujú pospolu jednotlivci rovnakej spoločenskej funkcie, napr. vychovávatelia, lekári, stavitelia, roľníci atď. Zamestnanie ešte nehľadí na vnútorný zmysel funkcie, ale len na vonkajší výkon. Napr. u lekára výkon v ambulačke, pri röntgene, v operačnej sieni atď; u učiteľa v učebni, zapisovanie do triednej knihy, výklad predpísaného učiva; u štátosprávneho úradníka dochvíľna dochádzka do úradu, vybavenie spisov atď. Zamestnanie podáva len materiálny výkon činnosti a jeho cieľom je získať výnos (mzdu alebo hodnotné výrobky pre vlastné živobytie). Zamestnanie teda zhromaďuje sebeckých jednotlivcov, ktorí v zamestnaní hľadajú svoju osobnú dostatočnosť, svoje zabezpečenie. Orientácia na seba neutvorí srdečné ovzdušie spolupatričnosti, aké požadujeme pri stave. Zamestnanie zjednocuje len vonkajšou činnosťou, spoločenskou funkciou, a nie duchom. Jednako je zamestnanie hmotným predpokladom pre vznik stavu.

Základom stavovskej jednoty je stavovská idea. Ona dáva zmysel stavovskému zamestnaniu a začleňuje ho do ústrojného celku spoločenského spolužitia a obecnej dostatočnosti. Stavovská idea nespočinie vo vlastnej dostatočnosti osoby, ale sa zapája do spoločnosti prítomnej aj do generácií budúcich, naväzujúc na minulosť. A to nie do vymyslenej spoločnosti, ale do skutočnej a celostne chápanej spoločnosti. Teda znamená službu národu, štátu, zemedielu, celému svetu, celému kozmu v plnosti duchovnej ideológie. Viac než službu: slobodnú možnosť zaujať istý úsek v dejinách výchovy národa, prichádzajúcim generáciám odovzdať duchovný a civilizačný odkaz minulosti, umocnený prítomnosťou. Zmysel stavu, stavovská idea, to je poslanie stavu v spoločnosti pod zorným uhlom dejinného určenia. Ale keď už hovoríme o dejinnom určení, musí sa dodať, že stav je nie zmluvnou organizáciou ľudskej ľubovôle, ale zoskupenie požadované Bohom. Každý stav v spoločnosti, ako rozumovou povahou veci požadovaný úsek spoločenskej pôsobnosti, má nad svojim zamestnaním platný zákon mravnosti, Bohom určený stavovský cieľ. Stavovská idea, osvetlená stavovským cieľom, určeným Bohom, to je už nie konvenčné určenie svetskej moci, ale Bohom požadované dosahovanie cieľa. je to teda idea Božia o stave.

Toto preorientovanie zo stanoviska služby sebe na stanovisko záujmu celku, záíujmu konečne Božieho zákona, prevádza príslušníkov stavu od seba k spoločnosti, od spoločnosti k Bohu; prevádza od výlučného egoizmu k altruizmu, uskutočňuje prepoklad pravého spájania záujmov osoby so záujmami spoločnosti v mravnom vedomí, čo je mentalita sociálno-personalistická. Vedomie stavovskej príslučnosti sa utvrdzuje vedomím zvrchovanej platnosti a záväznosti. Keby bol len personalizmus, bez mravného vzťahu k nadriadenému pravidlu života, a jeho pôvodcovi, ešte by to bol pohanský ideál. V sociálnom rozšírení personalizmu na podklade celistvej mravnosti, završovanej sociálnou láskou, sa uplatňuje stavovské vedomie. Súlad s ideou Božou o stave v spoločnosti a s vôľou Božou, aby stav bol, to je zvrchovaná záruka úrovne stavovského vedomia.

Z vedomia, plynúceho z kladného postoja k stavovskej idei, natoľko, že sa stáva osobným programom, osobným hodnotením stavovskej idey a stvoriteľskej záruky, vyplýva stavovská hrdosť. Veď čo je hrdosť, ak nie vedomie, že je nositeľom význačnej hodnosti! Na podklade lásky k sebe, preobrazenej takouto hrdosťou, sa príslušník stavu vracia k sebe samému a k svoju zamestnaniu. Má nárok na česť a chválu svojho stavu, aj na česť a slávu svojej osoby, nakoľko je príslušníkom stavu, lebo takáto česť a úcta má záruku zvrchovanej pocty. Veď stavovská česť je poznávanie a uznávanie stavovskej dôstojnosti zo strany okolia. Stav si ju vynucuje tým, že skutočne preráža navonok ideu a cieľ, ktorý predstavuje a zastáva.

Právne zabezpečenie stavu v základe je dané zabezpečením stavovského zamestnania, organizovaního cez zväz v celospoločenskom zväzovom ústredí.

U príslušníkov katolíckeho náboženstva kryštalizácia stavovského vedomia ide ešte ďalej, prechodí v zámerné pokresťančovanie stavov. Poznanie stavovskej idey, v jej zivotnom vyjadrení, t. j. poznanie, ktoré sa osobne uplatňuje u tohto určitého príslušníka stavu v jeho vnútri, a ktoré rozhodujúco pôsobí pri jeho slobodnom rozhodovaní sa v rozličných stavovských položeniach, musíme chápať ako osvietenie a vnuknutie, dané milosťou Kristovou. Samo rozhodnutie sa skôr za tento stav než iný stav, chápe kresťan-katolík ako volanie božie, ktoré riadením Prozreteľnosti alebo ohlasom v jeho svedomí rozhodujúco ovplyvnilo stavovskú voľbu. Povolanie dostáva u neho výraz ozajstného volania Božieho. Kresťanské stavovské vedomie preniká celú stavovskú existenciu osoby kresťana-katolíka.

In: HATALA, Š.: Kresťanský spoločenský poriadok. Verbum, Košice, 1948

Pridané: 24. 04. 2016 Rubrika: Filozofia
Darčekové predmety NSS Jozef Tiso Dielňa sv. Jozefa Sacrum Imperium REX! Krása liturgie Te Deum Vendée Monarchia Integrální katolíci