Sv. Alfonz Mária de‘ Liguori: Cena času
I. Čas je poklad, ktorý sa nedá oceniť, pretože v každej chvíli môžeme získať poklady milosti a večnej slávy. V pekle ženie odsúdencov do plaču myšlienka, že už niet času na nápravu ich večnej biedy. Koľko by zaplatili za hodinu času, v ktorej by mohli úkonom bolesti napraviť svoje zatratenie! V nebi sa síce nedá plakať, ale keby blažení mohli plakať, plakali by iba nad tým, že stratili toľko času v tomto živote, v ktorom si mohli získať väčšiu slávu, a že tento čas už nemôžu mať. Bože môj, ďakujem ti, že mi dávaš čas na oplakávanie mojich hriechov a na to, aby som svojou láskou vyvážil urážky, ktoré som ti spôsobil.
II. Teda niet cennejšej veci nad čas; ale ako to, že niet veci ktorou by ľudia viac opovrhovali, ako časom? Jeden sa zdrží päť až šesť hodín pri hre, druhý dlho stojí pri okne alebo uprostred cesty a hľadí, kto ide okolo; ak sa ich spýtate, čo robia, odpovedia, že si krátia čas. Ó opovrhovaný čas, títo ľudia si ťa budú pri smrti najviac žiadať. Koľko by zaplatili za hodinu strateného času! Ale už ho nebudú mať vtedy, keď sa každému z nich povie: Kresťanská duša, odíď z tohto sveta: rýchle odíď, lebo už niet času. Potom povedia s plačom: ó môj stratený život! Mal som toľko rokov, v ktorých som sa mohol stať svätým , ale nestal som sa; a teraz už nemám času stať sa ním. Ale čo pomôžu tieto náreky vtedy, keď umierajúci je už blízko veľkej chvíle, od ktorej závisí večnosť?
III. Kráčajte, dokiaľ je svetlo. Čas smrti je čas nočný, keď nikto nevidí a nemôže nič robiť: Prichádza noc, v ktorej nikto nemôže pracovať. Preto nás Duch Svätý napomína, aby sme kráčali po ceste Pánovej teraz, keď máme svetlo a je ešte deň. Pomyslime si, že sa už blíži čas, v ktorom sa má rozhodnúť o našej večnej spáse, a my strácame čas! Rýchle teda, majme pripravené účty, lebo Ježiš Kristus nás príde súdiť, keď sa najmenej nazdáme: Syn človeka príde v hodinu, keď sa nenazdáte. Rýchle teda, Ježišu môj, rýchle mi odpusť. A čo čakám? Čakám azda, kým sa dostanem do toho večného väzenia, kde s ostatnými zatratencami budem navždy plakať a vravieť: Skončil sa čas a my sme sa nespasili? Nie, môj Pane, nechcem už odporovať tvojmu láskavému hlasu. Kto vie, či toto rozjímanie, ktoré som čítal, nie je pre mňa posledným volaním? Ľutujem, ó, najvyššie dobro, že som ťa obrazil, tebe zasväcujem celkom čas života, ktorý mi zostáva; a prosím ťa, daj mi svätú vytrvalosť. Nechcem ti už robiť nepríjemnosti, ale ťa chcem vždy milovať. ó Mária, útočište hriešnikov, v teba skladám svoju dôveru.
In: Cesta spásy, SSV, 1950