Nové slobodné Slovensko
NSS na FB

ilustráciaSkrátený prejav Jozefa Tisu odznevší na pribinovských oslavách 14. augusta 1933 v Nitre

Prozreteľnosti Božskej za svoje vzkriesenie vďačný národ slovenský, z príležitosti osláv pamiatky kniežaťa Pribinu a prvého podľa mena známeho kresťanského chrámu na území strednej Európy, zahĺba sa dnes do svojej 1100-ročnej minulosti: štúdiom starých archívov, sľabikovaním skrovných pergamenových záznamov o živote kniežaťa Pribinu a národa jeho slovenského, chceme počuť rytmus vtedajšieho sveta a vycítiť pulz zapadnutého života, kým žili predkovia naši pod vedením kniežaťa Pribinu. Vynášame dávnu minulosť, tisícročím zanesenú, na hladinu, oku a duchu ľudskému prístupnú, a hoci v tejto práci mnoho neistého, mnoho nejasného, v duchu našom predsa len rozozvučí sa ten majestátny chorál dávnej minulosti, ktosi spieva nie o tom, či bol Pribina ako človek malý alebo veľký, či bol chrám jeho rozmerov takých alebo inakších, či bol ľud jeho kmeňom a či národom, lež spieva o veľkosti myšlienok, v službách ktorých Pribina a jeho národ stál, a myšlienky, ktoré zabezpečili Pribinovi pamiatku večnú, a národu slovenskému život i vzkriesenie. Pribina priviedol národ svoj do veľkej rodiny kresťanskej tak, ako to vtedy temer všetci náčelníci svojich kmeňov učinili, čím nielen zachránil národ svoj pred zánikom, ale zabezpečil národu svojmu život i do ďalekej budúcnosti. Zanedlhému zaniknutiu vyhol národ slovenský, vlejúc sa do veľkej kresťanskej rodiny susedných národov, i zachoval si tak budúcnosť národnú, podriadiac sa blahodarnému pôsobeniu kresťanského svetonázoru práve v tých silách, ktoré národ ako taký udržujú. Pribina ako historická osobnosť, privedúc samotné zárodky slovenského nacionalizmu do katolíckeho univerzalizmu, rozvinul i zásady štátnickej múdrosti, na ktorých národ slovenský bezpečne mohol sa vyvlňovať – toť historická perspektíva osláv Pribinových, ktorá mohutným reflexom vrhá svoje lúče do budúcnosti nášho národa. Z 1100-ročnej zapadlosti vzkriesený národ z tejto vyčarovanej minulosti čerpá veľké poučenie, že vo sfére katolíckeho univerzalizmu živený nacionalizmus bude mu požehnanou cestou, po ktorej kráčajúc splní najlepšie Božskou Prozreteľnosťou vytýčené mu životné, dejinné poslanie.

Nacionalizmus je ten novodobý princíp politický, ktorý sústreďuje všetky hybné sily k uplatneniu sa a k všemožnému rozvoju každého národa. K tomuto menu sa pripájajú tie skvelé výkony novej doby na poli netušeného rozkvetu jednotlivých národov, ovenčeného heroickým obetovaním sa jednotlivcov za slávu a česť svojho národa. Pravda, i na ťarchu tohto mena bývajú pripisované zjavy verejného života nízke a plané, ktoré týmto heslom snažia sa ospravedlniť, ba do rúcha posvätnosti obaliť. Zneužívanie tohto mena dialo sa v takých rozmeroch, že nielen v praktickom živote bol nacionalizmus zdiskreditovaný a nahradený internacionálou, ale musel byť čo novodobé kacírstvo zatracovaný a odsúdený i zo smerodatných miest cirkevných. A predsa, ako snaha jednotlivca po individuálnom postupe nie je možná bez lásky k sebe, tak ani práca za povznesenie národa nie je dobre predstaviteľná bez lásky k národu, bez nacionalizmu, ako ho chápe Cirkev. Tento nacionalizmus miluje svoje bez toho, žeby nenávidel iné, tento nacionalizmus buduje svoje bez toho, žeby rúcal cudzie, posilňuje svoje bez toho, žeby rozkladal celok.

Na prvý pohľad tak sa zdá, akoby katolicizmus a nacionalizmus znamenali dva protivné póly, medzi ktorými niet vyrovnania, ani stretnutia. A predsa: nacionalizmus v katolicizme nachádza kulminačný bod svojho zušľachtenia a tak i zúrodnenia.

Katolicizmus je súhrn článkov vieroučných a zákonov mravných, ktoré sú ľuďom všetkých čias bez rozdielu veku, pôvodu a povolania hlásané Cirkvou, Bohom založenou, a prijatie ktorých je vo svedomí pre všetkých záväzné.

Oproti tomuto nacionalizmus je súhrn myšlienok, citov a snáh, ktoré v niektorom Bohom stvorenom národe žijú, ktoré sa zakladajú na určitej krajine, na určitých dejinách, na zvláštnych telesných i duševných vlastnostiach, na určitých spoločenských formách a zariadeniach.

Katolicizmus je teda univerzalita, ktorá zahrňuje svet, ľudstvo a Cirkev ako formu. Nacionalizmus je partikularizmus, lebo obmedzuje sa na vlasť oproti svetu, zreteľ má na národ oproti ľudstvu, a pracuje so štátom ako formou.

Či sú teda katolicizmus a nacionalizmus protivnými pólmi? Tvrdíme a hlásame, že nie. Či možno teda takto položiť otázku: katolicizmus alebo nacionalizmus? Popierame to čo najdôraznejšie. Či patria tieto dva pochopy jeden k druhému? Tvrdíme a hlásame: áno, lebo pôvodcom obidvoch je sám Boh.

Boh stvoril svet v jeho jednotnej spolupatričnosti a v jeho rozmanitej rozčlenenosti, Boh stvoril i ľudstvo jednotné, ale rozčlenené na rozmanité rasy, zakladajúce sa na rozličnom podklade klimatickom, biologickom, psychologickom, etnografickom. Rozmanité úseky sveta sú dielom Božím a menujú sa krajinami, rozličné rasy sa menujú národmi a sú tiež dielom Božím, následkom toho ako záujem o celok, označený univerzalizmom, je úmyslom Božím, nie menej slobodno hodnotiť záujem o čiastku etnografickú, o národ, ktorý záujem menujeme nacionalizmom. Je teda organické spojenie medzi nacionalizmom a katolicizmom, a rozpory medzi dvoma pochádzajú len z nesprávneho chápania jedného alebo druhého. Preto nie div, že jednotlivé národy pri všetkom svojom snažení po individuálnom živote nachádzali vždy nielen porozumenie, ale i ochranu svojej svojráznosti v katolicizme, ktorý ako vo výchove jednotlivca, všetko svoje ťažisko zakladá na individuálnom svedomí jednotlivca – takže za praktickú normu večného zákona Božského považuje individuálne svedomie jeho, cez ktoré sa zjavuje univerzálna vôľa Božia – tak i v univerzalite všeľudskej dbá o individualitu národnú, čo rozhodujúceho činiteľa v okruhu prirodzenom. A ako láska nachádza správnu orientáciu a obsahové prehĺbenie v tom, že upravuje sa do rozmerov lásky k blížnemu, teda všetkých ostatných ľudí, tak i láska k jednotlivému národu, podložená katolíckym univerzalizmom, získava na intenzite, lebo týmto dostáva sa jej overenia Božského. Pravý nacionalizmus prirodzeným vývinom prichádza k univerzalizmu a vtedy si zachová i svoju pravú individualitu, keďže univerzalizmus nie je rušením individualít, ale ich zachovaním a organickým spojením. Že je tomu tak, vidieť zo zaniknutia nacionalizmu pod dusivou formou internacionalizmu, ktorý nebadane skĺzne sa z podkladu národa, stáva sa strechou nad pokladmi celkom iného druhu, než z ktorého vychádzal. Katolicizmus teda nacionalizmus nevylučuje, ale ho predpokladá, následkom čoho nezatracuje ho, lež ho imperatívne prikazuje. Nacionalizmus v katolicizme nezaniká, ale práve ožíva, lebo zapnutím sa do šírky univerzálnej chránený je pred spotvorením sa v šovinizmus, práve tak, ako láska k sebe tým, že je položená na mieru lásky k blížnemu, ubráni sa zvrhnutiu v egoizmus. Katolicizmom pestovaný nacionalizmus je tou živou silou v dejinách ľudstva, ktorá nosila tie najskvelejšie prejavy jednotlivých národov v harmonickom spolunažívaní všetkých národov, je preto najväčším dobrodením pre národ, ak že kto jeho nacionalizmus, ktorý zvrhnutý rozbíja a zabíja, privedie do blahodarnej sféry univerzalizmu katolíckeho, kde sa povznáša a konzervuje.

Toto spravil národu slovenskému Pribina, preto mu je vďačný národ jeho slovenský, lebo si je dobre toho vedomý, že tomuto svojmu nacionalizmu môže ďakovať za svoje jestvovanie. Neprebudený k svojmu národnému povedomiu, bol by sa vlial do susedných národov, a nepozdvihnutý k univerzalite katolíckej, bol by sa stal nenávideným susedom, vzbudzujúc žiarlivosť susedov do tej miery, že by vyhubenie naše nikto nebol pokladal za hriech. Týmto nacionalizmom vedený slovenský národ zachoval sa cez tisícročie, udržal si svoje územie, pestoval si svoju írečitú reč, rozvíjal svoju kultúru pod blahodarnou ochranou katolíckej Cirkvi. Preto nie je to náhodou, ale historickou kontinuitou, keď slovenský národ po svojom vzkriesení práve v katolíckej čiastke tak húževnate pridržiava sa národnej samobytnosti, keď práve katolícki Slováci tak ostražite bránia si čistotu reči, i keď pre svoju etnografickú zvláštnosť vymedzujú všetkými možnými prostriedkami i geografickú a topografickú základňu pod menom Slovenskej krajiny, so všetkými životnými podmienkami pre chlieb i kultúru synov slovenského národa. A nielen, že nevidí v tom protirečenie, keď v budúcnosti práve pod egidou katolíckej univerzality bude sa pridržiavať svojej národnej individuality, ba práve z tisícročnej minulosti čo príkaz katolíckej univerzality bude pre seba vykladať oduševnené pestovanie svojej národnej svojráznosti. V dejinách všetkých národov práve tak, ako v dejinách našich od čias Pribinových, skvele uplatňuje sa pravý univerzálny charakter katolicizmu, ktorý národy nikdy nezotročoval, ale im k plnému rozvinutiu ich národného charakteru všemožne dopomáhal. Katolikum, ktorý národ zotročiť, svojráznosti pozbaviť chce, je sám otrokom štátnej nadvlády a prestal byť univerzálnym, akým ho sám Boh chce mať. Slovenský nacionalizmus vďačne uznáva šľachetný vplyv katolicizmu v minulosti, a preto je odhodlaný kráčať i v budúcnosti pod jeho egidou, lebo je presvedčený, že len touto cestou zabezpečí nové tisícročie pre národ slovenský.

Na zdravom základe slovenského nacionalizmu uplatňoval Pribina i zásady opravdivej štátnickej múdrosti.

Pribina sa stal kresťanom, vybudoval vo svojom sídle v Nitre kresťanský chrám ako stredisko, odkiaľ má vychádzať učenie Kristovo po jeho národe, aby národ ten učením Kristovým riadil sa vo všetkom svojom snažení. Vrcholnou snahou každého národa v rámci prirodzeného svojho dejstvovania je zriadenie štátne. Ľudia vo vyššom stupni vývinu nie sú schopní sami od seba a každý na seba ponechaný vyhovieť svojim potrebám. Je preto potrebou ľudskej prirodzenosti, a ako taká je teda vôľou Božou, zriaďovať štát, aby to, čo nemôže vykonať jednotlivec, ani rodina, ani stav, prekonal štát. Štát doplňuje jednotlivca, rodinu, i stav, a nie vylučuje alebo pohlcuje. Prv, než bol štát, boli jednotlivci, rodina i stavy, ktoré aj bez štátu môžu žiť, ba i cieľ svojho jestvovania dosiahnuť, ale vyšší stupeň vývinu vyžaduje doplniť sily ľudskej prirodzenosti pomocou ľudskej organizácie štátnej. Štát je u katolíka potrebou ľudskej prirodzenosti, preto je katolík štátotvorným na základe svojej viery v Boha, ktorý stvoriac ľudskú prírodu tak ako je, stvoril teda i štát; a nie na základe nejakej vrtkavej teórie, ktorá dnes platí a zajtra padá, katolík je štátotvorným nie z utilitaristických dôvodov, dotiaľ, kým mu štát poskytuje výhody, ale je štátotvorne viazaný hlasom svojho svedomia, aby uctil vôľu Božiu, prejavujúcu sa v zriadení štátnom.

Organizácia štátov je teda organicky spojená s Bohom, s vierou, čo i z toho vidieť, že dotiaľ prekvitá, dotiaľ funguje bezchybne, kým od tohto svojho životného koreňa sa neodtrhne. „Prečo je v mnohých krajinách autorita otrasená?” – pýta sa umný P. Georg S. J. Otrasená je v srdciach ľudí, lebo ľuďom sa nespomína základ štátu, to jest, že štát pochádza od Boha a že od Boha je jeho autorita. Uvádzajú sa, pravda, rozličné základy, ktoré majú tiež svoj význam, ale na najhlbšiu príčinu sa neprichádza, to jest, že povinnosť a poslušnosť ku štátu korení vo svedomí a v duši človeka. Jednotné a jasné utvorenie svedomia je potrebné, aby nemal každý človek a každá skupina inú predstavu o svedomí. Bez tohoto jedného svedomia povie sa: áno, v štáte dnes vládnu tí, zajtra iní, dnes je štát ten, zajtra iný, takto musí padnúť autorita štátu, lebo čisto len kvôli ľuďom byť podriadeným a poslúchať ľudí, človek urobí raz – dva razy, ale nie trvale a vždy bez výnimky. Človek poslúcha, keď vie, že štát je zriadením Božím a ten, kto ho riadi, v mene Božom ho spravuje.

Toto povedomie býva prameňom najväčšej oddanosti a heroickej obetavosti v záujme spoluobčanov, teda za štát, čoho dôkazom je opätovná skutočnosť v histórii, že kdekoľvek bola potreba a zmätok v štáte najväčší, katolícki štátnici to boli, čo si stali na čelo sanačnej akcie.

Z tohto organického spojenia štátu s Bohom jasne vyplýva i postavenie a uplatnenie sa náboženstva, menovite Cirkvi katolíckej, v štátnom organizme. Zástoj katolicizmu v štáte je ten istý, aký zaujíma v živote jednotlivca. Jednotlivec nie preto pestuje a zachováva náboženstvo, aby mu prevzalo jeho povinnosti a konalo jeho práce, náboženstvo je tu nie na to, aby mu prinieslo hmotné výhody a vonkajšie úspechy. Štátu náboženstvo nesľubuje rozšírenie jeho hraníc a väčšiu moc, nie väčší výsledok daní alebo výdatnejšie využitie jeho prírodných bohatstiev, ale dá mu ducha, vnútornú slobodu a požehnanú vyspelosť. ako jednotlivec spravujúci sa podľa noriem náboženstva vyznačí sa väčšmi než iný životom čistým, cťou a statočnosťou, pravdovravnosťou vo svojich prejavoch a obetavou láskou k blížnemu, podobne i štát, vedený zásadami náboženstva, chrániť sa bude väčšmi ako iný akýchkoľvek prechmatov v živote vnútornom i zahraničnom, usmerňovať bude svoje nároky a požiadavky podľa všeobecného dobra svojich občanov, spravodlivý a mierny bude v uvaľovaní ťarchy a nestranný v poskytovaní výhod.

Časové potreby zo dňa na deň zväčšujú úlohu štátu, ktorým aby vyhovieť mohol, väčšmi než inokedy potrebuje ducha kresťanského. Čím tesnejšie bývajú ľudia vedľa seba, čím užšia je deľba práce, čím ostrejšia je stavovská roztriedenosť, čím užšia je životná dráha jednotlivca, tým väčšie a častejšie sú prirodzené protivy, tým ťažšie sú trenice, tým pudovitejšie sú žiadosti a bezohľadnejšie sú náruživosti. Čím ďalej pokročíme v poznávaní prírodných síl, a čím bohatšie sa vystrojíme technikou k dobíjaniu životného svojho uplatnenia sa na svete, ak súčasne s týmto nebudeme uplatňovať autoritatívne zasahovanie kresťanského svedomia, tak všetko toto prv nás privedie k vykorisťovaniu a k zotročeniu svojho spolublížneho, akoby slúžilo k požehnaniu ľudskej spoločnosti. Väčšmi než akákoľvek iná spoločnosť potrebuje štát tohto kresťanského svedomia a zákonov, hlboko do srdca ľudského zapísaných, aby vládal všetkých svojich občanov v jednotnú, živú spoločnosť stmeliť. Ako sa osvedčuje skúsenosť, že v nebezpečenstve života ukáže sa opravdivá povaha človeka, tak je tomu i so štátom: mimoriadnym úlohám ľahko vie zodpovedať spojený so svojím koreňom, s Bohom, ale zlyháva v službe, odcudzený svojmu pôvodnému ustrojeniu. Spojitosť štátu s Bohom nemôže nahradiť nijaký organizačný, technický ani kultúrny pokrok, a preto štát, ak plniť chce svoje životné poslanie, primerané miesto a zástoj musí zabezpečiť v lone svojom kresťanstvu, aby vychovávalo svedomie občanov ku kresťanskému plneniu svojich povinností.

Takéto myšlienky budí rozpomienka na chrám Pribinov, vystavený za úsvitu dejinného života národa slovenského. Povzbudení slávnostnou rozpomienkou na túto 1100-ročnú minulosť, v ktorej naznačené zásady kniežaťom Pribinom do života nášho národa uvádzané boli, smelo hlásime sa k Pribinovmu nacionalizmu a k Pribinovej múdrej, reálnej koncepcii štátnických záujmov, ako k ideálu súčasnej našej potreby národnej a štátnej. Prituľujeme sa k nemu vrelou rodoláskou tým úprimnejšie, čím väčšmi sa robia pokusy i v mene katolicizmu, aby udusený bol náš slovenský nacionalizmus, a hlásime sa ku kresťanskému štátu tým otvorenejšie, čím väčšmi cítime nebezpečenstvo štátu protikresťanského, pohanského a boľševického. Hlásime sa ku kresťanskému prehĺbeniu nacionalizmu a ku štátu kresťanského poriadku, v ktorom zákony vynášajú sa v duchu zodpovednosti pre najvyššiu autoritu Boha, a v ktorom kresťanské myšlienky spravodlivosti a lásky sú základnými piliermi sociálneho i mravného poriadku, v ktorom sa výchova dietok vedie v duchu večných zásad najväčšieho pedagóga Krista, v ktorom základná bunka spoločenského života, rodina, ochranou jednotnosti a nerozlučiteľnosti bránená je, v ktorej nie teror brutality a fyzického násilia, lež idea opravdivej mravnej slobody vládne.

Národ slovenský, týmto vznešeným ideálom zasvätený prvým svojim kniežaťom Pribinom na posvätnej pôde jeho sídla v Nitre, slávnostne sa osvedčuje, že pravým kresťanským nacionalizmom vedený ďalej pôjde po cestách Prozreteľnosťou Božou mu vyznačených, aby ako cenný člen katolíckej univerzality zastal si čestne svoje miesto, ktoré mu Boh vyznačil vo veľkej rodine národov.

Pridané: 26. 01. 2014 Rubrika: Filozofia
Darčekové predmety NSS Jozef Tiso Dielňa sv. Jozefa Sacrum Imperium REX! Krása liturgie Te Deum Vendée Monarchia Integrální katolíci