Arcibiskup Viganò: Manifest slobodomurára

Už pri zbežnom čítaní encykliky „Všetci bratia“ máte dojem, že ju napísal slobodomurár a nie Kristov námestník. Všetko, čo obsahuje, je inšpirované prázdnym deizmom a filantropizmom a vôbec ničím, čo je katolícke. Či to nerobia aj pohania? (Mt 5, 47).

Makroskopická a rozhodne zarážajúca je historická falzifikácia stretnutia sv. Františka so sultánom: Podľa pisateľa encykliky Chudáčik „neviedol dialektickú vojnu a nepredkladal náuky“; v skutočnosti slová svätého Františka, ktoré uvádzajú kronikári, znejú úplne inak: „Ak mi sľúbiš menom svojim a menom svojho ľudu, že prijmete Kristovo náboženstvo, ak vyjdem neporanený z ohňa, vstúpim sám do ohňa. Ak sa spálim, nech je to pripočítané mojim hriechom, ak mi, naopak, Božia moc dovolí vyjsť zdravému a nezranenému, uznáte Krista, Božiu moc a Božiu múdrosť ako pravého Boha a Pána, Spasiteľa všetkých.“

Nadprirodzená dimenzia je v encyklike celkom neprítomná, rovnako ako nevyhnutnosť príslušnosti k Mystickému Kristovmu Telu, ktorým je Svätý Cirkev, aby bolo možné dosiahnuť večnú spásu. Tu je tiež veľmi závažné skomolenie pojmu „bratstvo“: pre katolíka je možné len v Kristovi, pokiaľ máme Boha ako Otca skrze krst (Jána 1, 12), zatiaľčo pre Bergoglia by sa uskutočnilo už obyčajnou príslušnosťou k ľudstvu.

Katolícky koncept „slobody náboženstva“ je nahradený pojmom „náboženskej slobody“ teoretizovanej Druhým vatikánskym koncilom; je nahradený zámenou božského práva Cirkvi na slobodu kultu, hlásania a správy, s priznaním práva na blud propagovaný nielen všeobecne, ale aj priamo kresťanskými národmi. Právo na pravdu nemôže byť zamenené s nárokom na blud. Cirkev má rodné právo na slobodu, zatiaľčo falošné náboženstvá nie.

Zmätené sploštenie encykliky na rozprávanie o Covide potvrdzuje prispôsobenie zmýšľaniu globalistickej elity; zarážajúce je utkvelé naliehanie na jednotné zmýšľanie a univerzálne bratstvo spolu s odoprením legitímneho práva štátu chrániť vlastnú identitu nielen pokiaľ ide o kultúru, ale taktiež a predovšetkým o vieru.

Táto encyklika predstavuje ideologický manifest Bergoglia – jeho vyznanie slobodomurárskej viery a jeho kandidatúru na predsedníctvo jediného Univerzálneho Náboženstva, slúžky Nového Svetového Poriadku. Také svedectvo o podriadenosti myslenia mainstreamingu si môže vyslúžiť potlesk Božích nepriateľov, ale potvrdzuje nezmieriteľné opustenie evanjelizačného poslania Cirkvi. Na druhej strane sme už počuli: „prozelytizmus je slávnostná hlúposť“.

Bergoglio je falzifikátor skutočnosti. Príklad drzého zmýšľania, aké nemá obdobu. Na druhej strane je vynikajúcim expertom v znásilňovaní pravdy, práve tak, ako sa to deje v onej čínskej diktatúre, ktorá dáva kameňovať hriešnikov našim Pánom (komunistický režim rozdával v školách knihu s niektorými epizódami z rôznych náboženstiev, medzi ktorými bola uvedená cudzoložnica, ktorú kameňuje sám Ježiš). Úplné znásilnenie textu komunistickým režimom má blízko k bergogliánskej cirkvi, ktorá sa neobmedzuje na súhlas, ale obsahuje aj samotný modus operandi.

+ Carlo Maria Viganò, Chiesa e post concilio
(prevzaté z lumendelumine.cz)