Septembrový deň sa chýlil ku koncu

Septembrový deň sa chýlil ku koncu. Deň naplnený nezvyklou horúčavou sa chýlil ku koncu a krvavo červený súmrak začínal ustupovať hustnúcej tme. Západ slnka vyzeral ako krvavá rieka. Aspoň tak sa to zdalo mužovi, čo stál na hradbách mesta Viedeň a hľadel na zapaľujúce sa ohne ohromného osmanského vojska, ktoré obľahlo toto centrum hrdej monarchie, čo stála v ceste jeho hordám. Už sto a päťdesiat rokov sa vojská pod znakom polmesiaca snažili preniknúť ďalej na západ a sever opierajúc sa o svoju vojenskú moc a tých, čo zradili kvôli svojim ambíciám kresťanskú vec. Vojnové šťastie sa obracalo raz na jednu a potom na druhú stranu. Teraz znovu zastali osmanské vojská na Dunaji, aby si odtrhli zlaté jablko a otvorili cestu na ďalšie výboje. Bolo to rozhodujúce meranie síl. Ak Viedeň padne, kto potom tureckú záplavu zastaví? Všetci, ktorým záležalo a osude Európy a kresťanstva si to uvedomili. On si to nielen uvedomoval. On dobrovoľne prišiel do tohto mesta, aby pomohol poraziť neľútostného nepriateľa, alebo v tomto boji padol.

Pozerajúc sa dole na nepriateľské ohne, si spomenul, ako to celé začalo. Nemal byť vojakom, mal sa pripravovať na kláštorný život. Jeho poslaním malo byť modlenie a práca. Všetko sa však vyvŕbilo inak. Kláštor sa stal obeťou lúpežnej tlupy martalovcov. Mníchov pobili alebo odvliekli. Len hŕstke sa podarilo uniknúť smutnému osudu. Patril medzi šťastlivcov. Na rozdiel od nich však v mníšskom živote nepokračoval. Útok pochopil ako znamenie z nebies a dal sa na vojenskú dráhu. S mečom sa naučil narábať od starších kláštorných bratov, čo boli v mladosti vojakmi. Potuloval sa po bojiskách ako vojak. Bojoval s Turkami raz tu a raz tam. Znášal vojenský život a všetky jeho útrapy. Ale mníšskeho života sa celkom nezbavil. Modlil sa pred bitkou, aj po nej. Na prsiach mu vždy visel drevený kríž, na rukoväti jeho španielskeho rapíra, bol omotaný ruženec. Kratochvíl vojakov sa nezúčastňoval. Miesto toho sedel niekde v kúte a čítal si. Svojou zbožnosťou a čudáctvom bol známy rovnako ako svojou odvahou v boji. Aj preto ho volali brat Bartolomej. Prešiel mnohými bojiskami a keď sa dozvedel, že mohutná turecká armáda tiahne na Viedeň, nemohlo ho nič udržať. Zbalil si svojich sedem slivák a vydal sa na cestu k ohrozenému mestu. Dorazil doslova na poslednú chvíľu. Pár dní po jeho príchode sa mohutné osmanské vojsko objavilo a zovrelo mesto kruhom vojska. Rozliali sa na rovinách okolo Dunaja ako more. Druhé obliehanie Viedne začalo.

Trvalo už dva mesiace. Mesto odolávalo, ale počet jeho obrancov sa zmenšoval. Teraz v prvej polovici deviateho mesiaca roku pána 1683 ich ostala len tretina. V hradbách narobili turecké delá medzery a útočili na mesto vo dne aj v noci. Bojovalo sa na zemi, bojovalo sa aj pod ňou. Tureckí míneri kopali tunely, aby mohli vyhodiť do vzduchu mestské hradby. Obrancovia ich kopali zase preto, aby našli ich nálože a zneškodnili ich. Tak to šlo celé leto. V meste sa šírili choroby, vojaci brániaci mesto trpeli vyčerpaním. Napriek tomu odrážali útoky s odhodlaním, ktoré človeku dáva zmes zúfalého odhodlania a nádeje. Brat Bartolomej bol jedným z nich. Stál na hradbách a srdnato odrážal útoky nepriateľa. bol to zvláštny pohľad na mečom sa oháňajúceho muža postriekaného krvou, ktorý počas celého toho zabíjania nahlas citoval zo Svätého písma. Dodával okolo bojujúcim odvahu. Kde bojoval, tam čelili útoku obzvlášť tvrdo. Inokedy sedel v napätom tichu v niektorej z pivníc pri hradbách. Pery sa mu nehlučne pohybovali, keď spolu s ostatnými sledoval vodnú hladinu vo vedre alebo hrsť hrachu na starom bubne. Ak sa hladina sčerila alebo suchý hrach začal poskakovať, bol to neklamný znak, že tureckí kopáči sa blížia. Chopili sa svojich nástrojov a kopali im tunel oproti. Ak narazili na ich nálože zneškodnili ich. Ak natrafili na nich samotných, pobili ich. Tak to šlo deň za dňom. Straty a choroby preriedili ich rady. Hradby boli narušené. Predsunuté opevnenie dobyté. Vojaci trpeli strašnou únavou. Zaspávali po stojačky na stráži, ledva sa držali na nohách. Ale stále bojovali, stále bojovali, stále čelili neľútostnému nepriateľovi, ktorému sa krátil čas. Aj jeho vojaci trpeli chorobami, aj im sa na otvorených ranách pásli muchy v nezvykle teplom septembri. Ostával im možno mesiac, kým prídu jesenné dažde, ktoré obliehanie ukončia. Preto ich vedenie hnalo do stále nových útokov.

Ale nebolo to len počasie, čo robili tureckému vedeniu starosti. Osud Viedne bol osudom kresťanstva. K ohrozenému mestu vo dne aj v noci smerovali posily. Zo západu a severu sa blížili vojská nemeckých kniežat, ale hlavne poľskí husári. Tí okrídlení jazdci, ktorí už neraz dokázali, že sú najlepšou jazdou kresťanskej Európy. Hoci skoro vždy bojovali proti presile, stále víťazili. Zdalo sa, že niet na svete sily, čo by dokázala zastaviť ich útok. Teraz sa ich tisíce na čele so svojim hrdinským kráľom ponáhľali na pomoc ohrozenému mestu. Toto vedomie vlievalo do sŕdc zvyšku obrancov nádej a zúfalú odvahu. Vydržať, len vydržať. Čoskoro dorazia vojská, ktoré im pomôžu, ktoré ich oslobodia z obkľúčenia. Teraz už vedeli, že sú im na blízku. Na rakety, ktoré vystrelili z veže chrámu sv. Štefana im odpovedali ohne na vrchu Kahlenberg. Svietili nádejou, ale do nej sa vkrádala aj pochybnosť. Stihnú prísť včas? Ak o nich vieme my, vedia o nich istotne aj Turci. Dalo sa čakať, že zaútočia všetkou silou, ktorú majú, aby sa do mesta prebili, než do boja zasiahnu vojská, čo neúnavne postupovali k nemu. Prešiel si rukou po tvári, aby zahnal únavu. Do vystriedania ostávala len chvíľa. Pozrel ešte raz na žiaru ohňov nepriateľskej armády. Zajtrajšok rozhodne o všetkom a vojde do dejín. Buď ako veľké víťazstvo kresťanských zbraní alebo ako ich katastrofa. Tak či onak budú na nás spomínať ešte dlho. Buď ako na víťazov, čo zastavili pochod polmesiaca alebo ako na Sparťanov, čo bránili Termopyly. Jeho úvahy prerušil príchod jeho druha. Vymenili si pohľady a na pozdrav kývli hlavou. Odobral sa do rohu, aby sa pred dňom, ktorý rozhodne o osude kresťanskej Európy trochu vyspal.

Zobudil ho chlad. Dni boli mimoriadne teplé, ale rána boli na prahu jesene predsa len studené. Pomrvil sa a potom vstal. Ponaťahoval si stuhnuté údy a prešiel si rukou po tvári. Bola ešte tma, ale aj tak sa pobral na hradby. Nebol sám. Stáli tam viacerí v napätom tichu. Napínali uši v snahe zachytiť nejaký zvuk, ktorý by im aspoň naznačil, čo sa vonku deje. Oči nemohli preniknúť tmou, mohli akurát sledovať ohne obliehateľov. Teraz bolo už vidno aj matný svit ohňov oslobodzujúceho vojska. Inak len čiernu tmu. Vietor im prinášal pachy z nepriateľského tábora. Mŕtvolný smrad pomiešaný s pachom žumpy. Jednému by sa z toho zdvihol žalúdok, ale ostrieľaní obrancovia si už na tento zápach dávno zvykli. Hlavne preto, lebo podobný vládol aj v obliehanom meste. Príliš si ho teda nevšímali. Bol pre nich akurát dôkazom, že nielen oni trpia chorobami z toho vyplývajúcimi. Skôr striehli na zvuky. Na štrnganie výstroja, erdžanie koní…Na všetko, čo by svedčilo o tom, že vojská zaujímajú postavenie. Napätie sa dalo krájať. Každý mal pocit, akoby mu niekto prechádzal po chrbtici nožom. Vždy to tak je, pomyslel si Bartolomej. Čakanie pred bitkou bolo vždy to najhoršie. Keď sa boj začal, všetko zmizlo. Stratilo dôležitosť. Myslenie sa sústredilo na jedno jediné. Na prežitie. A aby človek prežil, musel zabíjať. Horšie ako čakanie bolo len ostreľovanie z diel. Tam sa mohol vojak jedine modliť, aby jedna z tých gúľ nemala na sebe napísané jeho meno. Boj bol vždy lepší, aj keď hrozný. To si však každý uvedomil až potom, keď to skončilo. Pokiaľ to samozrejme prežil.

Teraz to malo byť iné. Každý vedel, že oni sa do boja nezapoja. Možno až na konci, aby Turkovi zasadili posledný úder, keď už bude zrelý na dorazenie. Ak pravda všetko pôjde dobre. Pokiaľ nie a vojská kresťanov utrpia porážku, tak budú na rade oni. Turci svoje víťazstvo určite využijú. Hneď sa vrhnú na mesto. Potom im už pomoci nebude. Hradby sú už narušené, tureckí míneri určite neprestanú v pokusoch podkopať múry, aby ich vyhodili do vzduchu. Čaká ich v tom prípade boj v uliciach Viedne a najskôr smrť v boji. Ich osud je teda skôr v rukách vojsk, ktoré im prišli na pomoc, než v ich vlastných. A samozrejme v rukách božích.

Kým im mysľou bežali podobné myšlienky, noc ustúpila ránu. Pred ich očami sa objavil obraz nevídaný. Obrovská mozaika vojsk všetkých možných vládcov kresťanského sveta. Samozrejme aj tureckých vojsk a ich prisluhovačov. Na nich sa však obrancovia dívali už celé mesiace. Sledovali teda skôr vojská kresťanov. Každý hľadal pohľadom poľských železných jazdcov. Poľských husárov. Nebolo divu. V celej Európe nebolo statočnejšej, v boji preslávenejšej jazdy. Dokázali sa postaviť aj niekoľkonásobnej presile a zvíťaziť. Celá Európa si hovorila ako o nich, tak o hrdinskom poľskom kráľovi Sobieskom. Aj on si už urobil meno ako turkobijca, hlavne svojim slávnym víťazstvom pri Chotimi. Akokoľvek si však namáhali oči, nikde okrídlených jazdcov, čo z diaľky pripomínali anjelov, nevideli. Všetkých, aj Bartolomeja, to sklamalo. Vedeli však od správ zvedov, že poľský kráľ je nablízku. Jeho obávaná jazda sa určite objaví. Uprel teda svoju pozornosť na dianie pod mestom. Boj takto zhora, to bolo úchvatné divadlo. Zúčastnil sa mnohých bitiek, prešiel mnohými bojmi, ale vždy bol súčasťou toho, čo teraz sledoval, dá sa povedať z vtáčieho pohľadu. Sledoval ho s rozšírenými očami. Odhadoval počty vojakov na jednej a druhej strane, sledoval úporný boj po celej línii proti sebe stojacich vojsk. Obe bojovali srdnato. Obom išlo o veľa. Raz mala na vrch jedna, raz druhá strana. Boj bol dlho nerozhodný. Prebiehal dlho, veľmi dlho. Počas neho sa po hradbách rozšírila správa, že míneri odhalili ďalšie turecké nálože a zneškodnili ich. Už prešlo poludnie, už sa blížil večer a stále bol výsledok bitky neistý. Hodiny na veži chrámu sv. Štefana odbili štvrtú hodinu poobede, keď sa boj rozpútal s novou silou. Saské a habsburské oddiely sa vrhli do ďalšieho útoku. Turci sa najprv zúrivo bránili, ale pod tlakom čoskoro začali ustupovať. Najprv jedinci, potom skupiny a potom ustupovali v celých húfoch. Na hradbách to sledovali s utajeným dychom. Do sŕdc sa im vlievala nová nádej, ale báli sa prejaviť radosť príliš nahlas, aby to celé nezakríkli. Bartolomej sa potichu modlil preberajúc zrnká ruženca. Náhle sa do ticha ozval jasný výkrik.

Tam! Tam!

Všetci sa pozreli tým smerom. Tak predsa! Tak predsa prišli! Dívali sa divoký cval skupiny jazdcov v nezvyklých odevoch. Tí, čo mali ďalekohľady, videli, že každý z nich má na sebe povrieslo slamy. Hneď vedeli, o čo ide. Poliaci! Poliaci sú tu! Šírilo sa po hradbách. Každému bolo jasné, že je to prieskumný oddiel, ktorý má preskúmať terén. Zistiť, či je vhodný pre útok jazdy. Obrancovia sa zbehali na miesto, odkiaľ bolo vidieť na miesto, kde sa šikovala poľská jazda. Tisíce železných jazdcov z krídlami na chrbte a tisíce ľahšej jazdy. Pri pohľade na ich štvorce sa v ich srdcia vliala nová vlna nádeje. Hodiny na veži sa znovu ozvali. Odbili šiestu hodinu. Ich zvuk si však málokto všímal. O to viac ich upútal zvuk poľnice. Poľská jazda sa pohla. Ak bolo dovtedy bojové divadlo pútavé, teraz bolo veľkolepé. Poľská jazda v útoku to bolo príval. To bola rozvodnená horská riava, ktorá svojou prívalovou vlnou zmetie všetko, čo sa jej postaví do cesty. Tomuto prívalu sa nemohlo postaviť nič. Ani tatarská, ani turecká jazda, dokonca ani obávaní tureckí janičiari. Sklonené kopije, kone divo cválajúce v jednom rade, ktorým od papuli odlietavali kusy peny. A na nich jazdci v blýskavom brnení a krídlami na chrbtoch. Rútili sa dopredu ako neodvratný osud. Pre nepriateľa hrozný. Netrvalo to ani pol hodiny a bolo po všetkom. Turci utekali ozlomkrky v neopísateľnom zmätku. Celý tábor tureckej armády padol do rúk víťazom. Až teraz všetci na hradbách zajasali. Už sa nebáli, že zakríknu úspech boja. Bitka skončila veľkým víťazstvom. Zvony Viedne sa rozozvučali. Pred dvoma mesiacmi zvonili na poplach, teraz na oslavu. Brány sa po dlhom čase otvorili, aby do mesta mohlo vojsť víťazné vojsko. Mešťania jasali. Nebolo divu. Ich mesto sa podarilo oslobodiť zo smrteľného zovretia neľútostného nepriateľa. Boli zachránení. Pre nich sa dni strádania skončili. Nie tak pre Bartolomeja. Kým ostatní oslavovali, on si balil svoj skromný majetok. Pre neho sa boj neskončil. Nepriateľovi kresťanstva síce zasadili strašnú ranu, ale ešte nebol koniec. Nanajvýš začiatok konca. Veľké víťazstvo však treba primerane využiť. Aj preto nemal na oslavu ani chuť a ani čas. Prežil a kresťanské zbrane zvíťazili. Na inom mu nezáležalo. Vedel, že čoskoro zachránené mesto opustí. Pôjde s vojskom popri Dunaji v ústrety ďalším bojom, ďalším bitkám. Viedeň bola oslobodená, ale na oslobodenie čakali ďalšie mestá. Treba z rúk Turkov vyrvať Komárno, Ostrihom, Budín a iné mestá, ktoré Turek obsadil za stopäťdesiat rokov, čo pľundroval kraje okolo Dunaja.

Obliehanie Viedne v roku 1683 začalo 14.júla. Mesto obkľúčila 138 tisícová osmanská armáda pod vedením veľkovezíra Kara Mustafu. Bránilo ho 15 000 vojakov a dobrovoľníkov pod vedením grófa Starhemberga. Obliehanie trvalo dva mesiace. Rozhodujúca bitka sa odohrala v dňoch 11. a 12. septembra. V tom čase ostalo z posádky Viedne len 4 000 vojakov. Bitka trvala 12 hodín a skončila sa úplnou porážkou osmanskej armády. Znamenala začiatok konca tureckej nadvlády vo veľkej časti Uhorska. Trvalo ďalších štrnásť rokov, kým bolo Uhorsko tureckej hrozby definitívne zbavené. Stalo sa tak zhodou okolností 11. septembra 1697 v bitke pri Zente.

Roman RS