Kresťanstvo vo vzťahu k Druhej svetovej vojne a povojnovému usporiadaniu
Druhá svetová vojna bola doposiaľ najväčšou udalosťou, ktorá premenila svet a stála za vznikom dnešného medzinárodného poriadku. Jej interpretácie sa dnes odlišujú podľa rozličných kritérií – svetonázorovej, národnostnej, politickej príslušnosti hodnotiaceho. Skúmajú sa dobové dokumenty, prínosy jednotlivých krajín k víťazstvu a špekuluje sa o tom, čo by sa stalo, keby boli padli v kľúčových momentoch iné rozhodnutia.
Tieto hodnotenia, ktoré bežne odmalička počúvame, predstavujú 2. Svetovú vojnu ako boj dobra so zlom. Medzi týmto doťahovaním akosi zaniká otázka: “A aký bol prínos víťazstva v tejto vojne pre Človeka?“ Významnú úlohu v 2. Svetovej vojne hrali ideológie bojujúcich strán. Read more
Nedávno vyšiel 
Katolícky program je obsiahnutý v evanjeliu o kvase a horčičnom zrnku. Tu máme jasne pred sebou posledný cieľ Cirkvi. Evanjelium o horčičnom zrnku je zjavenie vonkajšej ríšskej politiky, v evanjeliu o kvase je vylíčenie politiky vnútornej. Navonok si praje Cirkev rozšírenie až na koniec sveta, keď meno „Cirkev svetová“ sa stane skutočnosťou. Tým však je jej úloha naplnená len z polovice. Cirkev, semeno horčičné, ktoré sa stalo stromom vrhajúcim tieň po celom svete, musí sa zároveň stať Cirkvou kvasu, ktorý všetko preniká.
Je rozšírený názor, uvádzaný v mnohých spisoch, aj inak dosť rozvážnych a nestranných mužov, že pápež Klement XIV. jedine z tej príčiny zrušil Tovarišstvo, že bol presvedčený o jeho zhubnej a škodlivej činnosti. Ale nie je tomu tak. Celé množstvo najlepších prameňov hovorí o opaku. Pravda, pápež sa rozhodol, že zruší Tovarišstvo, ale z toho ešte nijak nevyplýva zhubná a ničivá činnosť Jezuitov ako celku, alebo nejaká mravná nedokonalosť, nakoľko sa v dejinách často stretávame s faktami, že dobré zriadenie ustupuje a ustúpiť musí veci, ktorej škodlivosť je dokázaná. Dôkazov tu nie je treba. Dejiny každého národa ich obsahujú niekoľko.
Spoločenská prirodzenosť človeka si vyžaduje v každej oblasti ľudského spolunažívania jestvovanie autority. Od jestvovania autority k jej subjektívnemu uznaniu je len krôčik, krôčik rozumnosti, dobrej vôle a triezveho pochopu pre prirodzenú nevyhnutnosť. Potreba autority v spoločnosti je čosi tak nepopierateľného, že tisícročia dejín ľudstva nepoznajú jediný prípad usporiadanej spoločnosti bez uznávania nadriadenej autority. Rodina i obec, organizované teleso štátne i cirkevné, hospodárske i duchovné – nevyhnutne musia uznávať nad sebou istý orgán ako podmienku svojho spoločného života. I zbojníci majú svojho vodcu.