Otázka celibátu a predsudky voči nemu
Kňazský celibát je vec, ktorá nie je ľahostajná ani ľuďom, ktorí nepatria do Katolíckej cirkvi. Jeho budúcnosť, rovnako ako aj jeho porušenia jednotlivcami vzbudzujú záujem verejnosti a nútia ju vyjadrovať svoje názory k nemu. A nie sú to väčšinou priaznivé názory. Chyba však nie je v samotnom celibáte, ale v tom, ako je vnímaný a (ne)pochopený. Niekoľko desaťročí dekatolizácie a sexuálnej revolúcie spôsobilo, že celibát sa stal pre svet pohoršením. Vidia v ňom prežitok minulosti a osvojili si názor, že je prostriedkom, ktorý bol v Cirkvi zavedený kvôli jej hmotným záujmom. Nič však nie je ďalej od pravdy. Materiálne bohatstvo Cirkvi nestojí na osobnom majetku jednotlivcov z radov kléru. Sú aj iné náboženské spolky označujúce seba samé slovom „cirkev“ a sú dostatočne hmotne zabezpečené aj bez celibátu. Celibát mal vždy svoje miesto v Cirkvi. Už od jej počiatku. Už pred tým, ako sa prešlo k praxi svätiť len slobodných mužov boli ženatí kňazi zaväzovaní k zdržanlivosti. Nasledovali obdobia, keď bol celibát cenený, aj keď bol odmietaný Read more
„…A čo sa týka komunizmu, náš ctihodný predchodca blahej pamäti Pius IX. ešte v roku 1846 vyhlásil slávnostné odsúdenie, potvrdené neskoršie v Syllabe ,onej zhubnej náuky, zvanej komunizmus, ktorá je v najväčšom rozpore s prirodzeným právom a ktorá, keby sa raz dostala k moci, spôsobila by úplný rozvrat práv a sociálnych a majetkových pomerov, ba úplný rozvrat ľudskej spoločnosti‘. Neskôr iný náš predchodca, blahej pamäti Lev XIII., v encyklike Quod apostolici muneris označil komunizmus za ,zhubný mor‘, ktorý zasahuje mozog ľudskej spoločnosti a viedol by ju do skazy, a jasne, poznajúc situáciu, vyhlásil, že bezbožnícke hnutia más technického veku mali svoj pôvod v onej filozofii, ktorá už po stáročia sa snažila odlúčiť vedu a život od viery a Cirkvi. Terajší pápež neprestáva upozorňovať na jeho nebezpečenstvo.“
Aby sme však mali príčinu ovládať cit k národu a držali ho v medziach, ako sme na to viazaní zákonom prirodzeným, treba vedieť, aký zmysel má pravá láska k národu. Nijaká láska prirodzená, ľudsky teplá, nie je uzavretým systémom: láska je podstatne otvorená k inému. Pravá láska v dôsledku toho vychováva k čím širšiemu rozpätiu. Láska totiž núti a vychováva k šľachetnosti a veľkodušnosti. Kde niet šľachetnosti, tam niet lásky. Láska nás učí nadosobnému a nadsebeckému chápaniu skutočnosti. Teda i zmyslom lásky k národu je výchova nášho ducha k veľkodušnosti, obetavosti a zriekaniu. Zmyslom lásky k národu je duchovné, vnútorné rozširovanie. Obeťami duša rastie a otvára sa pre širšie obzory. Ak hľadáme zmysel vnútorného rozširovania šľachetnosťou, zbadáme, že má skrytú finalitu v stvorení. Človek je stvorený pre poriadok nadprirodzený. Toto mimoriadne určenie človeka vyžaduje obetu nadmieru veľkú: zanechanie samého seba. K tejto najvyššej šľachetnosti majú nás vychovávať 
A Ježiš sa ho spýtal: „Ako sa voláš?“ Odpovedal mu: „Moje meno je Légia, lebo nás je mnoho.“ (Mk 5, 10)