Mimo Cirkev Kristovu niet spásy

K dosiahnutiu spásy je Cirkev Kristova tak nevyhnutná, že ten, kto sa v nej nenachádza vlastnou vinou, nestáva sa účastným spásy, keď odíde z tohto života.

Aby sme tejto pravde dobre porozumeli, uvažujme:
1. Nie je nespravodlivé, že Boh k dosiahnutiu nadprirodzenej dokonalosti a blaženosti, ktorú sme si nezaslúžili, stanovil nejakú podmienku, aby sme ju splnili – tou je vstúpenie do Cirkvi, ktorú on sám založil.
2. K Cirkvi môže niekto náležať skutočne alebo túžbou a ochotou – nie je síce skutočne v pravej Cirkvi, ktorú nepozná, ale ak je takého zmýšľania, že je odhodlaný urobiť všetko, čo Boh ustanovil k dosiahnutiu spásy, tak je v tejto všeobecnej ochote obsiahnutá aj zvláštna ochota – vstúpiť do pravej Cirkvi, akonáhle by ju poznal.
3. Nehovoríme o tých, ktorí sú skutočne mimo Cirkev, ale túžbou a ochotou k nej náležia, pretože títo môžu byť spasení, ak však spasení nie sú, nebudú zavrhnutí preto, že boli mimo Cirkev, ale preto, že neľutovali svoje hriechy.
4. Hovoríme o tých, ktorí pravú Cirkev poznajúc, nechcú do nej vstúpiť, alebo ktorí sa zavinenou nedbalosťou nestarajú o to, aby pravú Cirkev našli a do nej vstúpili.
Téza takto vyložená nie je proti rozumu

Naša téza spočíva v týchto dôvodoch:
1. Nikto nie je spasený, než kto je Kristov, pretože nepríde k Otcovi, len skrze Krista, ktorý je cesta, pravda a život; nikto nie je spasený, ak nie je synom Božím, pretože ak je synom, je i dedičom. Avšak kto nemá Ducha Kristovho, nie je jeho, ani nie je synom Božím. Ducha Kristovho však nemá žiadny úd od tela dobrovoľne odlúčený a od tela sa vzďiaľujúci, Cirkev potom je telo Kristovo. Preto údy od Cirkvi odlúčené, ktoré sa od nej vzdiaľujú, nemajú Kristovho Ducha a nemôžu očakávať spásu.
2. Kristus Pán preto založil Cirkev, aby v nej a skrze ňu uskutočňoval na jednotlivých ľuďoch spasiteľné dielo vykonané na kríži. Ako teda Židia nechcejúc Krista Pána prijať, počúvať a nasledovať, nedosiahli spásu, tak i ten, kto Krista Pána nepočúva v Cirkvi a skrze Cirkev učiaceho, kto ho hriechy v Cirkvi a skrze Cirkev odpúšťajúceho úctivo neprijíma, kto ho v Cirkvi a skrze Cirkev rozkazujúceho zamieta, nemôže dúfať v spasenie, pretože sa k nemu vzťahuje to, čo Kristus Pán povedal: „Keby ani Cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik.“ (Mt. 18, 17)
3. K spaseniu je nevyhnutné teoreticky aj prakticky veriť všetko, čo je v evanjeliu obsiahnuté (Mt. 28, 19: „učiac ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal). Avšak teoreticky i prakticky veriť všetko, čomu Kristus učil, znamená byť členom Cirkvi, spoločnosti, ktorá je riadená, udržiavaná a oduševnená vierou Kristovou. Okrem toho medzi pravdami, ktoré Kristus Pán hlásal, a ktoré teda máme prijať, sa vyskytuje aj táto: Kto by Cirkev neposlúchol, nech ti je ako pohan a mýtnik; kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Niet teda mimo Cirkvi plnej viery, alebo skôr žiadnej.
4. Horlivo bolo hlásané Božie slovo od apoštolov a ich nástupcov po všetky časy; kacírstvo a rozkolníctvo bolo nenávidené; bolesť a zármutok pripravovali tí, ktorí sa od Cirkvi Kristovej odlučovali, za odpadlíkov sa konali modlitby.
5. Svätí Otcovia túto pravdu hlásajú o samospasiteľnosti Cirkvi Kristovej
a) Augustín: Mimo Cirkev katolícku môže mať Emeritus všetko, len nie spasenie. Môže mať česť, môže mať sviatosť, môže spievať alleluja, môže odpovedať amen, môže držať evanjelium, môže mať a hlásať vieru v mene Otca i Syna i Ducha svätého; ale nikde nenájde spasenie, než v Cirkvi katolíckej.
b) Cyprián: Nemôže mať Boha za Otca, kto nemá Cirkev za matku.
c) Fulgenc porovnáva Cirkev Kristovu s archou Noemovou, mimo ktorú nebol nikto zachránený v dobe potopy, a s domom Rachabiným, mimo ktorý nebol vo vydobytom Jerichu nikto ušetrený.
d) Kto umrie vinný hriechom smrteľným, nebude spasený. Avšak za najväčší hriech bolo vždy pokladané dobrovolne sa odlúčiť od Cirkvi.

Z týchto dôvodov vyplýva, že veta: Mimo Cirkev Kristovu niet spásy, ak sa jej rozumie tak, ako sme vyššie naznačili, je pravdivá.
Z tejto pravdy vyplýva:
1. Učeniu Kristovmu sa protiví ľahostajnosť tých, ktorí hovoria: K spaseniu stačí počestne žiť, zachovávať prirodzený zákon; každý môže byť spasený vo svojom vyznaní, nikto nemá byť vo svojom vyznaní znepokojovaný.
2. Ktokoľvek poznal, že je mimo Cirkev Kristovu, mimo pravú Cirkev, má ju hľadať a vstúpiť do nej, ak nechce stratiť spásu.
3. Nepravo sa nazýva učenie o samospasiteľnosti Cirkvi Kristovej nerozumným, tvrdým, krutým.
4. Znášanlivosť náboženská, ktorú žiadajú neverci od Cirkvi je proti Bohu a proti rozumu. Pretože:
a) Cirkev vykladajúc učenie a vôľu Božiu, zastupujúc Krista Pána, súc chrámom a školou Ducha svätého, nemôže byť ľahostajná k pravde a bludu, svetlu a temnosti, k cnosti a neprávosti.
b) Ľahostajnosť k bludu robí Božie zjavenie a založenie Cirkvi zbytočným.
c) Znášanlivosť náboženská predpokladá, že Bohu na tom nezáleží, či má človek pravú, a či nepravú vieru, či mu slúži podľa pravdy alebo podľa bludu.
d) Ak ľudská veda zamieta blud, nemôže sa viera od Krista Pána z nebies prinesená znášať s nepravdou, Kristus Pán súc božskej prirodzenosti je pravda sama.
e) Svätý Pavol je k bludu neznášanlivý Rim. 16, 17; Tit. 3, 10; 1 Tim. 1, 20; Gal. 1. 8,9. Podobne svätý Ján evanjelista v 2. liste verši 10. Taktiež svätí Otcovia, hlásatelia slova Božieho, netrpeli blud a odporovali mu. Avšak občianska znášanlivosť je vyžadovaná láskou k blížnemu, ktorú hlása učenie Kristovej Cirkvi.
5. Kristova Cirkev, činiac rozdiel medzi bludom a blúdiacim, blud nenávidí, blúdiacich však ako dobrotivá matka miluje a stará sa o to, aby sa k nej opäť vrátili a pravdu poznali. Tento rozdiel nepoznajú nepriatelia Kristovej Cirkvi, majú v nenávisti ako učenie Cirkvi, tak i jej verné údy. Samozrejme láska Cirkvi Kristovej nejde tak ďaleko, aby bola ľahostajná ku krivdám a škodám, ktoré sa blúdiaci niekedy usilujú robiť verným údom Cirkvi. Tu je Cirkev Kristova povinná hájiť svoje údy proti blúdiacim a síce právom:
a) fyziologickým, podľa ktorého ústrojné telo živé a zdravé vylučuje zo seba zlé a škodlivé látky,
b) právom spoločenským, podľa ktorého spoločnosť seba a svoje údy chráni proti nepriateľom a buričom,
c) právom daným a Božským, podľa ktorého pastieri Cirkvi Kristovej majú od stáda zaháňať vlkov.

In: KADEŘÁVKA, E.: Obrana základov viery katolíckej