P. Robert Mäder: Optimistom napriek všetkému (1923)

Prorocké slová o dnešných časoch od P. Roberta Mädera z knihy „Buď – alebo“

Spoločnosť prežíva hrozivú krízu, je doba zatmenia. Donoso Cortes, prorok medzi diplomatmi, je dnes, sedemdesiat rokov po oných príhovoroch, ktoré sa stali senzáciou Európy, veľkolepo ospravedlnený:
Domnievam sa, páni, a verím tomu s najhlbším presvedčením, že vstupujeme do obdobia útrap. Všetky príznaky tomu nasvedčujú: Zaslepenie inteligencie, vyostrenie duchov, bezpredmetné debaty, bezdôvodné nepriateľstvá, ale predovšetkým dychtivosť hospodárskych reforiem. Ak táto dychtivosť tak, ako všetkých uchvátila, bude duchov ďalej so sebou strhávať, ako je tomu dnes, tak je to istá zvesť veľkých katastrof, veľkého úpadku… Nemôžeme ujsť zdravému rozumu a bádajúcemu duchu, že hrozí blízka a hrozná kríza, zrútenie, aké ľudstvo ešte nevidelo.

To jediné, čo by mohlo spoločnosť spasiť, je katolicizmus, Cirkev. Ale duševný barometer pre katolicizmus ukazuje na búrku. Hodnota katolíckych ideí klesá skoro vo všetkých zemiach, ako hodnota peňazí. Súc opýtaný o možnosti rozšírenia katolíckej knihy v katolíckej zemi, odpovedal jeden kňaz, že by bola pochopená len od katolíkov, ktorí sú skutočne katolíkmi. To je viac než obyčaný duchaplný rečnícky obrat. Odkatolicizovanie nášho duševného života urobilo pod vplyvom protestantizmu, liberalizmu, socializmu a modernizmu príšerný pokrok. Zbierajúc všetko, čo je vlastné a špecifické, myslíme, hovoríme, píšeme, jednáme vždy viac a viac, ako všetci ostatní. Sme protestantizovaní, liberalizovaní, socializovaní. Prestávame byť, čím sme, aby sme sa rozplynuli v tretej osobe množného čísla. My=oni!

Buďme teda čestní. Pôda sa chveje. Zem sa trasie. Nebo je čierne. Búrka vyje. V národoch je veľká úzkosť v očakávaní vecí budúcich. To je hodina pesimizmu. Pravá nákaza zúfalstva zmocňuje sa širokých katolíckych kruhov. Viera mnohých prežíva silnú krízu. Zdá sa, hovorím, zdá sa, že Boh deväť rokov spí, že ohluchol, onemel, ochrnul. Posmešne sa nám hovorí: „Prestaňte kričať, ustaňte v modlitbe, Boh je mŕtvy. Už ho nevzkriesite!“

Malomyseľnosť sa stala hriechom národov. Všade nachádzame človeka s čiernymi okuliarmi. Áno, i pod maskou odvážneho optimizmu často sa škerí strašidlo zúfalstva nad Bohom a Cirkvou. Náuka o „kompromise zachovávajúcom štát“ nenašla by medzi učenci toľko veriacich, keby nebola tak všeobecne rozšírená viera, že s Bohom už nie je možné zvíťaziť.

Preč s čiernymi okuliarmi! Muž negativista je náboženským nebezpečenstvom. A je snáď terajším náboženským nebezpečenstvom. My sme stúpenci optimizmu. Ale ihneď pridávame: Náš optimizmus je nadprirodzený. Je časťou nášho Creda. Neopiera sa o peniaze, moc a organizáciu. To sú barle, pomôcky, nie základy. Veríme v budúcnosť katolíckej veci, pretože veríme v Boha. Prvý článok našej viery je zdrojom nadprirodzeného optimizmu nikdy nezlyhávajúceho.

Boh moderných ľudí je konštitučnou slabosťou závislou na ústave národov a na uzneseniach väčšiny parlamentu. Boh stratil svoj cirkevný štát a musí byť rád, keď vlády ešte majú meno tohto „cudzinca“ v čele svojich ústav. Stal sa Bohom kaplnky. Je mu zakázaný vstup do radníc, tovární, škôl. Svet sa stal liberálnym.

Preto, že náš pojem o Bohu je taký malý a chudobný, preto i my sme sa stali takými. Ako Boh, tak jeho ctitelia – trpaslíci a nuly. Všetky naše moderné bludy náboženské, politické a sociálne, sú dôsledkom tohto úbohého liberálneho pojmu o Bohu. Kážte nám zase starého Boha Biblie, Boha prvokresťanstva a stredoveku, Boha zástupov, a budeme zachránení. Hovorte k nám o Bohu mocnom, všadeprítomnom, vševedúcom a všetci, za hromu a blesku, budeme národom hrdinov.

Ukážte nám Boha, ktorý plní dušu jasajúcou silou, tvorí slnko, robí zázraky a neužitočné národy i s ich vládami rozmetáva ako hlinené nádoby! Ukážte nám Boha, ktorý s usmievajúcim sa optimizmom prehliada šialené besnenie ľudstva a svojim božským „štátnym prevratom“ si vždy zjednáva právo – a obnovíme tvárnosť zeme.

Otázka uzdravenia národov je teda v najhlbšej podstate otázkou theologickou a až potom otázkou valuty a chleba. Museli sme tak hlboko klesnúť. A musíme, ak je to možné, klesnúť ešte hlbšie – z priepasti do priepasti. Sto rokov je tomu, čo liberalizmus začal svojou bludnou náukou o veciach „čisto politických“ a „čisto hospodárskych“. Bohu neostalo nič iné, aby som sa tak vyjadril, než poďakovať sa z úradu ministarstva zahraničia, aby mohol vyvrátiť politický a hospodársky liberalizmus.

Potrestal liberalizmus podľa slov de Maistrových jediným slovom, ako stvoril svetlo. Boh povedal: Staň sa! A politický svet sa zrútil. Udalosti posledných rokov nie sú ničím iným, než verejnou prednáškou o Prozreteľnosti Božej cestou negatívnych dôkazov. Politické a sociálne bludy nemohli byť už vyvracané žiadnym iným spôsobom, než týmto nepriamym apologetickým názorným vyučovaním.

Nikdy som nebol väčším optimistom ako dnes, tvárou v tvár všeobecnému zrúteniu. Nikdy som sa nemodlil svoje Credo s hlbším presvedčením. Éra moderného Boha sa schyľuje ku koncu. Náš Boh vstáva! Až svätý týždeň svetového úpadku bude mať Veľký piatok za sebou, bude náš Boh, Boh Biblie, Boh všemohúcnosti a lásky, katolícky Boh, zase Bohom národov. Po anarchii teokracia, bohovláda! Prvý článok viery bude zase základom ústavy národov.

Jedna slepá, hluchonemá, napísala tieto slová vo svojom optimizme: Myslím, že je svätou povinnosťou seba a ostatných povzbudzovať. Je preto zvrchovane nutné, aby katolícky názor o Bohu sa stal stredom všetkých udalostí. A tak má zase Proudhon pravdu, keď hovorí: Je podivuhodné, že na najhlbšom dne našej politiky stretávame sa vždy s theológiou. V deň, keď štátoveda a hospodárstvo stanú sa praktickou theológiou, vyjde zase slnko na horách nášho optimizmu.