Denník 2

Keď som naposledy otvoril svoj denník, vonku sa akurát začínalo leto. Charakterizovalo ho nielen horúce počasie, ale aj čoraz horúcejšia, až pekelná situácia. Teraz som ho otvoril znovu. Leto sa skončilo a pomaly sa končí aj jeseň. Pľušte už jednoznačne ohlasujú zimu. Až tie mi umožňujú dať na papier svoje myšlienky. Nie žeby nebolo o čom písať, skôr naopak. Ale jednoducho nebolo času. Nálety, o ktorých som písal naposledy, boli len počiatkom horúceho leta a ešte horúcejšej jesene. Po lietadlách, ktoré na naše mestá sypali smrť, sa objavili nové. Neprileteli nad mestá, ale nad naše hory. Neprileteli s rachotom a neniesli smrť. Teda aspoň to tak sprvu vyzeralo. Prileteli ticho a nebadane. Nepadali z nich bomby, ale niečo zákernejšie. Ľudia vycvičení v partizánskej vojne. Vznášali sa dolu ticho, navigovaní ohňami, ktoré založili ich domáci pomáhači. Ostali po nich len padáky, ktoré potom nachádzali šarvanci po lesoch. Každý nad ich objavením len zatváral oči a nepripúšťal si, že poslovia budúcej apokalypsy sú už tu. A že ich prítomnosť pocíti celá krajina. Read more

Denník 1

16.júna na Slovensko prišla vojna. Vtrhla naň v podobe kovových vtákov, z ktorých na hlavu ľudí padala smrť v podobe bômb. Ťažko sa opisuje zdesenie ľudí, na hlavy ktorých padala. Zaskočila ich vojna vo svojej najsurovejšej podobe. Bolo to kruté prebudenie. Málokto mal už s vojnovým besnením nejakú skúsenosť ako ja a moji kamaráti. Tiahli sme na východ bojovať s boľševizmom a videli sme to, čo ostalo ostatným skryté. Tí naivní ľudia, žili v ilúzii, že sa vojna Slovensku vyhne. Že sa celé to šialenstvo zastaví na jeho hraniciach a ušetrí nás. Naivná nádej a kruté prebudenie. Nie tak dávno sa obyvatelia Bratislavy dívali na ohne, ktoré horeli na juhu. Dívali sa s istým zadosťučinením na bombardovanie Budapešti. Nemožno sa tomu diviť. Aj keď bolo Maďarsko defacto našim spojencom, bolo medzi nami more zlej krvi. Všetci sa preto dívali na horiacu Budapešť s chmúrnym potešením. „Dobre im tak“, dalo sa čítať v ich tvárach. „My nikoho neprovokujeme, nám sa to stať nemôže.“ Svätá prostota. Read more

Príhovor historika Martina Lacka pri príležitosti 85. výročia vzniku 1. Slovenského štátu

Tento rok je tomu 85 rokov — to je už veľmi dobrá dĺžka života. Keď niekto zomrie v 85-ke, tak povedia: No, to bol pekný vek, to bol požehnaný vek; takže dnes už len tí skutočne najstarší, ktorí majú 90 a viac rokov si môžu pamätať nejaké záblesky z tej poslednej fázy Slovenskej republiky, resp. z tých vojnových udalostí.

Za 85 rokov sa dá veľa naučiť, vychovať tri-štyri generácie, ale dá sa aj veľa pokaziť, dá sa aj veľa zabudnúť, veľa zmanipulovať, veľa vybieliť, vygumovať. A dnes sú technológie, ktoré ako keby urýchľovali to gumovanie a manipuláciu a vôbec to prekrúcanie historických udalostí.

Tak v prvom rade pri 14. marci treba povedať: 14. marec je vznik štátu. Zánik jedného štátu, vznik druhého štátu. 14. marca sa nehovorilo ani o židovskej otázke, ani o futbalových šampionátoch, ani o susedných civilizáciách, ale išlo jednoducho a jednoznačne, výlučne o vznik štátu. Toto nepočujete z médií. Z médií počujete len o Hitlerovi, transportoch a tak ďalej. Toto treba zdôrazňovať vždy, keď zaznie táto téma — o čom vlastne je 14. marec. Read more

1 2 3 4 5 126