Nové slobodné Slovensko
NSS na FB

IlustráciaSvetová revolúcia primárne zamýšľa obrátiť hore nohami niečo, čo je v poriadku a následne ustanoviť na miesto toho inú realitu, ktorá je opakom poriadku, teda neporiadkom.

Čo chce táto revolúcia rozvrátiť? Kresťanstvo, vládu Krista, ktorá bola v západnej Európe zavedená v stredoveku.

Pravdy Zjavenia môžu učiniť viac, než len organizovať katolícku Cirkev a viesť duše, aby dosiahli spásu. Keď má Cirkev vplyv v nejakej epoche, tieto katolícke pravdy sa vymykajú hraniciam cirkevnej oblasti a prirodzene sa rozširujú na oblasť svetskú. Tento vplyv má sklon formovať katolícky sociálny a politický poriadok v zemiach, kde ho cítiť. Ak máme súbor katolíckych štátov, ktoré usilujú o vyššiu jednotu, ktorá by ich dala dohromady a vyjadrujú svojho ducha, usilujú sa o kresťanský svet. Tieto slová sú bežné chápané ako svetská vláda Nášho Pána na zemi.

Keď Pius X. hovoril o stredovekom kresťanstve, prehlásil:

„Civilizáciu nemusíme ešte len vynaliezať, ani budovať novú spoločnosť v oblakoch. Bola a existuje ako kresťanská civilizácia, ako katolícka spoločnosť. Jedná sa len o to, bez porušenia jej prirodzených a božských základov ju obnoviť a znovuzriadiť proti stále a znovu oživujúcim útokom nezdravej utópie revolúcie bezbožnosti: omnia instaurare in Christo (všetko obnoviť v Kristovi).“ (Notre Charge Apostolique, 11)

Pápež Lev XIII. napísal o stredoveku tieto slová:

„Bol niekedy čas, kedy filozofia sv. evanjelia štáty spravovala; v ktorom oná božská moc a sila múdrosti kresťanské zákony, ústavy, mravy národov, všetky štátne poriadky a pomery prenikla: kedy náboženstvo skrze Ježiša Krista nariadené na príslušnom stupni dôstojnosti bolo pevne postavené, milosťou panovníkov a ochranou riadnych vrchností všade kvitlo: keď duchovnú a svetskú moc svornosť a priateľská povinnosť, vzájomnosť blahodarne spájala. Týmto spôsobom zriadená obec priniesla pôžitku nadovšetko pomyslenie veľkých, ktorých pamäť v plnej živosti trvá a potrvá poistená nesčíselnými pamiatkami historickými, ktoré už žiadna ošemetnosť protivníkov porušiť alebo zatemniť nemôže.“ (Immortale Dei, 28)

Zriadenie stredovekého kresťanstva predstavovalo ustanovenie Kristovho kráľovstva v oblasti svetskej a tým koniec nadvlády diabla.

Po svojom hriechu Adam skutočne stratil kráľovstvo Božie, ktoré mu Boh zamýšľal dať, aby ho zaviedol na zem. Kráľovstvo, ktoré stratil, prevzal ten, ktorý porazil Adama, diabol, ktorý Adamovým hriechom nadobudol ohromnú moc nad prírodou a ľudskou spoločnosťou. Z toho dôvodu je možné vo veľkých ríšach staroveku, ako sú Asýria, Egypt, Grécko a Rím nájsť značný vplyv diabla v modloslužobníctve väčšiny starovekých náboženstiev. Písmo vraví, že všetci bohovia týchto náboženstiev sú démoni: „Omnes dii gentium sunt daemonia“. (Žalm 95:5)

Vykúpenie Nášho Pána odškodnilo Adamov hriech. Po Smrti a Vzkriesení Ježiša Krista mohli ľudia vstúpiť do neba a vidieť Boha tvárou v tvár. Nový zákon inicioval znovuzrodenie Cirkvi. Svetská sféra ale ostávala v moci diabla. To čiastočne vysvetľuje zúrivú reakciu Rímskej ríše proti novozrodenej Cirkvi.

Od 5. storočia sa mnoho štátov obrátením barbarov stalo katolíckymi, stali sa liahňou toho, čo sa v 12. a 13. storočí stalo stredovekým kresťanstvom. Kresťanstvo prvýkrát v dejinách predstavovalo víťazstvo Nášho Pána v súbore štátov. Išlo o štáty v Európe. Pretože bol Náš Pán víťazom v náboženskej aj vo svetskej sfére, predstavovalo zriadenie stredovekého kresťanstva po prvotnom Adamovom hriechu úplné opätovné víťazstvo Ježiša Krista nad diablom.

Základným rysom stredovekého kresťanstva bola pokora a striedmosť. Pokora ako spoločná cnosť znamená milovať svoje miesto v spoločenskej hierarchii a ctiť orgány spoločenskej a politickej hierarchie ako odblesk Boží. Striedmosť v spoločenskej sfére znamená podriadiť sa a ctiť pravidlá spoločnosti, mravné zákony, ktoré slúžia ako vhodné prostriedky pre vedenie spoločenského telesa k vybudovaniu Kristovej vlády.

Zlo bolo porazené. Ale nie na dlho. Diabol a jeho priaznivci naplánovali zničenie stredovekého kresťanstva a zriadenie jeho pravého opaku na zemi. Tento cieľ je podstatou revolúcie. Potiaľ, pokiaľ je možné stredoveké kresťanstvo označiť za predstaviteľa poriadku par excellence, revolúcia znamená zvrátenie tohto poriadku. To je najhlbším zmyslom revolúcie.

Iné príznaky revolúcie

Agenti revolúcie sú obecne vzaté sily, ktoré slúžia diablovi so zvláštnym dôrazom u dvoch z nich, ktoré majú zvláštnu nenávisť k Cirkvi: judaizmus, chápaný ako náboženstvo, nie ako rasa, a slobodomurárstvo.

Pokiaľ ide o jednotlivcov, konšpirujú a jednajú títo agenti externe, ale taktiež interne. Vo svojom pláne na zničenie katolíckeho poriadku využívajú ako prirodzených spojencov nezriadené zlé sklony ľudskej duše. Tajné sily podnecujú ľudské neresti, aby ich zjatrili, a taktiež k dosiahnutiu revolučných cieľov. Základné hnacie sily revolúcie vnútri duše sú nezriadené sklony pýchy a zmyslovosti.

Pýcha je neresť, ktorá je opakom pokory. V spoločenskej oblasti je pýcha vzburou proti hierarchii. Je to vzbura proti vlastnému miestu v spoločnosti, neprijímanie nadriadeného nad sebou. A nielen to, je to dosiahnutie svojho druhu metafyzického stupňa nenávisti a potvrdenia toho, že nadradenosť a hierarchie sú zlé per se. Všetko by malo byť rovnocenné. Rovnostárstvo je nastavené ako metafyzický princíp.

Zmyslovosť je neresť, ktorá je opakom striedmosti. Jej spoločenským odrazom je protivenie sa pravidlám, ktoré vládnu v spoločnosti – mravným a kázeňským pravidlám. Aj tu jestvujú dve úrovne: v prvej úrovni človek nenávidí jarmo pravidiel, pretože nemôže robiť zlé veci, ktoré chce; v druhej hlbšej úrovni pokračuje ďalej k metafyzickej úrovni nenávisti a odmieta akékoľvek pravidlá.

Všetko by malo byť slobodné. Voľnosť je prehlasovaná za absolútnu hodnotu.

Ak niekto dosiahne jednu z týchto dvoch metafyzických úrovní nenávisti, alebo obidve, môže povedať, že spáchal hriech revolúcie. To znamená, že spáchal špecifický hriech proti Kráľovstvu Božiemu na zemi a vedome či nevedome sa stal aktívnym agentom revolúcie. To platí bez ohľadu na to, či je človek židom, slobodomurárom alebo členom iných tajných síl.

Revolúcia koná v troch rôznych úrovniach ľudských aktivít. Intenzívne sa snaží formovať sklony ľudskej duše, potom myšlienky ľudskej mysle a nakoniec činy ľudského chovania. V usporiadanej duši sú normálne činy, ktoré človek koná, prenosom myšlienok, ktoré má. A jeho myšlienky sa zrodili zo sklonov, ktorým dovolil, aby sa v jeho duši zakorenili.

Príklad: Ešte pred tým, než začal človek renesancie žít s umením, potešením a prepychom ako stredom svojho života, ťahalo ho to k ideám humanizmu, ktoré stavajú človeka do stredu všetkého. A kým prijal tieto idey, mal už dosť toho, považovať vždy Boha za stred svojej pozornosti a objekt všetkej ľudskej chvály. Táto nespokojnosť s panovaním Boha a zodpovedajúce znudenie z poslušnosti k Jeho strohým zákonom, boli sklony presadzované revolúciou v duši stredovekého človeka, aby vydláždili cestu ideám humanizmu a zavedeniu nového spôsobu života: renesancie. V tom máme príklad toho, ako sklony tvoria idey, a ako sú ľudské činy pokračovaním týchto ideí.

Tento proces „sklony – idey – činy“ v človeku sa prenášajú na spoločnosť ako sklony, ktoré sa začínajú prejavovať ako zvyky, idey, ktoré sa začínajú šíriť, a nakoniec skutočnosti, ktoré z nich vyplývajú: „sklony – idey – skutočnosti“.

Tento proces sa nazýva taktiež revolučným procesom. Začal byť aplikovaný hneď, ako sa v stredoveku zrodila revolúcia. Jej hlavným príznakom je, že v každom z jej cyklov skutočnosti – poslednej fázy – sa otvárajú dvere novým zlým sklonom, ktoré dajú zrod novým zlým ideám. Z toho vychádzajú nové revolučné skutočnosti a proces sa opakuje. Po sebe idúce cykly tohto revolučného procesu vytvorili určité míľniky revolúcie v dejinách. Sú to nasledujúce:

Humanizmus v živote človeka a renesancia v umení stanovili stredovekému človeku nové vzory, také, ktoré sa stretli s posvätným a hierarchickým vzorom, aký mal predtým. S pomocou humanizmu revolúcia prezentovala človeka ako mieru všetkého, aby tak narušila stabilitu skoršieho myslenia človeka, ktoré za mieru všetkého považovalo Boha a katolícke náboženstvo. S pomocou renesancie bola grécka a rímska kultúra prezentovaná ako vzor v umení. Renesančný duch k ujme mravov (bonum) a pravdy (verum) vyzdvihol krásu (pulchrum), ktoré už od vtedy neboli považované za absolútne, ale relatívne. Taktiež bol zničený asketizmus stredovekého človeka, ktorý bol charakterizovaný láskou ku Krížu. Otvorené literárne spory ohľadom filozofie a náboženstva, ktorých paradigmou boli pohanskí filozofi, pomáhali vydláždiť cestu protestantskému slobodnému bádaniu.

Základná skutočnosť humanizmu a renesancie, ktorou je popretie Božského primátu v celom našom živote, otvorila dvere k sklonu popierať rolu pápeža v Cirkvi. Tento sklon sa potom stal ideou, ktorá sa ďalej stala skutočnosťou v protestantskej revolúcii. V dôsledku toho došlo k rozbitiu kresťanstva a k tomu, že bol do neho zavedený silný prvok zničenia. Neodvratné náboženské vojny v 16. storočí spečatili rozdelenie kresťanstva.

Protestantizmus popiera hierarchiu. Všetky jeho sekty popierajú pápeža, niektoré, ako napríklad presbyteriáni, taktiež odmietajú biskupov a ďalší, ako anabaptisti, idú ešte ďalej a popierajú aj kňazstvo. Posledne menovaní predstavujú najradikálnejšie rovnostárstvo podobné komunizmu, ktorý prišiel neskôr v ďalšom cykle. Protestantizmus ako explózia zmyslovosti skoncoval s kňazským celibátom a do spoločnosti zaviedol rozvod a zničil jednotu rodiny. Protestantizmus sa ukázal ako pätolízač vladárov a protestantské sekty sa podriadili štátu. Tým bola podrytá suverenita náboženskej sféry.

Tieto skutočnosti vyplývajúce zo zlých ideí podnietili nové zlé sklony v spoločnosti. Slobodné bádanie, ktoré bolo v oblasti náboženstva protestantizmom prijaté, vyvolalo vyzdvihovanie rozumu, voľnomyšlienkarstvo a osvietenstvo, ktoré vydláždili cestu Francúzskej revolúcii. Vzbura proti pápežovi a cirkevnej hierarchii v náboženskej sfére sa stala vzburou proti kráľovi a šľachte vo sfére občianskej. Francúzska revolúcia zničila spoločenské a politické pozostatky Kristovho kráľovstva vo Francúzsku. A z Francúzska sa tie isté princípy šírili po celom západe.

Francúzska revolúcia znamenala počiatok moderného sveta s novým poňatím štátu. V súlade s jej revolučnými princípmi už nemal existovať katolícky štát k sláve Božej, ale skôr medzikonfesný štát, kde pravé aj falošné náboženstvo majú mať pred zákonom rovnaké práva. Bola taktiež odstránená katolícka morálka. Jej miesto zaujala vágna morálka založená na spornom výklade prirodzeného zákona. Podľa tohto systému si mal jedinec, čo sa týka mravov, slobodne robiť, čo chce, ak neublíži komukoľvek inému alebo ho nebude rušiť. To znamená, že na úrovni jednotlivca bola ustanovená sloboda mravov. A opäť je to pýcha a zmyslovosť ako hnacie sily Francúzskej revolúcie.

Hierarchická štruktúra stredovekého kresťanstva bola tvorená troma hlavnými triedami: duchovenstvom, šľachtou a ľudom. Protestantizmus zaútočil na duchovenstvo ako na prvú triedu, Francúzska revolúcia zaútočila na šľachtu ako druhú triedu. Poslednou triedou, ktorá mala byť napadnutá bol ľud, ktorý mal svoju vlastnú hierarchiu a bol zložený z buržoázie a jednotlivých ľudí.

Revolúcia použila komunizmus k útoku na odlišnosti, ktoré existovali medzi buržoáziou a ľudom. Ten vyhlásil, že všetko má patriť všetkým: už nebudú existovať vlastníci ani šéfovia. Bola zavedená diktatúra proletariátu. Komunizmus taktiež odstránil morálku ako niečo buržoázne. Otvorene hlása voľnú lásku. Vieme, aké veľké škody komunizmus spôsobil v Rusku a v zemiach bývalého ZSSR v rokoch 1917 až 1989. Nesúhlasím s výmyslom, ktorý sa šíri, že komunizmus zomrel. Pokračuje pri moci – napríklad v Rusku alebo na Ukrajine – alebo sa maskuje novými menami v niekoľkých východoeurópskych zemiach. V iných zemiach ako sú Čína, Vietnam, Severná Kórea a Kuba si ponecháva starý odev aj spôsoby. Taktiež sa rozširuje do katolíckych zemí ako napríklad pri poslednej prezidentskej voľbe víťazstva komunistu Lulu v Brazílii.

Dokonca aj v zemiach, kde komunizmus nemá priamu politickú kontrolu, prenikli jeho idey všade, ako to predpovedala Naša Pani z Fatimy. Tieto idey sú vyjadrené v socialistických sklonoch západných demokracií, v ktorých je možné jasne rozpoznať vplyv komunistických ideálov a cieľov. Vo vzťahu k zamestnávateľom a zamestnancom, vlastníkom a nájomcom, učiteľom a študentom, mužom a ženám a dokonca aj k rodičom a deťom západná legislatíva neustále uprednostňuje rovnostárstvo, ktoré hlása komunizmus.

Tieto tri údery proti kresťanstvu – t.j. protestantizmus, Francúzska revolúcia a komunizmus – v podstate predznamenali jeho politické zničenie. Taktiež nič neostáva z Kristovho kráľovstva, aké bolo. Len niektoré mimovoľné spoločenské odrazy blahodarnej minulosti existovali ďalej. Šlo o dobré zvyky a tradície, ktoré boli plodom vplyvu katolíckej Cirkvi na spoločnosť. Napríklad stále pretrvávali zvyky odlišne sa obliekať, konzervovať a hovoriť slušne a chovať sa dôstojným spôsobom.

Revolúcia na tieto pozostatky udrela kultúrnou revolúciou, resp. revolúciou roku 1968 na Sorbonne a v Berkeley. To bol počiatok zmeny spôsobu bytia človeka, pokiaľ ide o slušnosť, dôstojnosť a čistotu. Na celý svet padla lavína vulgárnosti, zlého vkusu a nemorálnosti.

Táto revolúcia vo zvykoch bola sprevádzaná odmietaním akejkoľvek formy zákona a autority. Jedným zo základných sloganov pri revolte na Sorbornne bol: „Je zakázané zakazovať!“ To sa dá jednoducho preloziť ako: Už žiadna autorita, žiadny zákon. Bolo to úplne anarchistické.

Taktiež šírila nové idey, novú filozofiu, nový koncept človeka a spoločnosti, ktorý sa volá štrukturalizmus. Podľa neho by si už človek nemal pre seba nárokovať individuálne myslenie, vôľu a postoje, ale by mal zdieľať kolektívne myslenie, vôľu a postoje základnej spoločenskej jednotky, do ktorej patrí. Základná štruktúra tohto nového systému sa inšpirovala indiánskymi kmeňmi. Bol predstavený nový mestský tribalizmus a jeho vplyv si dnes možno všimnúť všade s novým komunitným cítením, ktoré sa propaguje a všade prijíma. Človek si musí myslieť, cítiť a túžiť po tom, čo si jeho skupinka myslí, čo cíti a po čom túži, nech je tou skupinkou gang, futbalový klub alebo malá náboženská bunka. Posledne zmieňované majú byť základnými kresťanskými komunitami, ktoré sú progresivistickou Cirkvou široko propagované.

Táto revolúcia taktiež mení ekonomiku tým, že predstavuje model malých podnikov, ktoré sa riadia samy a ktoré majú nahradiť súčasný kapitalistický systém. Ide o radiálny socializmus, pokročilejší než komunizmus, pretože je naplánovaný tak, že prejde k ďalšej fáze po diktatúre proletariátu, tzv. konečnej syntéze, o ktorej sníval Marx a jeho ideológovia.

Čo sa týka morálky, je táto kultúrna revolúcia úplne liberálna. Pripúšťa celú voľnú „kmeňovú“ lásku. V posledných 30 rokoch sa voľná morálka, ktorú kázala, na západe krôčik po krôčku rozšírila. Dnes sa zvyky celkom zmenili, morálka taktiež zmizla, v podstate sa zaviedla voľná láska a my sme svedkovia dokonca aj radikálneho kroku tzv. homosexuálnych manželstiev.

Víťazstvo revolúcie sa zdá úplné. To znamená, že Kristova vláda je taktiež celá zničená a diablov plán realizovaný. Vláda diabla a jeho agentov je zriadená na troskách kresťanstva.

Toto je historický prehľad revolučného procesu ako zničenia pozemskej vlády Ježiša Krista.

(Atila S. Guimarăes: Revolúcia a kontrarevolúcia, 2005)

Zdroj: Tradition in Action
Preklad: D. Grof (Rex)

Pridané: 20. 10. 2013 Rubrika: Filozofia
Darčekové predmety NSS Jozef Tiso Dielňa sv. Jozefa Sacrum Imperium REX! Krása liturgie Te Deum Vendée Monarchia Integrální katolíci