Spomienka na príchod vierozvestcov Cyrila a Metoda na dnešné územie Slovenska, 4. júl 2026, Rišňovce
Miesto blízko katolíckeho kostola pod dvojkrížom v obci Rišňovce sme si ku spomienke na príchod vierozvestcov – svätých Cyrila a Metoda – nevybrali náhodu. Práve naopak.
Tam, kde sa spája katolícke – univerzálne so slovenským – partikulárnym v špecifickej podobe, na miestach zachovaného byzantského dvojkríža, spájajúceho sa s cyrilo-metodskou misiou a stojaceho na mieste od dôb Prvej Slovenskej republiky, tam sa vytvára priam ideálne miesto, žiadajúce si, aby sa vyznávači nacionálno – kresťanských ideí pod ním stretávali.
Genius loci miesta umocňuje a pozdvihuje ducha, putujúceho skrz dejinné udalosti, súvisiace ako s evanjelizáciou slovenských predkov, tak s ich postupným sebauvedomením, ako špecifického spoločenstva, vrcholiacim v nacionálnom uvedomení, ako východiskových pozíciách pre nasmerovanie života člena slovenského národa smerom ku dosahovaniu časných, ako aj večných dobier v spoločenstve Cirkvi a národa.
Tu niekde možno zaradiť a aj nájsť samotný význam hesla „Za Boha – za národ“, vyrieknutého prvýkrát v dvadsiatych rokoch mučeníkom Tisom, vyjadreného v nemom svedkovi čias, zároveň uvedomujúcim si jeho nekonečný potenciál, za predpokladu, že tak bude chcieť národ slovenský, nakoľko Boh tak chce, Boh nezrádza, avšak, ak nechce človek, Boh to rešpektuje.
Aj ku tomuto vzťahu a jeho vyjadreniu smerovali reflexie, vyrieknuté pri príležitostnom stretnutí. Doba gniavená materializmom a rozriedenou vierou, či vierou vo falošných bohov, alebo hoc aj pravou vierou, bez reflexie na nacionálny aspekt si vyžaduje ráznu reakciu v zmysle vecnej reflexie, ktorej je vo verejnom priestore ako šafranu.
Snažiť sa ísť na koreň veci je úlohou dneška i zajtrajška, pomenovať našu biedu, kde tkvie a v čom tkvie. Ak sa znovuzrodíme, v intenciách evanjeliového prenášania hory, kde Ježiš hovorí svojim učeníkom o sile viery:
„Pre vašu malú vieru. Amen, hovorím vám: Keby ste mali vieru čo i len ako horčičné zrnko a povedali by ste tomuto vrchu: ‚Prejdi odtiaľto tam!‘ – prejde. A nič vám nebude nemožné.“
(Matúš,17:20),
tak máme do vysokej miery vyhrané. Nech sa deje, čo sa deje. Avšak, je nutné nezabúdať na nacionálny rozmer, ktorý azda najlepšie vystihuje súvzťažne s poriadkom Božím posledný odkaz mučeníka Jozefa Tisu národu slovenskému:
„V duchu tejto obety, ktorú prinášam, odkazujem slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady: za Boha a za národ a to vždy a v každom ohľade. Je to nielen jednoznačný zmysel slovenských dejín, ale aj výslovný príkaz Boží, ktorý ako prirodzený zákon on stvoril a do duše národa a každého jedného príslušníka vštepil. Tomuto zákonu slúžil som po celý život a preto považujem sa v prvom rade za mučeníka zákona božieho…“
(Jozef Tiso, v Bratislave, 18. apríla o 3. hod. ráno – pred popravou)
Obstojíme? Záleží na milosti Božej, ako aj našom chcení. Stretávajme sa, formujme sa v duchu nacionálno – kresťanskom a konajme tak, nakoľko tak chceli od nás najlepší synovia národa slovenského, ktorí to aj robili, za to strádali, za to mreli a zároveň sa práve pre to zapísali zlatým písmom do kroniky ako kresťanstva, tak aj národa.
Ich duch je nehynúci a chcú to skrz neho aj od nás. Nemusíme objavovať niečo, čo rieši mizériu, nakoľko to už bolo dávno objavené a zvestované, nielen našimi najlepšími, ale už dávno pred nimi prorokmi, tak samotným Kristom Pánom, svätými vrátane našich Cyrilom a Metodom, apoštolmi a ich nasledovníkmi po 2000 rokov. Vytnime raz a navždy ducha vzdoru, prameniaceho v pýche a iných nerestiach a pokúsme sa objaviť žriedlo časného, tak aj večného života.
Budeme sa stretávať aj naďalej a zvestovať Kráľa a Spasiteľa všetkých národov, vrátane nášho, za predpokladu, že Ho chce nasledovať, ako aj propagovať najlepších z národa, lebo tak aj oni činili a preto sa stali nesmrteľnými. Ako kresťanský aspekt nezomrie, nakoľko tak prisľúbil sám Kristus Pán a Spasiteľ náš, tak nacionálny nesmie zomrieť. To však pod ochranou Božou záleží na uvedomelých členoch národa a nie je to vôbec niečo automatické, naopak, je to podmienené v duchu motta nezabudnuteľného Jozefa Cígera Hronského:
„Najkrajšie slová sú skutky.“,
inšpirované zasa evanjeliovým listom Jakubovým:
„Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva. Ale niekto povie: „Ty máš vieru a ja mám skutky.“ Ukáž mi svoju vieru bez skutkov a ja ti zo svojich skutkov ukážem vieru.“
(Jakubov 2:17-18)
Kruh sa uzatvára v teoretickej rovine a je na nás, aby sme vďaka milosti Božej a nášmu chceniu slová prevtelili do praxe a slová Alexandra Macha, vyrieknuté 5. 2. 1939 na mieste spomienky v Rišňovciach:
„Mať svoj samostatný štát znamená život, nemať ho znamená večnú smrť slovenského národa.“,
nenabrali obraz plnosti, nakoľko z veľkej časti sa už naplnil skrz premiešanosť problematiky absencie slovenskosti v rámci Druhej Slovenskej republiky a postupnom vyprázdnení a úpadku ducha národa.
Svätí Cyril a Metod, orodujte za národ slovenský!
Radovan Novotný







