Ako bol Ježiš Kristus zosadený z trónu

Pri poslednom súde vznesie Kristus obžalobu proti tým, ktorí ho vyhnali z verejného života a najstrašnejším spôsobom sa na nich pomstí za toto zneuctenie.

Pápež Pius XI.

Napriek nebezpečenstvu, že sa budem opakovať, vraciam sa ku kraľovaniu Nášho Pána Ježiša Krista, k tejto dogme katolíckej viery, ktorú nemôže nikto spochybniť bez toho, aby sa nestal heretikom: áno, presne tak: heretikom!

Majú tí ľudia ešte vieru?

Posúďte umierajúcu vieru apoštolského nuncia v Berne, biskupa Marchioniho, s ktorým som mal nasledujúci rozhovor 31. marca 1976 v Berne:

Mons. LEFEBVRE: „V každom prípade je veľmi jednoduché rozoznať nebezpečné veci, ktoré priniesol II. vatikánsky koncil (…). V prehlásení o náboženskej slobode stoja veci, ktoré sú v rozpore s tým, čo učili pápeži. Je ňou ustanovené, že katolícke štáty nemôžu existovať!“
NUNCIUS: „Áno, to je zjavné.“
Mons. LEFEBVRE: „Snáď si myslíte, že likvidácia katolíckych štátov prinesie Cirkvi nejaké dobro?“
NUNCIUS: „Oh, ale pochopte, pokiaľ to urobíme, získame viac náboženskej slobody od Sovietov!“
Mons. LEFEBVRE: „Ale čo spoločná vláda Nášho Pána Ježiša Krista? Čo s ňou urobíte?“
NUNCIUS: „Pozrite sa, to je dnes už nemožné, snáď vo vzdialenej budúcnosti? V dnešnej dobe je to doména jednotlivcov; musíme sa otvoriť sile más.“
Mons. LEFEBVRE: „Ale čo encyklika Quas Primas? Čo s ňou urobíte?“
NUNCIUS: „Oh, dnes by ju už pápež nenapísal!“
Mons. LEFEBVRE: „Viete, že v Kolumbii to bol Svätý Stolec, kto požadoval odstránenie kresťanskej ústavy štátu?“
NUNCIUS: „Áno, tu taktiež.“
Mons. LEFEBVRE: „Vo Valais?“
NUNCIUS: „Áno, vo Valais. A pozrite sa, teraz ma pozývajú na všetky zhromaždenia!“
Mons. LEFEBVRE: „Takže vy súhlasíte s listom biskupa Adama (biskup zo Sionu) určeným všetkým veriacim jeho diecézy, ktorým objasňuje prečo majú hlasovať za odluku Cirkvi od štátu?“
NUNCIUS: „Viete, kraľovanie Nášho Pána Ježiša Krista je v súčasnej dobe vec veľmi zložitá…“

Ako vidíte, môj kolega z rozhovoru tomu už neverí; „je to „nemožná“ alebo „naozaj zložitá“ dogma, ktorú „by dnes už pápež nenapísal.“ Ako veľa ľudí dnes myslí týmto spôsobom! Ako veľa ich už nie je schopných porozumieť, že spása Nášho Pána Ježiša Krista musí byť rozšírená za pomoci svetskej spoločnosti a v súvislosti s tým musí sa stať v rámci spoločenského poriadku štát nástrojom k vykonávaniu vykupiteľskej práce. Toto hovoria ľudia: To sú predsa dve rôzne veci; miešať náboženstvo s politikou!“

A napriek tomu všetko bolo stvorené pre nášho Pána Ježiša Krista, čiže pre uskutočnenie diela vykúpenia: Všetko vrátane svetskej spoločnosti, ktorá, ako som už povedal, je taktiež stvorením Božím! Svetská spoločnosť nepredstavuje len výtvor ľudskej vôle. Vyplýva predovšetkým zo spoločenskej prirodzenosti človeka, z faktu, že Boh stvoril ľudí tak, aby žili v spoločenstve, tak je to vpísané v prirodzenosti skrze Tvorcu. Preto taktiež svetská spoločnosť, v nemenšej miere než jednotlivec, je povinná vzdávať poctu Bohu, ktorý je jej Pôvodcom a jej cieľom a slúžiť vykupiteľskému plánu Ježiša Krista.

V septembri 1977 som mal v rezidencii kňažnej Palaviccini v Ríme prednášku, na ktorej som prečítal dokument kardinála Colomba, arcibiskupa z Milána, kde hovorí, že štát nesmie mať žiadne náboženstvo, „že musí byť bez ideológie“. Pretože bol kardinál ďaleko, aby mi mohol odporovať, odpovedal mi v liste Avvenire d´Italia. Kardinál potvrdil to isté s ešte väčšou silou, takže dokonca dal svojmu článku titulok: „Los tato non puo essere altro que laico“ – „Štát nesmie byť iný než laicistický“, teda bez náboženstva. To povedal kardinál! Akú ma asi koncepciu na tému Vykúpenie Nášho Pána Ježiša Krista? To sme nepočuli. Pozrite ako veľmi liberalizmus prenikol Cirkev. Keby vyslovil takéto slová ešte pred dvadsiatimi rokmi, bolo by to akoby v Ríme vybuchla bomba. Všetci by protestovali. Pápež Pius XII. by sa tomu postavil a okamžite by učinil patričné opatrenia. V súčasnosti je to normálne, zdá sa to byť normálne. Preto je tak nesmierne závažnou vecou, aby sme mali pevné presvedčenie o tejto pravde viery: všetko, vrátane svetskej spoločnosti, bolo zamýšľané k tomu, aby to priamo alebo nepriamo slúžilo vykupiteľskému plánu Nášho Pána Ježiša Krista.

Odsúdenie odluky Cirkvi od štátu

Upozorňujem predovšetkým na to, že pápeži odsúdili odluku Cirkvi od štátu výlučne v oblasti doktrinálnej a týka sa len národov, kde je katolícka väčšina. Samozrejme možnosť tolerancie iných vyznaní v spoločnosti, ktorá je inak katolícka, nie je odsúdená a tým menej mnohosť vyznaní, ktoré existujú vo viacerých ďalekých zemiach nenáležiacich k tomu, čo bolo v minulosti nazývané kresťanským svetom.

Po tomto spresnení tvrdím súčasne s pápežmi:

Požiadavka odluky štátu od Cirkvi alebo Cirkvi od štátu je bezbožnosťou a bludom blízkym heréze. Duch viery Svätého Pia X., jeho hlboká teológia, jeho pastierska horlivosť vystupujú energicky proti laicizujúcim predstavám odluky Cirkvi od štátu vo Francúzsku. Pozývam vás k zamysleniu nad jeho slovami, ktoré pochádzajú z encykliky Vehementer nos, z 11. februára 1906:

„Požiadavka odluky Cirkvi od štátu je absolútne bludná téza a veľmi zhubný omyl. Opierať sa o princíp, že štát nesmie vyznávať žiadne náboženstvo, je predovšetkým veľmi urážlivé voči Bohu, lebo Tvorca človeka je súčasne Zakladateľom ľudskej spoločnosti. To On ju udržuje v trvaní tak, ako udržuje aj nás. Preto sme povinní vzdávať mu česť nielen osobným kultom, ale taktiež spoločenskou poctou.

A navyše je táto téza taktiež veľmi zrejmým popretím nadprirodzeného poriadku. Fakticky vymedzuje pôsobnosť štátu, ktorému výlučne náleží dbať o verejné dobro vo verejnom živote, ktoré je prvou príčinou pre ľudskú spoločnosť a nemá už žiadnu spojitosť s ňou ako s obcou s poslednou príčinou ľudskej existencie, ktorou je večná blaženosť ponúkaná človeku, ktorého krátky pozemský život sa rýchlo blíži ku koncu. A pretože verejný poriadok vecí, aj keď sa rozvíja v čase, je podriadený dosiahnutiu tohto najvyššieho a absolútneho dobra, svetská moc nielen, že nemôže vytvárať prekážky k dosiahnutiu tohto cieľa, ale musí nám v tom aj pomáhať.

Podobne táto téza vyvracia poriadok ustanovený na tomto svete s veľkou múdrosťou Bohom, poriadok, ktorý vyžaduje súlad a vzájomnú zhodu medzi dvoma spoločnosťami. Tieto dve spoločnosti, spoločnosť náboženská a spoločnosť svetská majú totiž tých istých poddaných, aj keď každá z nich vykonáva svoju moc nad nimi vo svojej vlastnej sfére. Mnoho záležitostí a vecí podlieha náuke a úsudku jednej i druhej. V súčasnej dobe, kedy dohoda medzi štátom a Cirkvou zaniká z tejto spoločenskej správy, ľahko vyklíčia semená sporov, stanú sa veľmi ostré na obidvoch stranách. Týmto spôsobom sa zatemní chápanie pravdy a duše sa naplnia veľkým nepokojom.

Konečne táto téza pôsobí smrteľnú škodu samotnej svetskej moci spoločnosti, ktorá už nemôže prosperovať ani trvať dlhšiu dobu bez toho, aby priznala miesto náboženstvu, ktoré človeku stanoví najvyššie zásady a suverénneho učiteľa, či neporušiteľnú ochranu jeho práv a povinností.“

Pozoruhodná kontinuita tohto učenia

Neskôr sa svätý pápež odvoláva na učenie svojho predchodcu, Leva XIII., z ktorého cituje nasledujúci úryvok, poukazuje na stálosť tohto učenia, ktorá je jeho vlastnosťou:

„Preto rímski biskupi neprestávajú v zhode s okolnosťami a dobou odmietať a odsudzovať učenie o rozluke Cirkvi od štátu. Náš významný predchodca Lev XIII. mimoriadnym spôsobom, mnohokrát a dôsledne, ukázal nám, aký má byť podľa katolíckeho učenia vzťah medzi týmito dvoma spoločnosťami.“

Potom nasleduje odsek z Immortale Dei, ktorý som citoval v predošlej kapitole a po ňom citát:

„Ľudská spoločnosť sa nemôže nestať zločinnou, pokiaľ chce fungovať bez toho, ako by Boh neexistoval alebo pokiaľ sa odmieta zaoberať náboženstvom, ako by to bola pre ňu cudzia vec alebo niečo, čo jej nemôže žiadnym spôsobom poslúžiť (…). Čo sa týka Cirkvi samotnej, ktorej Tvorcom je sám Boh, bolo by veľkým a škodlivým bludom vylúčiť ju z aktívneho života národa, z práva, z výchovy mládeže a z domácej spoločnosti.“

Musíme si ešte raz prečítať nasledujúci úryvok z Immortale Dei, aby sme sa uistili, že Lev XIII. len potvrdzuje, že znovu obnovuje učenie svojich predchodcov:

„Týmto učeniam, ktoré ľudský rozum odmieta a ktoré majú veľmi značný vplyv na veci verejné, rímski biskupi, naši predchodcovia, v plnom pochopení toho, čo od nich požaduje apoštolský úrad, nikdy nepovoľovali, aby boli vyslovované beztrestne. Gregor XVI. v encyklike Mirari vos z 15. augusta 1832 na tému rozluky Cirkvi od štátu sa vyslovil takto: ,Nemôžeme očakávať najlepšie výsledky z túžby tých, ktorí sa pokúšajú oddeliť Cirkev od štátu a zboriť vzájomnú harmóniu medzi kňazstvom a impériom. Skutočne, podnecovači neobmedzenej slobody sa boja tejto harmónie, ktorá bola vždy veľmi výhodná a prospešná pre záujmy náboženstva a spoločnosti.’

Podobne Pius IX. pranieroval pri každej príležitosti množstvo bludných názorov, ktoré boli najviac v móde; a neskôr sa rozhodol ich všetky zhrnúť, aby katolíci uprostred takého množstva omylov vedeli, čoho sa môžu bezpečne držať.“

Zhrňujem, že také učenie, ktoré tvrdí, že medzi Cirkvou a štátom musí panovať harmónia a ktoré odsudzuje blud rozluky, nesie so sebou, skrze nepretržité hlásanie štyrmi po sebe nasledujúcimi pápežmi od roku 1832 do roku 1906 a slávnostné konzistórium 21. februára 1906, najvyššiu autoritu a dokonca mimo akúkoľvek pochybnosť záruku neomylnosti.

(Arcibiskup Marcel Lefebvre: Zosadili ho z trónu)