Sv. Alfonz Mária de‘ Liguori: Cena času
I. Čas je poklad, ktorý sa nedá oceniť, pretože v každej chvíli môžeme získať poklady milosti a večnej slávy. V pekle ženie odsúdencov do plaču myšlienka, že už niet času na nápravu ich večnej biedy. Koľko by zaplatili za hodinu času, v ktorej by mohli úkonom bolesti napraviť svoje zatratenie! V nebi sa síce nedá plakať, ale keby blažení mohli plakať, plakali by iba nad tým, že stratili toľko času v tomto živote, v ktorom si mohli získať väčšiu slávu, a že tento čas už nemôžu mať. Bože môj, ďakujem ti, že mi dávaš čas na oplakávanie mojich hriechov a na to, aby som svojou láskou vyvážil urážky, ktoré som ti spôsobil.
II. Teda niet cennejšej veci nad čas; ale ako to, že niet veci ktorou by ľudia viac opovrhovali, ako časom? Jeden sa zdrží päť až šesť Read more
(Už 500 rokov hnije, mokvá a krváca otvorená rana protestantizmu na tele kresťanstva. Čím viac času nás delí od tých neblahých storočí, ktoré splodili onen ohavný blud, tým ľahšie sa darí falzifikátorom dejín zamieňať vulgárnu, agresívnu, šialenú a vražednú realitu pôvodu protestantizmu, za mdlú a nasladlú realitu protestantskej duchovnej anarchie 19. a 20. storočia. Táto charizmaticko-cukrová gebuzina moderného protestantizmu, nakladaná v pietistických a kvakerských nálevoch, vyváľaná v nikdy neschnúcom bahne amerických úsmevov, cudne mlčí o svojom hulvátskom pôvode. Veď kto by uveril, že požívačné, hrabivé, skrz-naskrz ordinérne indivíduá, ktoré stáli na počiatku tejto arciherézy, mohli niekomu imponovať? Kto by veril, že títomyšlienkoví piadimužíci, plní banalít a pivnej múdrosti, mohli 
Mučeníctvo je aktom najväčšej dokonalosti, píše svätý Tomáš Akvinský, pretože: „medzi všetkými cnostnými úkonmi mučeníctvo najviac dokazuje dokonalosť lásky, nakoľko – tým viac niekto ukazuje, že miluje niektorú vec, čím milšou vecou pre ňu pohŕda a čim protivnejšiu prijíma trpieť. Avšak je zjavné, že medzi všetkými ostatnými dobrami prítomného života človek najviac miluje vlastný život a naopak najviac nenávidí smrť a hlavne, ak je (spojená) s bolesťami telesných múk…“ (STh II-II q. 124 a. 3 co.)
Podplukovník Ján Šmigovský bol prvou obeťou tzv. retribučného súdnictva, politickej frašky, ktorej hlavným motívom bola pomsta a účtovanie so Slovenmi, ktorí ostali aj napriek nepriaznivým okolnostiam verní Bohu, národu a štátu. Pri uplatnení princípu retroaktivity bol pplk. Šmigovský odsúdený za činy, ktoré v čase vykonania nielen, že neboli protizákonné, ale naopak, zo zákona (ľudského, prirodzeného i mravného) bezprostredne vyplývali. Jeho hlavnou vinou bolo, že sa ako veliteľ Nitrianskej posádky nepridal k tzv. SNP – vojenskej rebélii, čechoboľševickému besneniu proti slovenskej samostatnosti a kresťanskému charakteru Slovenského štátu. Konal tak, ako by mal v ideálnej rovine konať každý vojak – zachoval prísahu vernosti, neprezliekol kabát, zostal oddaný v zložitej situácii, kedy zrádzali