Msgr. Marcel Lefebvre: Aký postoj máme zaujať voči novej omši a spolu s ňou i voči celej liturgickej reforme?

Aj tu bude náš postoj závisieť na tom, ako tieto reformy definujeme. Pokiaľ túto reformovanú liturgiu považujeme za heretickú a neplatnú, či už kvôli k nej pridruženým zmenám matérie a formy, alebo na základe úmyslu tvorcov, ktorý sa v novom obrade uplatnil a ktorý je v rozpore s úmyslom katolíckej Cirkvi, potom sa evidentne nesmieme na týchto nových obradoch zúčastňovať, nakoľko by sme sa tak zúčastňovali na svätokrádežnom čine. Toto poňatie spočíva na závažných, avšak nie celkom rozumných dôvodoch. Zdá sa mi totiž nemúdre tvrdiť, že každý, kto sa nejakým spôsobom podieľa na niektorom reformovanom obrade, ťažko hreší.

Keď posudzujeme celkovú reformu v textoch, ktoré Rím zverejnil, sme, ako sa zdá – nehľadiac vôbec na osoby, ktoré sviatosti podľa nových obradov udeľujú -, nútení povedať, v zhode s kardinálmi Ottavianim a Baccim, že tieto obrady sa skutočne znepokojujúcim spôsobom vzďaľujú od toho, čo v tomto ohľade definoval Tridentský koncil. Prehnané úsilie o ekumenizmus túto reformu priblížilo k protestantskej reforme takým spôsobom, že z nej vyplýva vážne nebezpečenstvo splošťovania viery alebo vôbec straty viery pre tých, ktorí sa na týchto obradoch trvalo zúčastňujú, dokonca i vtedy, keď sú v nich zachované vonkajšie tradičné formy.

Posudok ohľadom oficiálnych reformovaných textov je tento: „faventes haeresim“ – podporujúce herézu.

Tieto texty majú taktiež vplyv na úmysel mnohých kňazov, predovšetkým mladých, lebo ich vzďaľujú od úmyslu robiť to, čo robí katolícka Cirkev. Odtiaľ plynie nebezpečenstvo neplatnosti.

Skúsenosť je taká, že tieto texty umlčali narážky na zmiernu obeť; vystupňovali atmosféru hostiny, večere, a to na úkor obete, zredukovali klaňanie, počet znamení kríža a pokľaknutí.

Všetko v novom ríte smeruje k tomu, aby sa katolícka dogma o sv. omši vyslovená Tridentským koncilom, nahradila protestantskými pojmami.

Takže nakoniec bude úmysel zodpovedať protestantskému obradu a nie tomu, čo robí oddávna a po všetky veky katolícka Cirkev.

Ešte je k tomu treba poukázať na nesprávne preklady, prispôsobovanie, kreativitu atď.; to všetko sú príčiny možnej neplatnosti alebo prinajmenšom svätokrádeží.

Záver je jasný: Je povinnosťou bežne sa na nových obradoch nezúčastňovať; len vo výnimočných prípadoch, ako je svadba a pohreb, je možné súhlasiť s účasťou, ak má človek morálnu istotu, že je omša platná a nie je svätokrádežná.

Vyššie povedané platí pre celú liturgickú reformu. Je lepšie len raz za mesiac, či, ak to nie je možné, v ešte dlhších časových intervaloch navštevovať pravú sv. omšu, než sa zúčastňovať na obrade, ktorý má protestantskú pachuť a ktorý nám upiera klaňanie, ktoré sme nášmu Pánovi dlžní, alebo dokonca možno i jeho prítomnosť.

Rodičia musia svojim deťom vysvetliť, prečo sa modlia radšej doma, než aby sa zúčastňovali na slávnosti, ktorá v sebe skrýva nebezpečenstvo pre ich vieru.

In: Odpovede na rôzne aktuálne otázky, Ecône, 24. február 1977, In: Msgr. Marcel Lefebvre: Satanovo majstrovské dielo, DSV, 2014