Reč Andreja Hlinku o liberálnych zákonoch z roku 1894, ktoré sa týkali cirkevno-politických záležitostí v Uhorsku (1900)
Ctené zhromaždenie! Drahí bratia rodáci!
Keď hovejúc milému pozvaniu riaditeľstva tohto zhromaždenia, prichádzam k vám, drahí bratia, aby vo vašich radostiach účasť bral, aby pri ohnisku vášho oduševnenia a zápalu sa okrial, aby svedkom bol vášho nadšenia; ba čo viac, aby som aj ja priožil malú triesočku na vatru vášho boja, prinášam vám pozdravenia od vašich bratov Liptákov.
Áno, bratia vaši bydliaci na úpätí nebytečných Tatier, a šedého starca Kriváňa, pozdravujú vás pozdravom teplým, bratským. Stará Babia Gura sobáši sa dnes s Kriváňom. Slová do úst mojich dáva váš zvečnený básnik Hviezdoslav:
Svätý Alfonz Maria de‘ Liguori píše, že keď bol kardinál John Fischer, biskup z Rochesteru, odsúdený na smrť za to, že sa nepodvolil odpadlíkovi Henrichovi VIII. a anglikánskej sekte, ale ostal verný Svätej Cirkvi a pápežovi, tak chystajúc sa na smrť: „…obliekol sa do najlepších šiať, aké mal, a hovoril, že ide na svadbu. Keď zazrel popravisko, odhodil svoju palicu a povedal: Hor sa, nôžky moje, už nemáte ďaleko do raja. A prv než zomrel, zanôtil Te Deum ako poďakovanie, že Boh mu dal zomrieť ako mučeníkovi za svätú vieru. A potom naradovaný položil hlavu pod katovu sekeru.“ Z časného hľadiska sa mučenícka smrť môže javiť ako tragédia, no z hľadiska večnosti niet záslužnejšej smrti, ako položiť život za pravú katolícku vieru. V Introite sv. omše za mučeníka sa kňaz modlí: „Udeľ, prosíme, 
Všeobecné poučenie o pápežskej neomylnosti z roku 1940, ktoré je potrebné v dobe tak masovo rozšírenej papalatrie, kedy tragické a deštrukčné pontifikáty pokoncilových desaťročí už zviedli z cesty mnohých, neustále opakovať, aby duše verných rozpoznali dravých vlkov v ovčom rúchu a s pomocou Božou sa ubránili zhubným náukám, ktoré vedú do pekla.
Keď Dr. Jozef Tiso v jednom zo svojich verejných prejavov hovorí o 
Keď podplukovník Šmigovský vyslovil želanie, že sa chce vyspovedať u jedného z pátrov františkánov, losovali sme. Los padol na mňa. ‚Bože môj, ako ja poteším človeka, ktorý ide na smrť, veď sa tam rozplačem! Moja mäkká povaha!…‘ Išiel som. Rozprávali sme do neskorej noci. Bol som prekvapený, ako podplukovník duchovne dozrel. Na kríž, ktorý si dovtedy niesol, mal byť už len pribitý. Jeho kríž? Utrpenie väzňa, tituly zradcu za to, že dodržal prísahu. Ale to nebolo všetko. Bolesť, ktorá väčšmi pálila, oveľa väčšmi: Manželka-Neslovenka sa ho zriekla. Chcel objať naposledy svoje deti, ktoré mal tak rád. To bola jeho posledná žiadosť. Ale matka to deťom nedovolila. Kalich opustenosti mal dopiť až na dno.