V rámci objektivity

V poslednom čase som mal dôvod na radosť. Vyšiel mi prvý článok na portáli nss.sk., pod pseudonymom „Jurošík“. Mal ale tú nevýhodu, že v čase, keď vychádzal, napísala mi odpoveď na moje výhrady k jej poňatiu Ďurčanského /pozri článok „Marcové ozveny“
http://nss.sk/1547/marcove-ozveny-2011/ aj tá pani Vrzgulová, ktorú som v článku „zvozil“ za to, že mi neodpísala.
Takže chcem veci v rámci objektivity uviesť na pravú mieru a oznámiť tým Vám, ktorých tento článok zaujal, skutočnosť, že pani etnologička /!/ -skutočný odborník na dejiny Slovenského štátu mi už odpísala a síce to slovné spojenie, ktorým počastovala Ferdinanda Ďurčanského, tak vraj nemyslela inak ako len na marcové dni. Samozrejme, v rámci tej objektivity, ktorú som pokladal za normálnu, sa mi ešte pán Hrabko neozval. A už to ani neočakávam.

Na e-mail pani Vrzgulovej som zareagoval tým spôsobom, že činnosť Ferdinanda Ďurčanského práve počas marcových dní treba chápať len a len pozitívne. Pokúsim sa teraz vysvetliť toto svoje presvedčenie:

10. marca sa naši českí bratia rozhodli, ak už nie rozbiť autonómiu, tak ju aspoň pretransformovať na opätovný centralistický systém. Teda ju buď zlikvidovať, čo si vzápätí uvedomili, že možné nebude, keďže Slováci vtedy už mali silné národné a autonomistické presvedčenie /škoda, že už takmer vymrelo/ a jasne pochopili, že s takouto politikou by sa tu len zdiskreditovali a neboli by populárni v slovenskom národe. V konečnom dôsledku by ho boli proti sebe popudili a vznikli by tu protičeské nálady, ktoré Česi ako politickí realisti nepotrebovali. Rozhodli sa teda pre model číslo dva, ktorý počítal s tým, že do autonómnej vlády dosadia svojich centralisticky presvedčených ľudí.

Vsadili na Karola Sidora, čo sa síce ukázalo najprv ako krátkozraké, keďže Sidor bol v tom čase hlavým veliteľom gardy, a teda skôr radikálny človek. Na veľké prekvapenie všetkých, funkciu predsedu vlády prijal, čím odštartoval kolotoč, ktorý sa zastavil až o 4 dni. Odvolaný Dr. Tiso sa utiahol na faru a plánoval odísť z vysokej politiky. Našťastie ho sled udalostí do nej znova priviedol. Česi, ako sme už spomínali, neradi videli tú skutočnosť, že Slováci si konečne po prvýkrát v histórii začínajú vládnuť sami. Chceli obnoviť predošlý centralizmus pod taktovkou Prahy, hoci táto republika už bola oslabená a ošklbaná o Sudety, čím sa stala tzv. Druhá republika československá druhým najužším štátom na svete po Chile.

Pravdepodobným spúšťačom /hoci to nie je historicky ešte na 100% dokázané/ týchto udalostí bolo nacistické Nemecko, ktoré prostredníctvom svojich provokatérov, najmä z radov SdP a KdP a FS, na jednej strane popudzovalo Čechov proti autonómii a na druhej Slovákov proti znovu nastoleniu centralizmu, z čoho prirodzene Nemecko chcelo mať ten osoh, aby v konečnom dôsledku vznikol Slovenský štát, čím by oni vlastne legálnou cestou mohli napochodovať do Čiech a Moravy, a tak ich pripojiť k Ríši.

Bohužiaľ, takáto dvojhra zo strany Nemecka v náš neprospech bola u našich spojencov vtedy badateľná po prvý raz, avšak nie posledný raz. Po druhýkrát sa takto zachovali pri spore s Maďarskom, kedy opäť chceli vyťažiť z danej situácie tým, že sami hrali dvojtvárne. Maďarsko od Slovenska požadovalo okrem Viedenskej arbitráže nové územia, s úmyslom dostať Slovensko celé až po severné Karpaty, a tak s Poliakmi mať spoločnú hranicu. Po 1. septembri 1939 ,prirodzene, s Nemcami.

Na druhej strane, Slovensko požadovalo od Maďarska naspäť arbitrážne územia. Výsledkom týchto sporov bol, samozrejme, profit Nemecka, ktoré aj Maďarom a aj Slovákom sľúbilo, že to vyrieši v prospech aj Slovenska a aj Maďarska, čo je samozrejme nelogické, ale len pod tou podmienkou, ak oba štáty prispejú k víťazstvu Nemecka v svetovej vojne. Takže Nemci z toho profitovali tak, že aj Slováci a aj Maďari bojovali na východnom fronte, každý za svoje. Osoh z toho malo len a len Nemecko v podobe vojakov z oboch štátov.

Ak už hovoríme o územných požiadavkách, tak v tejto oblasti patrí Slovákom jedno svetové prvenstvo:

Ako jediná krajina na svete si Slovensko dovolilo vniesť územné požiadavky smerom k Tretej ríši. Išlo o navrátenie Devína a Petržalky /tú navštívil v r.1938 aj Hitler/, no najmä o pripojenie tzv. Moravského Slovenska /Slovácka/ ku Slovensku na princípe etnickom. Ak by som sa mal vyjadriť, mierne a slušne, tak Nemecká ríša bola z tohto mierne povedané „vykoľajená“ a nemeckí diplomati pokladali tento počin Slovenskej republiky za drzosť. Túto poznámku píšem na margo tých antislovenských živlov, ktoré stále hlásajú, akí sme boli poklonkovači Hitlera.

Na tomto maličkom príklade vidno suverenitu, samostatnosť a odvahu vtedajších našich politikov. Teraz o tom môžeme len snívať, aby sa nás niekto zastal v nadnárodnej Európskej únii. A to je len zlomok odvahy týchto našich vtedajších politikov. Nie je satelit ako satelit.

Vráťme sa však k Ďurčanskému a k marcovým dňom:

Snaha o vojenské obsadenie Slovenska, v tento kritický deň, sa nazýva „Homolov puč“. V tých dňoch dostal Ďurčanský možnosť vysielať z Viedenského rozhlasu na Slovensko správy, aby obyvateľstvo nepodľahlo panike, a aby ostalo verné odkazu Andreja Hlinku s tým, že situácia sa vyrieši v náš prospech. Niekoľko národovcov a gardistov bolo deportovaných do väzníc na Morave. Málo sa vie, že pri násilnom prevrate zahynul rukou českého vojaka aj hrdina a mučeník týchto dní, verný príslušník HG – Anton Kopal, ktorý mal pohreb práve v deň našej slobody 14. marca.

Tento fakt je cieľavedome zaznávaný, keďže ide o príslušníka HG, hoci sa v jednom dokumente STV v rámci historickej panorámy povedala len malá okrajová poznámka, a síce, že Kopal bol gardista, no zahynul 10. marca, čo de facto znamená, že nemá nič spoločné s nasledujúcou činnosťou gardy. Boli však snahy démonizovať jeho osobu najmä pre tento fakt, no našťastie sa tak nestalo. Ak sa už tento hrdina slovenskej slobody zaznáva, prípadne nespomína, nestálo by za to obnoviť jeho pamiatku?

Dnes už spomínaný Karol Sidor odmietol vyhlásiť samostatnosť. Odpoveďou zo strany Nemecka bola séria výbuchov v Bratislave, pričom bomba vybuchla aj v bratislavskom byte Dr. Jozefa Tisu u Jezuitov. Našťastie, tam práve nebol. Povolali ho z bánovskej farnosti do Berlína, kde si vypočul požiadavky Hitlera. Partnera vo vyjednávaní robil Dr. Tisovi práve Dr. Ferdinand Ďurčanský, pričom vedľa Hitlera sedel jeho minister zahraničia Joachim Von Ribbentrop. Tlmočníci, samozrejme, neboli potrební, keďže aj Ďurčanský, no najmä Tiso dokonale ovládali nemecký jazyk.
Prečo teda v súvislosti s marcovými dňami aspoň ja osobne vnímam Ďurčanského ako kladnú postavu? Pomáhal predsa pri vzniku štátu už ako budúci minister zahraničia. Ponímam tento fakt, že vznikol štát, pozitívne z toho dôvodu, že vznikom samostatného Slovenska sa otvorila možnosť spravovať si naše veci samostatne a zachraňovať ľudské životy. Prečo tento fakt historici zastierajú ? Hitler ponúkol len dve alternatívy a rozhodol sa realizovať tú, na ktorej sa Slováci zhodnú. Prvou bola rozdeliť štát medzi Nemecko, Maďarsko a Poľsko.

Ak by sa tak stalo došlo by k nasledovnému:

Na území spravovanom Maďarskom by sa diali veci ako v Černovej či v Šuranoch, o tom niet pochýb, najmä ak si človek prečíta knihu od Jozefa Kirschbauma – Krvácajúca hranica. Územie, ktoré by pripadlo Poliakom by sa po 1. septembri 1939 stalo Generálnou guberniou. Ako by sme boli dopadli ako Slovania? Kde by boli židia? Koľko výnimiek by im mohol prezident dať? Ten „zlý prezident“, ktorý ich údajne posielal na smrť? Ich vďačnosť za zachránené životy potom vidieť v tzv. SNP, kedy počas neho prišiel do Bratislavy veliteľ SS Himmler a predložil Tisovi ten poznatok, že u mŕtvych povstalcov židovského pôvodu sa našli výnimky, pričom mu ostro vyčítal, že ak by ich nebol dával, mohol si celé Povstanie ušetriť. Prečo toto nikto nevidí?

Samozrejme, že v knihe Dejiny Slovenska od Kováča sa spojenectvo Nemecka so Slovenskom vysvetľuje ako negatívne a krátkozraké aj v prípade nemeckého víťazstva, kde by došlo k ponemčeniu, či genocíde Slovákov a aj v prípade nemeckej porážky by sa alternatíva spolupráce s Hitlerom, ako s porazenou stránkou, javila zle. Otázka však stojí, či bolo lepšie nechať nás roztrhnúť a tým spôsobiť tragédiu nielen Slovákov, alebo radšej mať štát a tým nielen seba, ale aj druhých zachrániť? Z tohto vnímam Ďurčanského ako kladnú postavu, lebo pomohol tomuto štátu vzniknúť a reči okolo jeho busty vnímam ako zbytočný cirkus. Avšak, ako som už raz spomenul, žijeme na Slovensku.

Tak asi v týchto intenciách, aj keď oveľa kratším spôsobom, som poslal odpoveď aj pani Monike Vrzgulovej. V rámci zachovania spravodlivosti a objektivity, potreboval som tento fakt, že mi už odpovedala, povedať aj Vám, hoci to bolo dosť neskoro. Moju odpoveď ste si teraz mohli prečítať.

JV