Nacionalizmus a kresťanský univerzalizmus
Univerzálna myšlienka kresťanstva, myšlienka rovnosti všetkých ľudí (pred Bohom – pozn. nss), vyžadovala a nástojčivo vyžaduje určitú, dôraznú, jasnú formuláciu a dištinkciu všetkých pojmov a ideí, ktoré v strhujúcom vývoji udalostí zdali sa jej vo svojich prvých koncepciách odporovať. Konkrétne ide o ideu nacionalizmu, lebo ona svojím paroxyzmom často vyúsťovala a vyúsťuje do ohraničeného, uzavreného poňatia mravných a sociálnych vzťahov. Vyrastajúc priamo z mýtu rasy, z kmeňovej, rodovej, krvnej vyhranenosti a typickosti, myšlienka národnostná uzaviera sa do seba, nasycuje sa hybnými silami a étosom „posvätného egoizmu národného“, tiahne k zbožneniu národa, k povýšeniu existenčného zákona národa za najvyššiu normu bytia. Read more
Pri hodnotení heretických náboženských náuk sa možno v pokoncilovom „newspeaku“ často stretnúť s tvrdeniami typu: „Aj keď to-ktoré nekatolícke vierovyznanie obsahuje nejaké nepravdy, predsa sa v ňom dá nájsť aj mnoho pravdivých názorov“. Tieto „zrnká pravdy” potom používajú neomodernisti ako jednu z premís pri argumentovaní proti spravodlivému odsudzovaniu bludov, ba čo viac, na ich základe dokonca pripisujú odpadlíckym sektám možnosť pôsobenia Ducha Svätého a vlastnenie prostriedkov pre dosiahnutie spásy.
Podľa starého Simeona je Kristus „znamením, ktorému bude protirečené“. (Luk. 2, 34.) To isté môžeme povedať aj o Cirkvi Kristovej, s ktorou od počiatku stojí na vojnovej nohe duch sveta. A v XVI. storočí našiel mohutných spojencov v sektách od Cirkvi odtrhnutých a na základe protestantských zásad povstal celý ľudový filozofický systém na zatemnenie tej veľkej povinnosti, že sa človek má pokoriť Kristovi, zjavujúcemu sa v Cirkvi svojej. Nevera oblečená do tógy modernej vedy napáda vieru a prikrýva sa krásne znejúcimi frázami indiferentizmu a ľudovej filozofie a jej zbraňou je fráza, ktorá stálym opakovaním hypnotizuje a akoby okúzľuje srdcia, tak, že voči viere chladní ľudia za hotový peniaz a pravdu vezmú tú lživú frázu, tým viac, že to človek veľmi ľahko uverí, 
O človeka, ktorý je Nikto, nikto nemá ani záujem. Nikto nemá ani nepriateľov, ani priateľov. Kto je čím vyššie postavený, tým má aj viac priateľov, ale aj nepriateľov. Pýtam sa: – Kto zo Slovákov v dejinách mal toľko priateľov, ale aj nepriateľov ako prezident – mučeník Dr. Jozef Tiso? Hľa, každému je jasné, prečo ho opravdiví Slováci a Slovensky milujú a tým sa vyjasňuje aj druhé tvrdenie, že kto sa zo Slovákov zrieka Msgr. Jozefa Tisu, kto sa ho stráni, ten dokazuje aj svoje vnútorné presvedčenie, či je Slovákom iba podľa mena a podľa kriku, alebo či je Slovákom podľa presvedčenia. Tretia možnosť je jalové filozofovanie, o ktorom zdravý gazdovský rozum by povedal: to je iba mlátenie slamy. To platí tak o jednotlivcoch, ako aj o organizáciách, ktoré sa skladajú z neúprimných jedincov.