P. Robert Mäder: Čo musíme robiť? (1923)
Čo si máme počať? Zem sa otriasa. Vody potopy sveta stúpajú stále vyššie. Hrádze sa trhajú. Umenie diplomatov zlyháva. Nedajú nám ani chlieb ani mier. Čo si počať?
V tejto dobe všeobecnej bezradnosti prichádza Ježiš a tvrdí: Amen, hovorím vám, čokoľvek budete prosiť od môjho Otca v mojom mene, dá vám. Proste a dostanete. Sú takí, ktorí hovoria: Nie je tomu tak. Prosíme a nedostávame! Hľadáme a nenachádzame! Klopeme a nie je nám otvorené! Vody potopy neopadajú, zem sa neprestáva otriasať. Všetko zostáva po starom. Čo si počať? Sme štyri triedy radcov. Prvá trieda hovorí: Modlite sa! Druhá trieda: Pracujte! Tretia trieda: Modlite sa a pracujte! Štvrtá trieda, najslabšia zo všetkých, hovorí: Modlite sa, pracujte a robte pokánie! Kto má pravdu? Čo máme robiť?
Stretávame sa ako zvyčajne na mieste posledného pôsobenia kňaza Jána Nemca v Lieskovci a vydávame sa po ceste, ktorá bola v živote Jána tá posledná pozemská. Jeho pozemská cesta bola cesta týrania a mučenia, ktorým sa partizáni mstili na bezbrannom kňazovi. Ten im už dal všetok svoj majetok, ktorý mal v ich očiach hodnotu. Nestačilo to, lebo ich cieľom po opakovanom rabovaní fary sa ukázalo mučenie a týranie. Ako inak môžeme nazvať vlečenie biedne odetého kňaza v chladnom sychravom chladnom večere skoro 12 km po poľnej ceste? Sú to prízemné prejavy prízemných živlov. Už fakt, že sa opovážili rabovať na fare a neskôr aj siahnuť na život kňaza hovorí o tom, že ich úcta ku kňazovi bola veľmi slabá a vypovedá to o ich hodnotách. Každý aj neveriaci človek už z prirodzenosti má určitú úctu k človeku a to zvlášť ku kňazovi. 
Ctené zhromaždenie! Drahí bratia rodáci!
Svätý Alfonz Maria de‘ Liguori píše, že keď bol kardinál John Fischer, biskup z Rochesteru, odsúdený na smrť za to, že sa nepodvolil odpadlíkovi Henrichovi VIII. a anglikánskej sekte, ale ostal verný Svätej Cirkvi a pápežovi, tak chystajúc sa na smrť: „…obliekol sa do najlepších šiať, aké mal, a hovoril, že ide na svadbu. Keď zazrel popravisko, odhodil svoju palicu a povedal: Hor sa, nôžky moje, už nemáte ďaleko do raja. A prv než zomrel, zanôtil Te Deum ako poďakovanie, že Boh mu dal zomrieť ako mučeníkovi za svätú vieru. A potom naradovaný položil hlavu pod katovu sekeru.“ Z časného hľadiska sa mučenícka smrť môže javiť ako tragédia, no z hľadiska večnosti niet záslužnejšej smrti, ako položiť život za pravú katolícku vieru. V Introite sv. omše za mučeníka sa kňaz modlí: „Udeľ, prosíme,