P. Robert Mäder: Čo musíme robiť? (1923)

Čo si máme počať? Zem sa otriasa. Vody potopy sveta stúpajú stále vyššie. Hrádze sa trhajú. Umenie diplomatov zlyháva. Nedajú nám ani chlieb ani mier. Čo si počať?

V tejto dobe všeobecnej bezradnosti prichádza Ježiš a tvrdí: Amen, hovorím vám, čokoľvek budete prosiť od môjho Otca v mojom mene, dá vám. Proste a dostanete. Sú takí, ktorí hovoria: Nie je tomu tak. Prosíme a nedostávame! Hľadáme a nenachádzame! Klopeme a nie je nám otvorené! Vody potopy neopadajú, zem sa neprestáva otriasať. Všetko zostáva po starom. Čo si počať? Sme štyri triedy radcov. Prvá trieda hovorí: Modlite sa! Druhá trieda: Pracujte! Tretia trieda: Modlite sa a pracujte! Štvrtá trieda, najslabšia zo všetkých, hovorí: Modlite sa, pracujte a robte pokánie! Kto má pravdu? Čo máme robiť?

Radia nám, aby sme sa modlili. Bolo nám povedané, že víťazstvo môžeme docieliť len na kolenách. Bolo nám povedané, že modlitba je najdôležitejšou zo všetkých diplomacií. Jeden z najväčších politikov 19. storočia nevedel po všetkých sklamaniach a neúspechoch nič iné, len jedno: Tí, ktorí sa modlia, konajú pre svet viac, než tí, ktorí bojujú. Ak to ide so svetom z kopca, príčinou je, že existuje viac bojovníkov než modlitieb.

Keby sme mohli vniknúť do tajomstva Božieho, žasli by sme, aké podivuhodné sú účinky modlitby. Aby svet bol v rovnováhe, je potreba určitého, len Bohu samému známeho, pomeru modlitby a práce. Verím a je mojim pevným presvedčením, že keby jediný deň a jedinú hodinu dňa zem nevysielala k nebu modlitby, ten deň a tá hodina by boli poslednými celého vesmíru.

Nemôžeme lepšie oceniť význam modlitby, ako to urobil tento omilostený diplomat. Dobre! Modlili sme sa! Nesmieme tvrdiť, že sme sa modlili veľmi veľa a veľmi dobre, ale nech, predsa sme sa modlili. Modlili sme sa všeobecnú modlitbu. Použili sme ružence. Boli sme na svätom prijímaní. Vyvolali sme medzinárodnú prosbu detí obetujúcich sväté prijímanie. Usporiadali sme púte. Všetko sme použili, aby sme prinútili nebo k zmilovaniu.

A nebo zostalo nemé! Boh neodpovedal! Ak neprihliadame k niektorým malým zázrakom a vyslyšaniam, veľký zázrak sa nestal. Vojna a hlad neprestávali. Horúčkovito žiadaný mier neprišiel. A teraz je tomu už deväť rokov. Sme porazení na celej čiare! Čo si počať? Budeme stávkovať. Povedieme všeobecnú zemskú a nebeskú stávku v modlitbe! Modlenie nič nepomáha! Tak sa hovorí.

Ešte raz, nechceme tvrdiť, že mnoho a všade zbožne, dôverne a vytrvalo v tomto storočí bola modlitba konaná tam, kde prežívame modernú odpadlícku krízu, všeobecný kultúrny boj, vojny, revolúcie. Nepripúšťam, že vytrvalý a usilovný všeobecný útok modlitby národov mal neúspech. Ale priznávame: Modlili sme sa a neobdržali sme!

A teraz prišla druhá trieda radcov a hovorila: Skúsme to inak. Pracujme! Vpred, katolícka akcia! Nebuďte lenivými služobníkmi, ktorí zakopávajú svoje hrivny a vo všetkom spoliehajú na Boha. Boh vám dal kapitál, aby ste z neho ťažili. Boh vám dal rozum. Používajte ho! Boh vám dal vôľu. Používajte ju! Boh vám dal ruky. Hýbte nimi! Boh vám dal nohy. Pohnite s nimi! Pomôž si a Boh ti pomôže! Politizujte! Zakladajte spolky! Stavajte spolkové domy! Rozširujte dobrú tlač! Pestujte sociálnu politiku! Apoštolát! Agitáciu! Propagandu! To je to, čo nás spasí! Sú doby, kedy nestačí modlitba!

To všetko sme robili. Už dvadsať rokov panuje v snaživejších a vzdelanejších kruhoch Nemecka, Rakúska, Francúzska, Belgicka, Anglicka, Talianska a Švajčiarska skutočná katolícka zakladacia horúčka. Veľa sme sa učili, veľa písali a tlačili, veľa rečnili a politizovali. Nespočetné milióny sme vyžobrali a obetovali na spoločnú vec. Nadprirodzené prostriedky k obnove človečenstva sme medzitým skôr zanedbávali. Nemodlili sme sa už toľko. Neprichádzal už tak často večer v našich rodinách sv. ruženec. Nespovedali sme sa už tak často. Nemali sme na to čas kvôli intenzívnej agitácii, propagande, pre samé schôdze a zasadania.

A účinok? Nedá sa poprieť, že katolíckou akciou bolo dosiahnuté veľa dobrého, mnohé zlo bolo zamedzené. Výsledok však neodpovedá vynaloženým snahám. Politikou, tlačou a spolkovou činnosťou nezískali sme ani jednu zem pre katolícku vec. Záplava predsa len prenikla. Naše hrádze boli príliš slabé. Druhá metóda „predovšetkým práca“ nemôže byť správnou. Ešte niečo chýba.

Nakoľko skúsenosť nedáva za pravdu ani prvému, ani druhému návrhu, prichádzajú prívrženci tretieho názoru, ktorý obsahuje to, čo je dobré a pravdivé v prvom i v druhom. Spájajú modlitbu s katolíckou prácou prítomnosti, nadprirodzené s prirodzeným, pomoc Božiu s pomocou ľudskou. Niet pochýb, že je to niečo dobré – modliaci sa katolicizmus, spojený s katolicizmom politizujúcim, píšucim noviny, spolky zakladajúcim a rečniacim.

Je protestom proti lenivým a dobromyseľným, ktorí skladajú ruky, nemodlia sa ruženec a čakajú, že Boh urobí zázrak. Je dokonca protestom proti tým, ktorí medzi nami modernizujú, mysliac si, že môžeme spasiť svet jedine prirodzenými prostriedkami bez prostriedkov milosti našej Cirkvi, bez modlitby, spovede a svätého prijímania. Taktikou Cirkvi bojujúcej je: V jednej ruke ruženec, v druhej meč.

Nemôžeme popierať, že máme katolíkov, ktorí s ružencom a mečom zároveň rečnia, píšu, politizujú, agitujú. Ich počet nie je veľký. Ale sú. A vykonávajú veci veľké a nesmrteľné. Ich meno bude stále žiť v dejinách ich zeme a Cirkvi. Zasadili liberalizmu, socializmu, ktoré otravujú národy, veľkú ranu, mnohých blúdiacich a klesajúcich odtrhli od priepasti. Ale nespasili svoju vlasť. Nepremohli panujúce časové bludy. Nikde skutočne a rozhodne nezvíťazili. Nikde nezriadili sociálne kráľovstvo Krista na troskách slobodomurárstva. Potopa predsa prišla. Iste ešte niekde niečo chýba.

Štvrtý návrh k záchrane znie: Pracovať je dobré, modliť sa je lepšie, pracovať a modliť sa je veľmi dobré, svet však bude spasený jedine pokáním, s prácou a modlitbou spojeným. Čo sme robili? Čo máme ešte robiť? Keď moderná potopa viere nepriateľského liberálneho ducha strhla všetky hrádze, vytiahli sme tu a tam niekoho z prúdu. Tu a tam sme postavili s nadľudskou námahou ochranné múry a zachránili menšie územia od zničenia. Mali sme tu a tam malý úspech. Dokázali sme následky potopy, všeobecného odpadu, zmierniť. Predovšetkým na poli sociálnom, poisteniami a všeobecne prospešnými, dobročinnými zriadeniami.

Ale nikdy sme vážne na to nemysleli, zostúpiť až k žriedlam zla a zničiť príčinu na mieste, miesto toho, čo by sme len neutralizovali následky. Nebojovali sme proti duchu nevery praktickým a sociálnym návratom k Cirkvi. Nevyliečili sme rodiny z morálky moderných svetákov. Nekázali sme na všetkých cestách spravodlivosť, lásku, čistotu a prostotu. Nechali sme zaniknúť vo vetre výzvu Matky Božej La Saletskej a Lurdskej k pokániu. Nespytovali sme svoje svedomie, nevzbudili sme ľútosť, nespovedali sme sa, neobrátili sme sa, nevykonali sme zadosťučinenie. Zostali sme tými starými. A ak sme plakali, neboli to slzy z hĺbky.

Búrka musela prísť. Blesky museli udierať. Príčinou všetkých Božích trestov je odpad národov. To je taká pravda, že keby sme počas 24 hodín konali pokánie, čo by najväčším zázrakom, zmenila by sa tvárnosť zeme za 24 hodín prirodzenou nutnosťou a zmizli by vojny, prevraty, drahota, zemetrasenia a mor. Tento zázrak sa teraz nestane. Nebudeme konať pokánie, a preto budú vody biedy, ktoré sa zlievajú z potu krvi a sĺz národov, ďalej zaplavovať zem, aby ju očistili od kalu neprávosti.

Nuž, sú tri cesty do zasľúbenej zeme mieru. Proste a dostanete, pracujte a dosiahnete. Čiňte pokánie a kráľovstvo nebeské sa priblíži. Modlili ste sa, iba ste sa modlili, a keď ste nedostali, začali ste sa Bohu rúhať. Pracovali ste, a keď ste nedosiahli výsledok, zúfate. Na hlavnú vec však zabúdate. Čiňte pokánie! Späť k desatoru. Späť k siedmim sviatostiam!

Prevzaté z knihy Buď alebo.