Sv. František u Sultána (Ernoulova kronika)

A teraz vám poviem niečo o dvoch klerikoch, ktorí boli vo vojsku pri Damiette.

Jedného dňa sa odobrali ku kardinálovi ̵ legátovi a povedali mu, že by chceli kardinálov súhlas. Kardinál im povedal, že pokiaľ sa to jeho týka, nikdy k niečomu takému nedá súhlas, pretože by nechcel dávať súhlas k tomu, keby boli bez všetkého zabití. On si myslel: ak tam pôjdu, nikdy viac sa nevrátia. Oni mu povedali, keď tam pôjdu, na ničom nebude mať vinu, pretože to nie je on, ktorý ich posiela, len im dovoľuje ísť.

A naliehali tak dlho, až im kardinál, keď videl ich pevný úmysel, povedal: „Milí páni, neviem, čo máte v srdci a či sú vaše myšlienky dobré alebo zlé. Ale ak tam pôjdete, hľaďte, aby vaše myšlienky i srdce boli stále obrátené k Bohu!“ Odpovedali, že k sultánovi nechcú, ale aby urobili veľké dobro, ktoré chcú uskutočniť. A vtedy im kardinál povedal, ak chcú, že môžu ísť, ale nech si nikto nemyslí, že ich poslal on. Read more

50 rokov od uskutočnenia liturgickej revolúcie

Na prvú adventnú nedeľu roku 1969 nadobudol účinnosť misál Pavla VI., tzv. Novus Ordo Missae (skr. NOM). Dielo Msgr. Bugniniho, progresivistického arcibiskupa s pochybnou povesťou, na ktorého tvorbe preukázateľne spolupracovalo šesť protestantov, malo jeden hlavný cieľ: pod zámienkou návratu k pôvodnej jednoduchosti prispôsobiť liturgiu latinskej Cirkvi ekumenickým požiadavkám Druhého vatikánskeho koncilu, rozumej oklieštiť rímsko-katolícky rítus o všetko, čo v ňom bolo jednoznačne katolícke, čo sa nepozdávalo nepriateľom Cirkvi.

Tí verní kňazi a biskupi, ktorí v minulom storočí odmietli sprotestantizovaný NOM, mali k tomu veľmi dobré dôvody, založené na nemennej náuke o sviatostiach, ktorú neomylne definoval Tridentský koncil. Postupom času však začal tieto jednoznačne katolícke stanoviská rozleptávať progresivistický duch koncilu. V mysliach katolíkov verných Tradícii sa čoraz viac začala udomácňovať kompromisnícka mentalita, akoby bolo možné bez ujmy slúžiť dvom pánom – katolicizmu Read more

Praktické dôsledky súčasného procesu kanonizácie

Komentár k článku „Blahorečenie a kanonizácia od Druhého vatikánskeho koncilu“

Predošlý článok (Blahorečenie a kanonizácia od Druhého vatikánskeho koncilu; 1.časť2.časť3.časť), ktorý napísal páter Jean-Michel Gleize nás uviedol do problematiky kanonizácií, ich neomylnosti vo všeobecnosti, ako aj neomylnosti vo vzťahu k súčasnému kanonizačnému procesu. Žiadalo by sa doplniť niekoľko postrehov ohľadne toho, ako sa zmeny tohto procesu v kombinácii s pokoncilnou formáciou prejavujú konkrétne v praxi.

V praxi sa najčastejšie dá stretnúť s tvrdením, že ak je niekto vyhlásený za svätého, tak ide o neomylné rozhodnutie pápeža. Vyplýva to zo skutočnosti, že bežne vo farnostiach, ktoré nabehli na pokoncilné reformy sa samozrejme nezamýšľali nad dôsledkami zmien ohľadom kanonizácií. Boli prijaté automaticky. Read more

Blahorečenie a kanonizácia od Druhého vatikánskeho koncilu – 3. časť

Problémy vyplývajúce z koncilu

Doteraz sa v skutočnosti nepopierateľne vyskytli ťažkosti v súvislosti s jednou kanonizáciou, ktorá sa týkala Josemaríu Escrivá de Balaguera (1902-1975), ktorý bol blahorečený 17. mája 1992 a kanonizovaný 6. októbra 2002 pápežom Jánom Pavlom II.

Existujú tiež dve prekvapujúce blahorečenia (Jána XXIII. a Matky Terezy), ale keďže blahorečenia nie sú neomylné, problém zatiaľ nemal rovnakú naliehavosť. Od oficiálneho oznámenia o bezprostrednom blahorečení Jána Pavla II. to tak nie je, pretože to bude zjavne legitimizovať prácu tohoto pápeža, ktorou bolo implementovanie Druhého vatikánskeho koncilu, najmä pokiaľ ide o dva zásadné princípy náboženskej slobody a ekumenizmu. Read more

Blahorečenie a kanonizácia od Druhého vatikánskeho koncilu – 2. časť

Časť I: Tradičné zásady
Aby sme mohli ísť po poriadku, začneme v tejto časti definovaním blahorečenia a kanonizácie predtým, ako preukážeme, že kanonizácia je ako taká neomylná, pričom sa nezohľadnia okolnosti, ktoré nastali s aggiornamentom Druhého vatikánskeho koncilu.

1. Niektoré definície

a) Blahorečenie
Blahorečenie je čin, ktorým Najvyšší pontifik udeľuje verejnosti povolenie vzdávať úctu blahorečeným v určitých častiach Cirkvi až do kanonizácie. Tento akt preto nie je príkazom; je to dočasný, nie definitívny akt; je reformovateľný. Blahorečenie predstavuje povolenie na verejné uctievanie. Akt blahorečenia nevyhlasuje priamym spôsobom ani oslávenie, ani hrdinské cnosti Read more

1 2 3 14