Spomienka na Dr. Vojtecha Tuku, 22. Augusta 2026, Štiavnické Bane

„Slovo „autonomia“ obsahuje život, slobodu, česť nášho národa!“

(Dr. Vojtech Tuka)

Už pri spomienke na výročie justičnej vraždy mučeníka národa slovenského a viery katolíckej Dr. Jozefa Tisu v apríli 2026, za Justičným palácom v Bratislave  bolo spomenuté:

 „Aj títo perzekvovaní a násilnou smrťou znesení muži, reprezentujúci slovenský politický katolicizmus a 1. Slovenskú republiku, ktorým málo kto príde na meno v pozitívnom slova zmysle, predsa musia mať svojich zástancov, ktorí by si na nich spomenuli, hoc by ich bola iba hŕstka“.

Tento postreh sa dá plne uplatniť pri vnímaní Dr. Vojtecha Tuku, ktorého justičnú vraždu a zároveň jeho otvorenie sa pre život večný v božej blaženosti sme si pripomenuli 22. augusta v jeho rodnej obci, dnes Štiavnické Bane, včera Piarg.

Azda nikoho súdneho neprekvapí, že tu po ňom dnes niet fyzickej pamiatky, avšak v zmysle vnímania sveta ako viditeľného, tak i neviditeľného, jeho duch je obsiahnutý vo Farskom kostole sv. Jozefa, kde bol Vojtech pokrstený ako Lazár.

Práve pri jeho múroch prebehla skromná spomienka na tohto špecifického a svojsky famózneho muža, ktorého povojnová „spravodlivosť“ zaradila medzi „vývrheľov z vývrheľov“. Značné do dnes neriešené úskalia povojnovej „spravodlivosti“ však nahovárajú, že nacionálne a katolícky orientovanému človeku toto konštatovanie –  zaradenie nemôže stačiť.

Sami odporcovia Vojtecha Lazára označujú za človeka, vykazujúceho znaky katolíckeho mysticizmu a uznávajú jeho kapacity vo veciach medzinárodného práva, ktoré v radoch Slovenskej Ľudovej strany nemali páry.

Tento denne ku Eucharistii pristupujúci praktizujúci katolík a prechovávateľ úcty ku Krvi Kristovej, ktorej venoval aj dielo v spolupráci s Dp. Bučekom sa zaoberal vecou autonómie Slovenska už v roku 1921, kedy uviedol:

„Republika je ochranným hradom slobodných národov, nie ale žalárom. Ani Česi, ani Slováci nemôžu byť jeden – druhému poddanými složkami celej republiky s uznaním samostatnosti a neodvislosti a samorastlosti tak jedného, ako i druhého národa, lebo len na tomto základe sú schopní vzdorovať všetkým budúcim nesnádzam a nebezpečenstvám republiky…

…Slovenský národ potrebuje a nárokuje si takú autonomiu, ktorá celý jeho národný život obsahuje, ktorá je vhodná zrelej, dospelej krajine, ktorá jej národnú samorostlosť zabezpečí, slovom: úplnú štátnu autonomiu. Toto je nie almužna, o ktorú by žobrať musel, ale je Bohom dané, neodškriepiteľné, sväté právo, ktoré si Slováci odškriepiť, alebo zdanlivou, falošnou autonomiou spotvoriť nedajú. Slovenský národ na základe svojho viacstoletého národného sebavedomia je našou vernou matičkou, a my Slováci jedine v jej rukách vidíme zabezpečený náš život a majetok, ako aj našu budúcnosť.“

Práve rovina „republikového žalára národa“, ale hlavne útokov socialistov, Hradu, ako aj ďalších antiklerikálne vystupujúcich strán rozhodujúco determinovali jeho stanovisko ku 1. ČSR. a zároveň pomer ku duchu v ňom vládnucom. Svoje iste urobilo aj odmietnutie jeho služieb zo strany novozriedenej Komenského univerzity v Bratislave.

Dr. Tuka sa špáral vo veciach neprávosti vykonaných na slovenskom národe, prenášal ich na medzinárodnú scénu, polemizoval so stavom Republiky z právnej i náboženskej stránky a tým sa stal nebezpečným ako pre nepriateľov politického katolicizmu, tak aj pre vybraných, v rámci samotnej SĽS, čo mu nakoniec prinieslo dlhoročný žalár, ktorý definitívne spečatil jeho pomer ku spoločnej Republike. Iniciatíva Tuku vo vzťahu ku založeniu Rodobrany – organizácie, primárne dohliadajúcej na bezpečnosť zhromaždení SĽS, bola v tomto len priťažujúcou, pritom mal byť na čo hrdý v súvislosti s ňou.

Niet sa čo diviť, že tento človek nelipol na 1. ČSR ako mnohí, ale hľadal aj iné – alternatívne riešenia (podobne ako aj iní), nakoľko 1. ČSR si nutne preniesla do svojho portfólia to, na čom zlyhal maďarský šovinizmus, ako logický záver, vyplývajúci z revolučného maďarského nacionalizmu v rámci Uhorska – samotnú mieru šovinizmu, v tomto prípade českého a antikatolíckeho, nakoľko revolučné nacionalizmy ako také majú v sebe nutne zakomponovaný šovinistický a zároveň deštrukčný, ako aj sebadeštrkučný mod takej a hentakej intenzity.

Vznik slovenskej autonómie mu priniesol osobnú slobodu, avšak do politiky vnikal až postupne, nakoľko jeho špecifickosť robila problémy samotnému predsedovi vlády a neskoršiemu prezidentovi Dr. Jozefovi Tisovi a spol.

V turbulentnom období  postupnej demontáže 1. ČSR vďaka vnútorným a zahraničným mnohovrstvým a mnohorodým aspektom mal významnú, ba až rozhodujúcu rolu, pri upriamení pozornosti na „vec Slovenska“ vo vzťahu ku samotnému vodcovi Veľkonemeckej ríše Adolfovi Hitlerovi, ktorý vo vtedajšom svete bol mimoriadne populárnym politikom, poťažne samotné Slovensko sa vďaka medzinárodným záväzným rozhodnutiam dostalo do výlučnej sféry Nemecka s špecificky labilnou pozíciou voči Maďarsku a Poľsku.

Vyhlásenie 1. Slovenskej republiky privítal s nadšením a snažil sa preniknúť do jej štruktúr, kde ale narazil na tzv. umiernené krídlo, ktoré chcelo riešiť veci národné a sociálne evolučným spôsobom, kdežto on intenzívnym. To bolo samotné, popri nie vždy šťastných osobných ambíciách, kameňom úrazu vo vzťahu on, Dr. Tuka a radikáli verzus. Dr. Tiso a umiernení, kde nakoniec ťahal za kratší povraz, aj napriek situačnej podpore Nemecka, ktoré však malo záujem na tom, aby 1. SR. bola stabilná, smerom ku jeho záujmom.

Dr. Tuka sa stal po vojne hromozvodom vo vzťahu ku židovskej otázke, ako zo strany víťazov II. Svetovej vojny, tak vo vzťahu ku kľúčovým obhajcom prezidenta Tisu – všetko sa hádzalo na jeho hlavu. Avšak ruku na srdce, židovskú otázku chceli riešiť v intenciách viac, alebo menej intenzívnych všetci aktívni politici a je len na osobných kvalitách toho – ktorého historika, komentátora týchto udalostí, znalého pomerov a majúceho dobrú vôľu, či sa pridá rétoricky na stranu víťazov II. svetovej vojny a ich záverov vo vzťahu nie len ku tzv. Holokaustu, ale aj ku ďalším rozhodujúcim fenoménom doby, vrátane záverov a ovociu II. Vatikánskeho koncilu.

Snaha o „očistenie“ Dr. Tisu (v skutočnosti medvediu službu Dr. Tisovi) nevedie cez očiernenie Dr. Tuku, ale cez úplne iné kategórie, ktoré nie sú predmetom tohto príspevku.

Dr. Tuka bol znesený zo sveta – obesený z invalidného vozíka, pritom zrejme oľutoval aj to, na čo nemal dosah a aj to, čo je viac ako polemické do dnes.

Už samotný tento fakt hovorí o brutalite „víťazov“, ktorých antiduchom je preniknutá celá povojnová doba do dnes i do zajtra.

Zmena je však možná a začína v každom z nás, s pokračovaním spoločnej spolupráce v duchu a intenciách frontálneho kontrarevolučného boja.

Spomienku na Dr. Tuku sme zakľúčili modlitbou za spásu jeho duše práve vo farskom kostole Sv. Jozefa, teda na mieste, kde to Tukom špecificky a situačne ako zrejme na jedinom mieste v Piargu „žije“. Pred týmto aktom sme pod pamätnou tabuľou venovanou národovcom, pôsobiacim v Piargu, medzi ktorými je spomenutý aj otec Dr. Tuku – Anton, zapáli sviece v tvare rovnoramenného dvojkríža, ktorý v rámci uniformy nosil hrdo Dr. Tuka na ramene.

Suma sumárom – miesto, kde je pochovaný Dr. Tuka  – na  Svätomartinskom cintoríne v bratislavskom Ružinove, v bezprostrednej blízkosti miesta posledného odpočinku kanonika Dr. Karola Körpera – Zrínskeho a čo by kameňom dohodil, od miesta pôvodného posledného odpočinku (jedného z dvoch) mučeníka viery katolíckej a národa slovenského Dr. Jozefa Tisu, ostáva aj dnes miestom občasných stretnutí hŕstky spomínajúcich, modliacich sa za spásu jeho duše a po tejto linke sme radi, že v podobných intenciách, obohatených o príhovory sme si na Dr. Tuku zaspomínali v jeho rodnej obci.

Odpočinutie večné daj Tvojmu vernému zosnulému Pane a svetlo večné nech mu svieti, nech odpočíva v pokoji, amen!

Radovan Novotný