Ohliadnutie za 14. marcom

Ak dôsledne sledujeme líniu, po ktorej sa zrodil 1. Slovenský štát, nemožno konštatovať, že to bola priama cesta. Práve naopak, bola značne kľukatá, s mnohými zastaveniami, cúvnutiami, slepými ulicami. Ani samotná idea úplnej samostatnosti nebola nejak extra rozvinutá v zmysle stanovenia si cieľa, až na pár výnimiek, ktoré zrejme ani nevedeli, čo to bude obnášať, avšak vo svojom zápale definovali vrchol – štátnu samostatnosť.

Prím však hrala cesta k autonómii v rámci 1. ČSR dvoma hlavnými spôsobmi : 1. evolučnou cestou, opierajúc sa o tézu, že Praha „dostane rozum“ a sama uzná, že je aj pre ňu výhodnejšie dať autonómiu nielen Slovákom, ale postaviť svoju politiku voči všetkým národnostiam na inom kvalitatívnom základe, ako dovtedy, a tak im dať do ruky hmatateľný dôkaz, aby sa cítili v tomto štáte doma a pracovali na jeho zveľadení; 2. „revolučnou“ cestou, v skutočnosti sa však vízia revolučnosti nezakladala na vnútorne revolučných ideách, skôr sa dá hovoriť o silovejšom riešení vysporiadania pomeru voči Republike a dosiahnutia autonómie, ktorá mala mať naopak vo vzťahu k ideám podporovaných Prahou kontrarevolučný obsah, v zmysle vrátenia sa ku kresťanským koreňom, národnej spolupráce, založenej na pápežských sociálnych encyklikách a vízie budovania Kristovho kráľovstva na zemi v duchu pápežskej encykliky „Quas primas“.

Iste by sa ľudáci, ako najsilnejšia autonomistická strana a vôbec všeobecne strana na Slovensku, s Čechmi radšej dohodli a radovali sa tak z autonómie, ktorú by aj Česi uznali za konštruktívne riešenie vo vzťahu ku posilneniu Republiky. Tu si však treba povedať, že sa ich predstavy skrz politické spektrum, s nepatrnými výnimkami rozchádzali s autonomistickými víziami. Zrejme to bola rovina takpovediac „geneticky daná“ už pri vzniku 1. ČSR, v zmysle jej účelu – okrem iných – 1. rozbitia Rakúsko–Uhorskej monarchie; 2. zároveň izolovania oslabeného Nemecka od oslabeného Ruska; 3. spolu s ďalšími novovzniknutými či obnovenými či posilnenými štátmi v rámci Malej Dohody a ďalšími spojencami, hlavne Poľskom, napĺňania určitých francúzskych rozsiahlych mocenských vízií a záujmov v rámci stredoeurópskeho priestoru; 4. v neposlednom rade posilnenia českého elementu spôsobom vytvorenia fiktívneho československého národa na český obraz, v ktorom sa mal slovenský národ postupne rozpustiť. Napokon celý povojnový Versaillský systém, na základe ktorého bola vykreovaná aj 1. ČSR, bol porazenými štátmi vnímaný ako vrcholne nespravodlivý, oberajúci porazených o samotnú postať možnosti dôstojnej existencie, na základe ktorej by sa dala hoc v pote tváre budovať perspektívna budúcnosť. Bol vnímaný doslova ako pomsta.

Hovorí sa „človek mieni, Pán Boh mení“, tak to bolo aj v prípade udržania sa Versaillského systému, od ktorého si jeho kreátori sľubovali stabilitu, avšak sám o sebe sa určujúcim podielom zaslúžil o ďalší povojnový rozvrat v rámci nielen porazených štátov, ale prakticky celej Európy a „prípravu“ k II. svetovej vojne. Práve z míľovými krokmi napredujúceho spoločenského rozkladu a nespokojnosti širokých vrstiev čerpali podporu internacionálne socialistické myšlienky a ich nositelia, postavené na ideách triedneho boja, boja proti buržoázii a kapitalizmu, ktorý bol nie neprávom vinený z participácie na stave spoločnosti. Avšak idey sociálne-demokratických a komunistických strán vnášali do spoločnosti len ďalší chaos a ďalšie neprávosti, teda neriešili podstatu, práve naopak. Odpoveďou na tento stav bol vzostup autoritatívne-konzervatívnych, či autoritatívne-revolučných, avšak nacionálne ukotvených hnutí naprieč celou Európou.

Takými, konkrétne konzervatívne-autoritatívnymi, vo svetle Kristovho učenia odmietajúcimi ako kapitalizmus, tak socializmus, boli i slovenskí ľudáci.

Západné štáty, na čele s Francúzskom, jednoducho neuhrali ten svoj „dokonalý“ systém, naopak, začal im zreteľne prerastať cez hlavu skrz postupný vnútorný rozpad ich vazalských štátov, poťažne vzostup nacionálne uvedomelých hnutí pravého i ľavého spektra v rámci týchto i porazených štátov. Zvlášť Nemecko sa potupnými krokmi dokázalo vysporiadať s vnútornými problémami, poťažne odbremeniť sa od zotročujúceho systému, vygenerovaného západnými spojencami, a krok za krokom ukázať navonok, že sa s ním musí do budúcnosti počítať ako so silným a sebavedomým hráčom. Nebol to nikto iný ako Adolf Hitler, ktorý v tom celom ako politik a ideológ hral prím. Tu však treba zreteľne a rezolútne poukázať na to, že ak by to nebol on, tak by to bol niekto iný v rámci Nemecka, kto by sa do dôsledkov snažil znegovať Versaillský systém. Tu platí veľmi výstižné:

„Kto seje vietor, búrku bude žať“. A búrka to bola veruže riadna…

V takomto rozpoložení, keď sa rúcal Versaillský systém, keď všetci rinčali zbraňami, bolo na Slovensku ľudáctvo ako reprezentant národa, ktorého v jeho úsilí podporili všetky nemarxistické strany (marxistické boli prirodzene vylúčené z tohto procesu), ktoré na daný stav muselo nutne reagovať. Tu sa vlastne nachádza aj bod, ktorý je buď nepochopený, alebo je účelovo krivený na nejaký fiktívny liberálne-demokratický obraz dneška, alebo komunistický včerajška, ktorý je do dnešných dní určujúcim v rámci vnútro-politickej, s presahom do zahranično-politickej, doktrinálnej línie II. Slovenskej republiky.

Tu si pekne, krásne a jasne treba povedať, že keď sa pod vnútorným rozkladom a zahraničným tlakom rúcala 1. ČSR, tak bolo úplne prirodzené, že tí, ktorí hlásali idey slovenského autonomizmu, ich nezradia, naopak, tým viac sa ich budú nielen zastávať, ale aj v zmysle ich obrany a zároveň uplatnenia aj konať a za ne doslova bojovať.

Po permanentnom odmietaní autonómie Čechmi počas dvadsiatich rokov, po odmietaní autonómie i o 5 minút 12 zo strany prezidenta Beneša, po zakročení proti autonómii (5 minút po 12-tej, po tom, čo bola zo strany Čechov uznaná), tzv. „Homolovým pučom“, už nikto súdny nemohol byť na pochybnostiach, že to česká politická reprezentácia takého i onakého odtienku so Slovákmi nemyslí úprimne a ani dobre. A netýkalo sa to len Slovákov, ale zvlášť Nemcov a Karpatských Ukrajincov.

Práve naopak, Česi si sami škodili, sami si nevedeli pomôcť a dopadli ako nemecký Protektorát. Tu platí jediné: „Komu niet rady, tomu niet pomoci.“

Tu prišla aj chvíľa pre autonomistov, vynútená vnútornými a vonkajšími okolnosťami, ktorej sa tak povediac nezľakli, aj keď mali z nej prirodzene obavy. Po tom, čo v rámci politických kalkulácii si Adolf Hitler zaumienil zlikvidovať 1. ČSR a nie dlho pred tým sa zvlášť zásluhou prof. Vojtecha Lazára Tuku dozvedel o slovenskej realite, zahrnul do svojich plánov aj možnosť vytvorenia samostatného Slovenské štátu, za podmienky, že tak budú reprezentanti Slovenského národa chcieť.

Tu treba prízvukovať, že bez iniciatívy slovenských politikov, zvlášť Vojtecha Lazara Tuku, by zrejme k 14. marcu nikdy nedošlo a Slovensko by zrejme bolo rozdelené v prvej fáze medzi Maďarsko, Poľsko a Nemecko, v druhej fáze by poľská časť pripadla Nemecku, ktoré by na Slovensku vytvorilo nejakú formu vlády, charakteristickú pre okupované územia.
Čo už len s touto perspektívou mali autonomisti narobiť? Tu platí tým jednoznačnejšie a priliehavejšie to známe Machovo: „Mať svoj štát znamená život“!

Dnešné, doslova hlúpe, špekulácie sú na smiech.

Muži 14. marca sa, na čele so špecifickou aktivitou prof. Tuku a dr. Tisu jednoducho osvedčili, poťažne osvedčil sa i štát, ktorý bol ozaj slovenským, napriek prirodzeným protivám, ktoré priniesla predvojnová a vojnová domáca a zahraničná situácia.

V porovnaní s dnešnou úrovňou „slovenskosti“ v II. Slovenskej republike tá I. Slovenská republika je v kontexte tej výšky úrovne slovenskosti nedosiahnuteľným vtedy možným ideálom, aj keď od skutočného ideálu mala ďaleko.

Napriek tomu, napriek všetkým protivám, nemožno si nepripomínať tento deň, kedy Pán Boh vzhliadol milostivo na svoj slovenský národ a dal jeho zástupcom do rúk hrivnu paládia – štátnej samostatnosti, aby ju v rokoch mimoriadne ťažkých kuli čím viac na Jeho obraz.

Nie nadarmo sa v júli 1939 uzniesli poslanci na preambule Ústavy v nasledujúcom znení:

„Slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný slovenský štát.

Slovenský štát združuje podľa prirodzeného práva všetky mravné a hospodárske sily národa v kresťanskú a národnú pospolitosť, aby v nej usmernil sociálne protivy a vzájomne sa križujúce záujmy všetkých stavovských a záujmových skupín, aby ako vykonávateľ sociálnej spravodlivosti a strážca všeobecného dobra v súladnej jednotnosti dosiahol mravným a politickým vývojom najvyšší stupeň blaha spo1očnosti i jednotlivcov.“

Nie nadarmo sa hovorí: „človeče pomôž si, i Pán Boh Ti pomôže“, čo v preklade znamená, čo dokážeš vlastnými silami, človeče, urob to, čo je cez Tvoje sily, v tom ti pomôže Pán – tvoj Boh, za podmienky, že mu budeš dôverovať a bude to robené na Jeho obraz. Práve tento atribút v sebe do vyššej či nižšej miery prechovávali muži 14. marca.

Boli si istí správnosťou toho zvlášť tí, čo v konečnom dôsledku za tento štát, za jeho národ a hlavne za uplatnenie sa Božieho zákona v spoločnosti do dôsledkov, teda za Boha, položili svoje životy, aby sa perspektívne zrodili pre život večný.

Pre niekoho je 14. marec a s ním spojený vznik 1. Slovenskej štátnosti a samostatná štátnosť niečo nepodstatné, trápna epizóda, či niečo hrozne škodlivé a zabudnutia hodné. Pre nás je to naopak devízou, uvedomujúc si jej význam v kontexte širšieho boja za Boha a jeho stvorenia a perspektívu ich večnej spásy, stvorenia, ktoré On chce a miluje, ktorým dal vzniknúť vo forme národov, ako prirodzených spoločenstiev, ktoré majú tú možnosť zo svojej podstaty vygenerovať tie najkrajšie špecifické prejavy života na Boží obraz a Jeho slávu. Ale tým, že majú slobodnú vôľu, sa tejto ušľachtilej idei vedia aj postaviť a aj ju zásadne znegovať – povedzme presne, ako sa to dialo už mnoho krát a ako sa to deje špecificky a frontálne práve dnes.

Niet pochýb o vysokom štádiu nacionálneho rozkladu a rozkladu zmyslu pre Boží poriadok v tejto II. Slovenskej republike, poťažne celej Európe!

Pri tejto príležitosti je dobré si pripomenúť a dať akcent na tento fakt: „Nie náhodou ide ruka v ruke úpadok Cirkvi katolíckej s úpadkom národov!“ Národy sú v takom stave, v akom je Cirkev, alebo Cirkev determinuje stav národov! Takto je to prirodzené a platí to nielen v zmysle vzostupnom – pozitívnom, ale naopak, veľmi tvrdo a zásadne v zmysle zostupnom!

Práve tu je veľmi dobré pod vplyvom týchto riadkov povedať, že ľudácke heslo „Za Boha a za národ“ nebolo stanovené nejakou náhodou a nutné je tiež dodať, že to ani ináč nemohlo a ani nemôže byť!

Presne s akcentom na toto heslo sme sa stretli v sobotu, dňa 18. marca 2023, aby sme si pripomenuli vznik prvej slovenskej štátnosti v blízkosti miest martýria našich najlepších synov národa, ktorí položili svoje životy „Za Boha, národ a štát“ za múrmi Justičného paláca v Bratislave. Mnohí sa pýtali, prečo tam? Nuž preto, ako bolo spomenuté, ale aj preto, že 14. marec je dodnes v širokom povedomí v takom stave, že by mal byť uväznený za múrmi väzenia.
Ide teda o viacnásobnú symboliku.

Mementom pre nás ostáva, že mnohí, ktorí sa hlásia k 1. Slovenskému štátu sami negujú odkaz, ktorí zanechali za neho padnuvší.

Nie je možné vylúčiť Pána Boha z tejto veci, nie je možné sa na Neho odvolávať, ale pritom mu reálne neveriť, nie je možné sa o Neho povrchne opierať a negovať jeho učenie! Práve to je tá výzva, ktorú adresoval sv. Pius X. celému ľudstvu, vrátane slovenského národa a ktorého portrét sme doniesli ku hrobu mučeníka Jozefa Tisu. „Všetko obnoviť v Kristovi!“ – to je presne to, čo nám primárne zanechal sám mučeník Jozef a čo jediné je životodarné!

Našou úlohou je oprášiť túto starú pravdu a na nej budovať to, čo nám odkazujú naši martýri, naši muži 14. marca, najlepší z najlepších – rodinu, národ, štát verných Pánu Bohu, a tak sa uchádzať o slávu Boha, národa a spásu večnú!

Radovan Novotný

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.