• Branislav Michalka: Od vojny k prímeriu a späť

50 rokov od uskutočnenia liturgickej revolúcie

Na prvú adventnú nedeľu roku 1969 nadobudol účinnosť misál Pavla VI., tzv. Novus Ordo Missae (skr. NOM). Dielo Msgr. Bugniniho, progresivistického arcibiskupa s pochybnou povesťou, na ktorého tvorbe preukázateľne spolupracovalo šesť protestantov, malo jeden hlavný cieľ: pod zámienkou návratu k pôvodnej jednoduchosti prispôsobiť liturgiu latinskej Cirkvi ekumenickým požiadavkám Druhého vatikánskeho koncilu, rozumej oklieštiť rímsko-katolícky rítus o všetko, čo v ňom bolo jednoznačne katolícke, čo sa nepozdávalo nepriateľom Cirkvi.

Tí verní kňazi a biskupi, ktorí v minulom storočí odmietli sprotestantizovaný NOM, mali k tomu veľmi dobré dôvody, založené na nemennej náuke o sviatostiach, ktorú neomylne definoval Tridentský koncil. Postupom času však začal tieto jednoznačne katolícke stanoviská rozleptávať progresivistický duch koncilu. V mysliach katolíkov verných Tradícii sa čoraz viac začala udomácňovať kompromisnícka mentalita, akoby bolo možné bez ujmy slúžiť dvom pánom – katolicizmu Read more

Praktické dôsledky súčasného procesu kanonizácie

Komentár k článku „Blahorečenie a kanonizácia od Druhého vatikánskeho koncilu“

Predošlý článok (Blahorečenie a kanonizácia od Druhého vatikánskeho koncilu; 1.časť2.časť3.časť), ktorý napísal páter Jean-Michel Gleize nás uviedol do problematiky kanonizácií, ich neomylnosti vo všeobecnosti, ako aj neomylnosti vo vzťahu k súčasnému kanonizačnému procesu. Žiadalo by sa doplniť niekoľko postrehov ohľadne toho, ako sa zmeny tohto procesu v kombinácii s pokoncilnou formáciou prejavujú konkrétne v praxi.

V praxi sa najčastejšie dá stretnúť s tvrdením, že ak je niekto vyhlásený za svätého, tak ide o neomylné rozhodnutie pápeža. Vyplýva to zo skutočnosti, že bežne vo farnostiach, ktoré nabehli na pokoncilné reformy sa samozrejme nezamýšľali nad dôsledkami zmien ohľadom kanonizácií. Boli prijaté automaticky. Read more

Blahorečenie a kanonizácia od Druhého vatikánskeho koncilu – 3. časť

Problémy vyplývajúce z koncilu

Doteraz sa v skutočnosti nepopierateľne vyskytli ťažkosti v súvislosti s jednou kanonizáciou, ktorá sa týkala Josemaríu Escrivá de Balaguera (1902-1975), ktorý bol blahorečený 17. mája 1992 a kanonizovaný 6. októbra 2002 pápežom Jánom Pavlom II.

Existujú tiež dve prekvapujúce blahorečenia (Jána XXIII. a Matky Terezy), ale keďže blahorečenia nie sú neomylné, problém zatiaľ nemal rovnakú naliehavosť. Od oficiálneho oznámenia o bezprostrednom blahorečení Jána Pavla II. to tak nie je, pretože to bude zjavne legitimizovať prácu tohoto pápeža, ktorou bolo implementovanie Druhého vatikánskeho koncilu, najmä pokiaľ ide o dva zásadné princípy náboženskej slobody a ekumenizmu. Read more

Blahorečenie a kanonizácia od Druhého vatikánskeho koncilu – 2. časť

Časť I: Tradičné zásady
Aby sme mohli ísť po poriadku, začneme v tejto časti definovaním blahorečenia a kanonizácie predtým, ako preukážeme, že kanonizácia je ako taká neomylná, pričom sa nezohľadnia okolnosti, ktoré nastali s aggiornamentom Druhého vatikánskeho koncilu.

1. Niektoré definície

a) Blahorečenie
Blahorečenie je čin, ktorým Najvyšší pontifik udeľuje verejnosti povolenie vzdávať úctu blahorečeným v určitých častiach Cirkvi až do kanonizácie. Tento akt preto nie je príkazom; je to dočasný, nie definitívny akt; je reformovateľný. Blahorečenie predstavuje povolenie na verejné uctievanie. Akt blahorečenia nevyhlasuje priamym spôsobom ani oslávenie, ani hrdinské cnosti Read more

1 2 3 114