Abitinskí mučeníci: radšej stratiť život, než vynechať sv. omšu

O vznešenosti a výbornosti svätej Omše radi uvažovali horliví kresťania prvých storočí, a preto svätú Omšu tak vrúcne si zamilovali, že radšej život stratili, než aby svätú Omšu zameškali! O tom rozpráva znamenitý dejepisec Baronius z roku 303 túto podivuhodnú udalosť.

V africkom meste Abitina, v ktorom z rozkazu pohanského cisára Diokleciána všetky kresťanské svätyne boli zborené, zhromaždili sa mnohí kresťania, muži i ženy, napriek cisárskemu zákazu v istom dome, aby tam Omšu svätú slávili. Boli tam však od pohanov vysliedení, zajatí a k cisárskemu sudcovi na verejné námestie odvedení. Na tom námestí boli tiež omšová kniha a iné posvätné knihy, ktoré pohania kresťanom odňali, s veľkou potupou do ohňa vrhnuté, avšak Boh zoslal náhle veľký lejak, ktorý oheň uhasil, takže knihy od spálenia boli uchované. To vydesilo sudcu tak, že zajatých kresťanov, tridsaťštyri mužov a sedemnásť žient, poslal vo vojenskom sprievode do mesta Kartágo k samému cisárovi. S plesaním vydali sa zajatci na cestu a spievali neustále chválospevy Bohu. Keď boli cisárovi predvedení, predstavil mu ich vojenský dôstojník slovami: „Týchto zlomyseľných kresťanov sme, ó cisár, dostihli v meste Abitina, keď napriek tvojmu zákazu svoju nepravú bohoslužbu slávili.“ Cisár velil, aby jedného zajatca obnažili, na škripec natiahli a ostrými hákmi rozodierali. Zatiaľ zvolal však jeden z kresťanov, menom Telika, hlasom zvučným: „Prečo trýzniš, tyran, jctätej Viktórie a žaloval na radcu Dativa, že jeho sestru na Omšu odviedol. Ale svätica povedala: „Nie z návodu niektorého človeka, ale úplne dobrovoľne vošla som do onoho domu a bola som tam na svätej Omši, lebo som kresťanka, a preto i povinná zákon Kristov poslúchať.“ Brat jej na to: „Si bez zmyslov a hovoríš ako bláznivá!“ Ale ona povedala: „Nie som bláznivá, ale kresťanka!“ Tu povedal cisár: „Chceš so svojím bratom opäť domov odísť?“ A ona povedala: „To neučiním, pretože tohto človeka ako svojho brata neuznávam. Som kresťanka a mám tých za svojich bratov a sestry, ktorí pre Ježiša Krista trpia.“ Na to povedal jej cisár: „Ušetri sa predsa a poslúchni radu brata svojho!“ Ona však odpovedala: „Neodídem od svojich bratov a sestier, lebo priznávam sa ti, že som s nimi na svätej Omši bola a najvelebnejšiu Sviatosť prijala.“ Keď to počul cisár, velil, aby ľudia jeho použili všetky prostriedky, aby sväticu od jej viery odvrátili, avšak nestalo sa mu po vôli! Viktória bola veľmi pôvabná a pochádzala z najprednejšieho rodu v celom meste. Keď ju rodičia proti jej vôli chceli vydať, zoskočila z vysokého okna, dala si od kňaza Saturnina ostrihať vlasy a do počtu Bohu zasvätených panien sa prijať.

Potom obrátil sa cisár k tomuto kňazovi Saturninovi a povedal: „Ty si napriek nášmu rozkazu všetkých týchto zhromaždil?“ Saturnin odpovedal: „Z rozkazu Pána som ich zhromaždil a konali sme pospolu jeho božskú službu.“ Cisár sa pýtal: „Prečo si tak učinil?“ Kňaz odpovedal: „Pretože nesmieme svätú Omšu opomínať.“ Cisár sa ďalej pýtal: „Si ty pôvodcom tohto zhromaždenia a ty si ich všetkých k nemu prehovoril?“ Kňaz odpovedal: „Áno, ja som pôvodcom a ja sám som svätú Omšu slúžil.“ K odpovedi tej kázal ho cisár obnažiť a železnými hákmi tak dlho rozodierať, až vnútornosti z neho vytekali. Načo kázal ho odviesť k ostatným do žalára.

Potom kázal cisár, aby mu bol predvedený svätý Emeritus a tomu povedal: „Kto si?“ Emeritus odpovedal: „Som pôvodcom tohto zhromaždenia, lebo v mojom dome svätá Omša slúžená bola.“ Cisár sa pýtal ďalej: „Prečo si týchto ľudí napriek nášmu zákazu do domu svojho vpustil?“ Ten istý odpovedal: „Pretože bratmi mojimi sú, nemohol som im zabrániť, lebo nemôžeme bez svätej Omše byť.“ Potom bol aj on hákmi rozodieraný a do žalára odvedený.

Zatiaľ povedal cisár ako sudca ostatným: „Dúfam, že si vezmete z týchto úbohých príklad a svoj život tak ľahkomyseľne nepremrháte.“ Svätí mučeníci však jednomyseľne prehlásili: „Sme kresťania, a preto budeme zákon Ježiša Krista plniť, aj keby sme museli pre to krv svoju preliať.“ Na to povedal sudca jednému z nich, ktorý sa volal Félix: „Nepýtam sa, či si kresťanom, ale či si bol v zhromaždení a na Omši?“ Svätý Félix odpovedal: „Ako sa pochabo pýtaš? Či môže byť kresťan bez svätej Omše a svätá Omša bez kresťanov? Zúrivý diabol! Hovorím ti, že sme boli vo všetkej nábožnosti zhromaždení a že sme sa pri svätej Omši čo najbedlivejšie modlili.“ Keď to ukrutník počul, prenikla ho taká zlosť, že kázal toho muža svätého na zem zvaliť a polenami utĺcť.

Takto mučeníkov trýzniac strávil zúrivý sudca celý deň a keď noc nastávala, kázal všetkých do veľkého žalára uzavrieť a strážcom trestom smrti pohroziť, ak sa opovážia nejaký pokrm alebo nápoj im podať. I prišli síce rodičia, ženy, deti alebo priatelia zajatých k žaláru a niesli im potajomky pod šatami nejaké občerstvenie. Ale strážcovia, pozorne ich prehľadajúc, všetko im odobrali, ba zbožných a súcitných to ľudí úplne hanebne zbili. Predsa však zostali títo verní priatelia dňom aj nocou pred žalárom, plačúc i bedákajúc tam, zaiste v tej nádeji, že tak ukrutníka k zľutovaniu pohnú. Ten sa však zatvrdil vo svojej zlosti natoľko, že nechal verných služobníkov a služobnice Ježiša Krista napospol hladom a smädom chradnúť, až všetci prebolestnou smrťou od hladu zomreli.

Tento dej, ktorý Baronius zo starých súdnych spisov doslova vypísal, jasne dokazuje, ako svätá Omša v najprvších dobách po Kristovi Pánovi slúžená bola, a ako ju kresťania s takou ochotou a nábožnosťou slávili, že radšej bolestnú smrť podstúpili, než aby Omšu svätú zameškali. Odkiaľ to, že pre svätú Omšu toľko horlili? Odtiaľ zaiste, že preveľkú vznešenosť svätej Omše spoznávali a ovocia z nej radi účastnými byť chceli. Tomu sa máme i my učiť a povzbudení ich príkladom k tejto tak spásonosnej a mnohoplodnej obeti svätou láskou ľnúť.

(ctih. Martin z Kochemu: Výklad najdrahšej obety svätej omše)