75. výročie okupácie Slovenska Červenou armádou – 17. a 19. 1. 2020 – Prešov, Košice
„…A čo sa týka komunizmu, náš ctihodný predchodca blahej pamäti Pius IX. ešte v roku 1846 vyhlásil slávnostné odsúdenie, potvrdené neskoršie v Syllabe ,onej zhubnej náuky, zvanej komunizmus, ktorá je v najväčšom rozpore s prirodzeným právom a ktorá, keby sa raz dostala k moci, spôsobila by úplný rozvrat práv a sociálnych a majetkových pomerov, ba úplný rozvrat ľudskej spoločnosti‘. Neskôr iný náš predchodca, blahej pamäti Lev XIII., v encyklike Quod apostolici muneris označil komunizmus za ,zhubný mor‘, ktorý zasahuje mozog ľudskej spoločnosti a viedol by ju do skazy, a jasne, poznajúc situáciu, vyhlásil, že bezbožnícke hnutia más technického veku mali svoj pôvod v onej filozofii, ktorá už po stáročia sa snažila odlúčiť vedu a život od viery a Cirkvi. Terajší pápež neprestáva upozorňovať na jeho nebezpečenstvo.“
(Z encykliky pápeža Pia XI. Divini redemptoris – O bezbožníckom komunizme, r. 1937)
Katolícka cirkev jasne a opakovane odsudzuje vo svojich dokumentoch a vyhláseniach komunizmus ako zlo s obrovským potenciálom. Slovenský človek sa mal možnosť s týmto rozvratným fenoménom konfrontovať, či už sprostredkovane, hlavne skrz výpovede utečencov zo Sovietskeho „raja“, či reportáží novinárov, pôsobiacich v zónach vyčíňania komunistov v medzivojnových rokoch, alebo osobne, v rámci ťaženia proti boľševizmu, či vyčíňania sovietskych partizánov na území Slovenska, ako predvojom vyprovokovania nemeckého zásahu a následného vypuknutia Bystrického puču, namiereného proti slovenskej prvej štátnosti.
Po potlačení Bystrického puču, prezident 1. slovenskej republiky Dr. Tiso vyhlásil:
„Rozbúrané mosty, zničené hradská, popálené domy, po cestách sa túlajúci ľudia a aj na vás vidím, aké hrozné stopy nechal vo vašich srdciach ten sľubovaný ,raj‘. Čo som videl tu po našich cestách, videl som kedysi na Ukrajine. Beznádejne valiace sa zástupy ľudí, ktorí nevedeli, kam idú, z ktorých tvárí nevedel sa vylúdiť úsmev, ktorých ústa nedávali nijaké sebavedomie, lebo zotročený ukrajinský ľud za štvrťstoročného boľševického jarma stratil svoju ľudskú podobizeň. A Slováci, vy ste v tom ,raji‘ boli dva mesiace. Bol že to raj! Iba cherub vám ešte chýbal, aby ste pamätali, že je to naozaj raj. Ten plamenný meč cheruba bol medzi vami. Chodili chlapčiská medzi vami, bili a vraždili, kto im pod ruku prišiel. Nuž, myslím, všetci Slováci máte toho raja dosť. Máte dostatočnú pamiatku, aby ste povedali, že Slovák si nikdy viac nežiada takýto ,raj‘.“
(z príhovoru pána prezidenta Dr. Jozefa Tisu po potlačení Slovenskej národnej pohromy v Banskej Bystrici, dňa 30. októbra 1944)
To však boli ešte „iba“ dotyky s komunistickou mocou. Skoro na to 1. SR dostala hlavný a smrteľný úder vkročením vojaka Červenej armády a 1. Československého armádneho zboru na slovenskú pôdu. Červená armáda postupne behom niekoľkých mesiacov obsadila celé Slovensko, kde sa zároveň inštalovalo Československo a jeho úradný benešovský aparát, za dohľadu Červenej armády.
Niekedy na počiatku okupácie Slovenska Červenou armádou a pridruženými inštitúciami sa udiala udalosť, ktorá neskôr nabrala viac ako symbolickú spoločenskú podobu.
22. novembra 1944 bola vo Vysokej nad Uhom zavraždená Anna Kolesárová, 16 ročná dievčina, kategoricky odmietnúca vydať svoje panenstvo. Jej vrahom bol vojak Červenej armády. Touto mučeníckou smrťou, nakoľko Anna obetovala svoje panenstvo pre Krista a Máriu, sa pred slovenskou verejnosťou ukázala priam satanská ohavná tvár príslušníkov sovietskej brannej moci, ktorí tento čin analogicky realizovali skrz celú nimi okupovanú polovicu Európy na stovkách tisíc dievčat a žien. Keď ich neznásilnili, tak ich zabili. Často krát však oboje. Je dostupné ohromné množstvo výpovedí obdobného charakteru, zvlášť z nemecky hovoriacich komunít, ktoré zakúšali najviac týchto diabolských útokov na telá svojich dievčat a žien.
Práve tento aspekt je nevysloviteľne odporný, vo vzťahu ku sovietskej armáde.
A práve to je aj jedným z hlavných dôvodov, prečo nenávidíme komunistickú ideológiu a všetko s ňou spojené a keď vidíme oslavovať tzv. „oslobodenie Slovenska Červenou armádou“, tak je nám z toho zle a cítime potrebu vydať svedectvo o našom odpore voči tomu.
Nie, nie je možné oddeliť Sovietsky zväz, komunistickú ideológiu, komunistický aparát od jeho údernej brannej moci – Červenej armády, aj napriek tomu, že sa o to niekto veľmi neohrabane pokúša. Nie je taktiež možné prijímať argumenty o zlých a vraždiacich Nemcoch, Nyilásiovcoch – členov maďarských Šípových krížov, nakoľko čo robili Nemci, či Maďari predčili mnohonásobne Sovieti. Nie je možné vyháňať čerta diablom! Nehovoriac, nie je možné oslavovať nahradenie čerta diablom!
Za podmienky, že nie sme otrokmi povojnového prekrúteného výkladu histórie, ktorý nestrpí kritiku a pozná len zlých Nemcov a dobrých Spojencov, v našej zemepisnej polohe zvlášť dobrú Červenú armádu, nastoľujúcu benešovskú „spravodlivosť“ pod dohľadom nej samej, ktorá o tri roky vyvrcholí komunistickou „spravodlivosťou“.
Bolestný ruženec za živých i mŕtvych.
Veru že sme z krátkodobej pamäti nevymazali okázalé oslavy 75. výročia nevydareného Bystrického puču proti slovenskej štátnosti (SNP), realizované po slovenských mestách a dedinách, už sa v posledných mesiacoch roku 2019 a zvlášť v prvých dňoch mesiaca január roku 2020 začal uskutočňovať nápor 75. výročia osláv zničenia slovenskej prvej štátnosti sovietskym a československým vojskom, ktorý pokračuje ďalej až do apríla, kedy túto nehanebnosť zavŕšia na bratislavskom Slavíne.
Ako bolo vyššie spomenuté, aspekt oslavy „Oslobodenia“ je kameňom úrazu, skrz svoju zvrhlosť. Iste, tak, ako pri Bystrickom puči, aj tu je nutné spomínať, zmierovať sa, avšak za predpokladu vyjadrenia ľútosti za činy červenoarmejcov a ich domácim pomáhačom, zo strany ich prívržencov, avšak v žiadnom prípade nie oslavovať. Priľahlé by bolo slúžiť zádušné sväté omše, usporadúvať kritické besedy, spomínať a modliť sa na cintorínoch, pri priľahlých pamätníkoch, za obete účelovej vojny, ktorá mala, má a bude mať za úlohu rozoštvávať národy pre vyššie ciele vyvolených.
Nie, súčasná kvázi slovenská štátna moc tancuje nad hrobmi znásilnených a umučených žien a mužov a oslavuje porobu národa, ktorá vyvrcholila v roku 1948 komunistickým úspešným pučom a uzavrela národy v rámci priestoru – Čiech, Moravy, Sliezska a Slovenska do jarma budovateľov socialistických internacionálnych krajších zajtrajškov na vyše 40 rokov.
Toť úplne šialenstvo. Človek sa neprestáva s úžasom dívať, ako mnohí oslavujú národnú porobu. Je to priam diabolské.
Našim symbolickým vystúpením, za pomoci transparentu, zobrazujúceho blahoslavenú mučeníčku Annu Kolesárovú – „Oslobodenú“ sovietskym vojakom, ako aj s nápisom „oslavujete vrahov“ v rámci „osláv“ v Prešove a Košiciach sme dali najavo svoj odpor ku oslave tohto „sviatku oslobodenia“. Pri vypočutí si prešovského príhovoru pána predsedu vlády SR Petra Pellegriniho si človek mohol povedať – vyzerá ako komunista, rozmýšľa ako komunista, rozpráva ako komunista, je to komunista. Bárs aký moderný, či kvázi mätúci náter by si dal. Červená vreckovka mu trčí z vrecka, červená kravata visí na krku a v hrudi mu bije červená hviezda. Takých Pellegrinich a Pellegriniek je po Slovensku celá kopa. Veru smutné…
Čo s tým? Vieme. To, čo nás učí naša matka Cirkev katolícka, musíme sa za nich modliť. Kde človek končí, tam Pán Boh začína. Aj na prešovskom, aj na košickom stretnutí vyznávačov sebadeštrukcie bol odmodlený za prítomných i za tých, ktorí deštruovali náš národ i našu štátnosť v radoch Červenej armády tichý bolestný ruženec. Rozvrátenie povedomia a integrity slovenského človeka je do vysokej miery realitou, ich obnova je nadľudským výkonom. Preto tí, čo veci rozumejú, nech sa okrem aktívneho odporu modlia k Najvyššiemu, nech sa zmiluje nad dušami otrockými.
Božia mučeníčka Anna bola reálne v prenesenom slova zmysle oslobodená skrz svoju zákernú vraždu, avšak skrz prísnu logiku katolíckej viery a jej náuky, nakoľko sa zrodila pre nebo. Síce ju zniesol z tohto sveta, ale oslobodil pre Večnosť. Nasledujme ju teda v odvahe aj My, s modlitbou na perách.
Pane zmiluj sa!
Odpočinutie večné daj im Pane a svetlo večné nech im svieti, nech odpočívajú v pokoji. Amen.
Blahoslavená Anna oroduj za nás!
Radovan Novotný