Memoriál mučeníka Jána Nemca, 18. november 2021
„Nemôžem opustiť svoj ľud. Kde bude on, tam budem aj ja. Ak ostanú v Lieskovci, ostanem v Lieskovci aj ja s nimi, hoci by guľky padali ako dážď. Nariadenie pána biskupa je ostať s ľudom. Veď čo by povedal ľud, keby som ho v najťažšej chvíli nechal? Čo ak bude niekto zomierať a bude chcieť kňaza? Kňaz má byť s ľudom stále. A prečo mám odísť? Nikdy som nikomu nič zlého neurobil. Osobných nepriateľov nemám. Vždy som si plnil povinnosti ako kňaz a Slovák, a to na prospech mne zverenému ľud. Partizáni nech berú, čo budú chcieť. A keď budú vraždiť kňazov, nech ma zavraždia pri mojich veriacich.“
(Ján Nemec v roku svojej smrti – 1944)
Ako hlboko sa prepadol pojem zodpovednosti u súčasného, modernizmom zničeného stavu kňazského, vo vzťahu ku jeho povinnostiam – službe. Ako ďaleko siaha zbabelosť zboru biskupov vo vzťahu ku obrane viery pred svetom. Nie, nedá sa mlčať, keď človek vidí tie enormné rozdiely oproti minulosti, aj napriek tomu, že už vtedy mnoho kňazov podľahlo duchu sveta, či hrozbám. Ako hlboko kleslo povedomie zodpovednosti vzhľadom ku plneniu si povinností kňazstva smerom k veriacim a všeobecne, vo vzťahu i k misionárskemu duchu – poblúdenému ľudu, ktorému dosiaľ nezasvietila hviezda Krista Pána.
Nie, nemožno mlčať a uchlácholiť sa, že umelo vyvolaná klauzúra chrámov a nevysluhovanie sviatostí je niečim prirodzeným a žiadúcim vo vzťahu k boju proti umelo vyvolanej sanitárnej psychóze. Biskupský zbor už roky potvrdzuje hĺbku svojho úpadku a prijatím sanitárnych opatrení dokonale potvrdil svoju podriadenosť svetu. Na oko sa snaží kľučkovať medzi svetskými predstavami politikov a hygienikov a svojimi deklarovanými, ale duchom opustenými povinnosťami hájenia Krista. Avšak závery sú dopredu neúspešné, nakoľko už v seminároch biskupi nasali ducha sveta, kde Kristus bol odstavený na vedľajšiu koľaj.
Preto v centre problematiky nebije sa v ich očiach rovina svetská – bojujúca proti Kristu a duchovná – bojujúca za Krista, ale nachádzajú istý konsenzus so svetom, lebo ich duchovná vyprázdnenosť je už dávno realitou a ostala iba v rovine vonkajších gest, deklarujúcich priľnutie sa k Pánovi, v skutočnosti však s bezduchým obsahom.
Odvolávajúc sa na nariadenia svetských “odborníkov“ padli až tak hlboko, že značnou mierou participujú na rozdelení spoločnosti. Podieľajú sa na obludnej propagácii zaštepovania ľudu experimentálnymi preparátmi, nechávajú veriacich osamotených, pred obrazovkami prijímačov – „kam majú ´chodiť´ na omšu“, na základe čoho pomaly, ale isto, dochádza ku masovej apostáze, nakoľko človek z princípu potrebuje neustále povzbudzovanie, či hrozby, aby vytrval vo viere (taká je už ľudská hriešna prirodzenosť, ktorá ak nebojuje s hriechom a nie je potláčaná skrz sviatostný život, tak hriechu podľahne). A čo je najhoršie, priamo nariaďujú svätokrádežné tzv. „prijímanie na ruku“, ak už teda z času na čas im povolí svetská moc sprístupnenie chrámu na báze selektívneho a exkluzívneho výberu zaštepencov.
Naproti tomu sa mučeník Ján Nemec sám po vzore Krista vydal na smrť. Jej príchod si predpovedal, keď pred istým učiteľom vyhlásil: „Veľký piatok ma očakáva.“ Stalo sa tak po nočných “návštevách hrdinských partizánov“, ktorí neustále stupňujúc svoje materiálne požiadavky, obrali kňaza o všetko, vrátane verejných peňazí, že mu ostala už len reverenda. Keď im už nemal čo dať, partizáni ho v jeden večer priviazali o voz a v nepriaznivom počasí vláčili skrz viacero chotárov cez hory – doly, doslova ho mučili, až mu vysilenému a doráňanému rozrazili hlavu pažbou pušky a pre istotu doňho aj dva krát strelili. Tak hodiac ho do rozvodnej rieky Oľky, iba v spodnej bielizni (zvyšné veci mu okradli) dokončili svoju “hrdinskú“ misiu.
Pri úvahe, komu sa podobajú viac dnešní kňazi, nasajúci ducha sveta (česť výnimkám) a podľahnuvší sanitárnej psychóze (česť výnimkám), nachádzame paralelu správania nie s mučeníkom Jánom, ale skôr s jeho “osloboditeľmi“. Svojim zbabelým prístupom sa podieľajú na zabíjaní duší, tak, ako sa partizáni podieľali na zabíjaní tela. Katolík však vie, že zabiť dušu je tou najväčšou prehrou a spoluzodpovednosť za zabitie berie i kňaz.
Nie nadarmo svätý Ján Bosco konštatoval:
„Kňaz nikdy nejde do neba sám a nejde sám ani do pekla. Ak robí dobre, pôjde do neba s dušami, ktoré zachránil svojim dobrým príkladom. Ak robí zle, ak pohoršuje, pôjde do zatratenia s dušami odsúdenými pre jeho pohoršenie. Preto sa zo všetkých síl vynasnažím plniť tieto predsavzatia.“
18. novembra sme sa po roku opäť vybrali s ružencom v ruke a modlitbou na perách po poslednej ceste utrpenia mučeníka Jána Nemca z Lieskovca ku gírovskému mostu cez rieku Oľku, kde predčasne vyhasol jeho mladý a ušľachtilý pozemský život.
Kiežby sa jeho obeta stala inšpiráciou nielen pre kňazov a kiežby vedeli veriaci (vrátane kňazov) nie len ústne chabo deklarovať „čo by bolo potrebné“, ale tak aj konať.
Žertva mučeníka Jána nebola daromná, nakoľko žiadna ušľachtilá obeta ňou nie je.
Requiescat In Pace, mučeník Ján!
Radovan Novotný