Reč Andreja Hlinku o liberálnych zákonoch z roku 1894, ktoré sa týkali cirkevno-politických záležitostí v Uhorsku (1900)

Ctené zhromaždenie! Drahí bratia rodáci!

Keď hovejúc milému pozvaniu riaditeľstva tohto zhromaždenia, prichádzam k vám, drahí bratia, aby vo vašich radostiach účasť bral, aby pri ohnisku vášho oduševnenia a zápalu sa okrial, aby svedkom bol vášho nadšenia; ba čo viac, aby som aj ja priožil malú triesočku na vatru vášho boja, prinášam vám pozdravenia od vašich bratov Liptákov.

Áno, bratia vaši bydliaci na úpätí nebytečných Tatier, a šedého starca Kriváňa, pozdravujú vás pozdravom teplým, bratským. Stará Babia Gura sobáši sa dnes s Kriváňom. Slová do úst mojich dáva váš zvečnený básnik Hviezdoslav:

„Pozdravujem vás lesy, hory,
z tej duše pozdravujem vás!
Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí,
zrak jeho ukrnul, zmámila
lož, ohlušila presila:
vy k žitiu privediete zas!“

Vitajte mi, bratia! Jeden cit, jedna myseľ, jeden bôľ, jedna žiadosť vás vedie: pravdu každému, právo všetkým, násilie nikomu. Za úlohu mi je dané, hovoriť o zákonoch cirkevno-politických. O zákonoch tých, ktoré rozbúrili tíšinu nášho dedinského života, ktoré hodili do chalúp našich vatru nepokoja, večitých uvalili na vaše aj tak klesajúce ramená, ťarchu 3 miliónov a duše naše hodili do duševnej poroby.

Ktoré sú to zákony? Sú to zákony z roku 1894. A sú počtom tri.
1. O beznáboženstve, čili bezkonfesionálnosti.
2. O urovnoprávnení náboženstva židovského.
3. O civilnom sobáši a matrikách.

O všetkých krátko prehovorím, všetky posúdim a poukážem na následky všetkých.

Teda prvý zákon je o beznáboženstve. Zmysel tohto zákona je, že človek nemusí patriť k žiadnej viere, žiadnemu náboženstvu. Slovom, že človek bez viery môže žiť celkom tak blažene a pokojne, ako aj s vierou. Dieťa nemusí sa učiť „Otče náš“ a starec nemusí vedieť „Verím v Boha“, nemusí nikto zachovávať „Desatoro Božích“. Toto všetko je nepotrebné, zbytočné, teda preč s ním! No, čo poviete k tomu? Zákon z roku 1894 aspoň to dopúšťa a dovoľuje. No a čo je napísané a čo múdrych a vzdelaných 450 mužov za dobré uzná, to predsa len musí byť dobré a užitočné! Vidíte, tak divotvorné sú zásady liberalizmu, že im nič nie je svätého, nič neprístupného. Tento môže šliapať po všetkom, trebárs je to aj Boh alebo viera. Zásady liberalizmu sú protivné kresťanstvu. Štátnici dnes verejne hlásajú, že štáty nemajú nič spoločného s Bohom a vierou; že náboženstvo nemá nič dočinenia s verejným, politickým a štátnym životom, že štátu nič do kostola, výchovy a školy náboženskej. Tomuto prúdu ale oproti staviame sa my, keď hlásame, že človek bez Boha – trebárs aj najvzdelanejší – padne do starovekej tmy a nemravnosti.

Že človek bez viery je nešťastný a nespokojný. Veľký Augustín hovorí: „Učinil Boh človeka pre seba“ a „Každá duša prirodzenosťou svojou je náboženská“, dokladá Tertulián. Pravdu túto nám dokazujú dejiny ľudstva, viac než 6000 rokov staré. Toto platí nielen o jednotlivcovi, lež aj o spoločnosti každej a akejkoľvek. Ako jednotlivec je len šťastný, keď stojí v správnom pomere k Bohu, nešťastný a rozorvaný a večitým nepokojom hnaný je, keď sa Boha spustil. Tak je aj v spoločnosti. (…)

Moderní vzdelanci dávajú ľudu vzdelanosť, ale bez Boha. Chlúbia sa výdobytkami pokroku, práve tak, ako grécki filozofovia a rímski rečníci. Ó, vy moderné výdobytky, ó ty osveta! Či si priniesla viac chleba, viac spokojnosti, viac šťastia a blahobytu? To vari tiež má byť pokrok a osveta, že ročne 180 000 ľudí končí svoj biedny život samovraždou? To vari tiež znak vzdelanosti, že Ján Kriváň v Arade 250 000 zlatých ukradol a do prázdnej pokladnice fľaše z koňaku kládol miesto vkladných knižiek sirôt a bedárov. To vari tiež je znakom blahobytu a pokroku, že pribúda mladých zločincov, ktorých vychovali v školách bez Boha a bez viery. Nech hovoria čísla. V roku 1886 pred francúzskou porotou stálo 23 000 neplnoletých zločincov – detí. V roku 1887 vyše 28 000. Keď podľa moderných politikov bez Boha možno byť mravným a čestným, prečo staviate pri tej osvete väčšie a nové trestnice, žaláre a blázince?

Keby bez Evanjelia bola možná spása, nebolo by triednej nenávisti. Neboli by národy až po uši v zbrani, ctil by si jeden právo druhého, neprenasledoval by mocný slabšieho. Bez náboženstva nemožno žiť. Dokiaľ náboženstvo panovalo nad dušami, pokiaľ ovievalo a osviežovalo mravy, nebolo Ravacholov, nie Luchenich, nie Brescich. Pokiaľ náboženstvo a viera v Boha viedla štátnikov, nebolo toľko chudoby, proletárov, nespokojencov, nebolo toľko cudzopasníkov na tele kresťanskom. Nie! Taká vzdelanosť, ktorá nezošľachťuje vnútro človeka, ktorá jeho dušu nenecháva prielohom a srdce chladné, tá neprivádza k mravnosti, ba naopak, podpaľačovi tisne horiacu fakľu do ruky, dýku vrahovi a falošnú zmenku podvodníkovi. Rozhodne tvrdím, že vzdelanosť bez viery je rafinovaným barbarstvom, je civilizáciou Sodomy a Gomory, ktorá musí viesť k úplnej skaze národov. Kdeby nie! Príde v plášti filozofa, alebo s vážnou tvárou politika a vyvracia všetku vieru v Boha, vo večnú odplatu, hlásajúc: „Nie je Boha, nie je žiadneho mravného zákona, nie je rozdielu medzi dobrým a zlým, nie je po smrti života, žiadnej odplaty, ani pekla!“ Kam nás privedie táto vzdelanosť? Uisťujem vás, že žiadne vojsko, žiadne bodáky, žiadne manlicherky nie sú v stave udržať roztúlené masy z Boha a viery vyzlečené. My hovoríme s Piom IX.: „zničením náboženstva štát stojí bez opory a metaný je bez pokoja a stálosti!“ Keď teda bez viery, bez náboženstva nie je pravej osvety a blaženosti, žiadame, že by zákon z roku 1894 o beznáboženstve znejúci zmenený bol a zákonodarstvo vypovedalo, že každý občan štátu povinný je priznávať sa k náboženstvu. Žiadame, aby zákonodarstvo dozeralo, či a nakoľko sa plnia povinnosti náboženské.

Prejdem na druhý zákon: a to je urovnoprávnenie občanov náboženstva židovského. Tento hovorí, že voľno občanovi tejto vlasti z kresťanstva do židovstva prestúpiť. (…) Aby nás znížili z výsosti Evanjelia na zákon, na základ talmudu, proti tomu sa rozhodne ohradzujeme. Naše články viery sú zjavné a otvorené. Naše príkazy cirkevné známe. My nemáme nič s náukou „ranu za ranu, zub za zub, úder za úder“. My netriedime ľudí ani nehovoríme, že každý nekatolík alebo nekresťan je gój – ó to nie. Nám katechizmus hovorí, že náš blížny je bez rozdielu každý človek. Nech aj židia ukážu svoju náboženskú náuku. Nech pokukážu, ktoré židovstvo je na základe Mojžišovho zákona, nemáme proti tomu nič. Urovnoprávnime ich. Ale či u nás vobec má a môže byť reč o recepcii? Či vôbec občania židovského vyznania sú v niečom krivdení? Máme my viac, ako oni? Platia oni väčšie dávky, ako my? Sú pod druhým zákonom, než my? Áno i nie, ako vezmeme. Nie tých, nás bolo treba recipovať, nás urovnoprávniť. Nám bolo treba dať tie práva, ktoré si oni privlastnili. Poviete aké? Pozrime na bohatstvo, v čích rukách je ono! Dľa zákona o krčmách z roku 1883 na každých 500 duší patrí jedna krčma. Orava 91 187 obyvateľov, z týchto je 3147 náboženstva židovského. Dľa počtu duší by malo byť na Orave 182 krčiem. No, že ich je viac, na to stavím všetko. Na 3147 židov by padlo 7 krčiem a dohánových trafík. No teraz povedzte mi, či oných 90 000 kresťanov má 6 krčiem. Ťažko veriť. Prejdeme celú Oravu a nenájdeme kresťana krčmára. Je to pustatina, je to holota.

Idem Kubínom a: Platzner, Bicheller. Idem Tvrdošínom a: Ekstein, Donner, Heller, Grosmann, idem Podzámkom… O kupectve vôbec hovoriť nemožno, pretože tuto sme si sami vina, že sa za kupectvom nechápeme. No a že dnes len z kupectva, a zvlášť z krčmy možno bohatnúť, dokazovať nemusím. Pozrime na naše školy. Keď náš gazda nie je v stave svoje dieťa pre chudobu ani do dedinskej školy poslať, vtedy krčmár má 5-6 detí a každé pekne šatené. Jeden doktor, druhý fiškál, tretí úradník, štvrtý sudca a len jeden zostane na plemä v obci. Odkiaľ to možné? Koľko fabrík a podnikov v rukách vašich? V Oraviciach Popper, v Tvrdošíne Hoffmann a Polák, v Kubíne Mittelmann, a všade. Kde je bohatstvo? Žiaden Kroesus starého veku sa nemohol vyrovnať moderným Kroesusom. Vanderbilt, Mackay, Bleichroder, Rokkefeller, Rotschild a iní vládnu tak báječnými pokladmi, že ani jazyk vysloviť, ani pero opísať ich nie je v stave. Len jedno vám poviem. Kráľom židovstva je rozhodne Rotschildovská família. Jeden v Londýne, druhý v Paríži, tretí vo Viedni a štvrtý vo Frankfurte býva. 30 000 000 000 ani vypovedať, tridsaťtisíc miliónov zlatých majú majetku. Všetky pozemky v Rakúsku sa cenia na 4500 miliónov. Nasledovne Rotschildovci by mohli šesť takých krajín kúpiť, ako je Rakúsko. No, že Uhorsko nepríde do reči, uveríte. Viedenský Rotschild má len ročného podielu zo severnej Ferdinandovej dráhy zo základín 15 miliónov; 3 milióny ale berie z jednej banky menom „Länderbank“. A to bez práce a bez starosti. Je asi 100 ráz bohatší než najjasnejší kráľ a cisár František Jozef… Nuž, aby naši spolublížni židia nehovorili, že búrim a popudzujem, nebudem ďalej vyratúvať. Len to dokladám, že tí páni nepotrebovali žiadneho urovnoprávnenia, ale my. Vám bola potrebná pomoc, ale nie tým. Či nesmeli synagógy stavať? Či si nemohli rabína voliť ako vy, lenže vám kňaza dá panstvo bez toho, žeby ste si ho vyžiadali, či sa nemohli spolčovať? Nie židov, ale nás osloboďte od poroby, v ktorej ľpíme.

Konečne prejdem na tretí zákon z roku 1894, na civilné manželstvo a matriky. Je vám dobre známo, že civilný sobáš je sňatok pred civilným úradníkom, podľa svetských predpisov uzavretý. Je to teda protiva sobášu cirkevného, ktorá sa uzaviera v chráme Pána pred kňazom, podľa predpisov Cirkvi. Manželstvo vždy a všade patrilo k veciam náboženským. Pohania práve ako aj židia uzavierali manželstvá pred svojim kňazom. Prvé manželstvo posvätil sám Tvorca všehomíru – ostatné ale až po rok 1789, teda po krvavú francúzsku revolúciu, uzavierali sa v chráme. Manželstvo bolo vždy vecou svätou – a je aj dnes u národov pohanských i kresťanských rovnako. Ba u katolíkov je ono sviatosťou. Manželstvo podľa predpisu cirkevného platné, uzavreté je nerozlučiteľne na základe náuky Krista, „kto prepustí manželku a druhú vezme, cudzoloží“ – a dotužuje Písmo: „čo Boh spojil, človek nech nerozlúči.“

Nie tak ale dnešný svet. Čo tomu po náuke Kristovej – tu pristúpi všemohúci štát a hovorí: „Cirkev nemá nič do manželstva, nad manželstvom ja posudzujem. A kňaz, ktorý bez civilného manželstva požehná váš sňatok bude od 50 do 500 zlatých pokutovaný.“ Tu zamiešal sa štát do vecí nadprirodzených, v ktorých on nie je zodpovedným sudcom. Tu štát prestúpil svoju moc – naštrbil kruh svojho účinkovania. Keby štát povedal: „kto si berie dievku, má mať štvrtinu majetku, kto vdovu, ten musí mať jedno sedenie,“ neriekli by sme nič, ale keď nás ženie pred matrikára, mnohokrát inoverca; keď mu je prvšia kancelária, ako kostol; prvší frak, ako štóla; prvší stolík notárov, ako oltár, tu so sebazaprením protestujeme proti tomu. Následkom toho sa u nás roku 1899 – 9436 párov nedalo v kostole zosobášiť. V týchto veciach je vzorom Paríž. No neviem, nakoľko bude hrdý na svoje manželstvá. Čujte, poviem vám. V Paríži roku 1899 bolo: utečených žien 1132, utečených mužov 2348, zákonite rozsobášených párov 4175, párov, ktoré vo verejnej rozopre žijú 17 345, teda 34 690 osôb, párov, ktoré v tajnej rozopre žijú 13 273, teda 26 546 osôb, sobášených párov, ktoré sa jeden o druhého neobzrú 110 480…

No tieto číslice, tuším, hodne nám znázorňujú desný obraz mravnosti veľkých miest. Následkom tohoto hynie verejná mravnosť, pustne vernosť, ale hynie aj sám národ. Národy kultúrne svojimi novotami kopú hroby. No ctené zhromaždenie, či ste si žiadali takéhoto sobášu? Iste, že nie. Za starých čias mládenec a panna – mladý zať a mladucha mali jeden kelčík, jednu cestu, jednu povinnosť, jedny ohlášky, jeden sobáš a jednu matriku. A dnes? Majú dve ťarchy, dve povinnosti. Pred matrikára ich ženie zákon, pred oltár svedomie. Ustanoviť sa musí ku kňazovi i matrikárovi, a tomuto skôr než tam tomu. Ísť do obecnej kancelárie i do chrámu Pána. Toto je ten nový a dobrý poriadok. Keď roku 1894 vynášali ministri tento zákon, verejne vyznávali, že to bude celkom zdarma a matriky nebudú stáť viac než 80 000. A dnes? Málo im je 3 milióny zlatých. A toto len štát. A štát ktože je? Či je to úradník alebo minister? To sme my všetci spolu. Teda stojí to naše vrecká, naše mozole a náš groš. (…)

No a či si žiadate týchto vecí aj naďalej? Toto je ťarcha na pleciach vašich. Len chcieť a zložíte ju. Pred voľbou od kandidáta nepýtajte sa koľko dá, ale či je za civil alebo proti; ku ktorej stránke patrí, k ľudovej alebo liberálnej. Rozpomeňte sa na rok 1896, na 28. a 29. október. Tam ste vydali svedectvo, že ste vy kresťania. Ani hlad, ani smäd, ani zima, ani noc, ani železné kliny, ani žrde vám podkladané, vás neodviedli od ľudovej strany. A dnes? Príčiny tie isté, vláda tá istá, vyslanec ten istý, civil tu, matriky tu, ťarchy tu, dane väčšie, preto vytrvajte pri strane tej, ktorá proti tomuto bojuje. Vydržte do konca a zvíťazí strana Tvoja, ktorá od vás, ľudu môj, menuje sa „ľudovou“. Vtedy bude pravda, vtedy vladáriť bude zákon, len vtedy dobijete sa svojho práva, zničíte zákony z roku 1894.

(Skrátené)

In: Ľudové noviny, roč. 4, 1900, č. 43-45