Marcové ozveny 2011

Marec je pre nás Slovákov zvláštnym mesiacom. Pripomíname si významné dni našich národných dejín.

14. marca sme sa zišli v Nižnej Šebastovej, aby sme si pripomenuli vznik Slovenského štátu. Hneď na to sa v médiách objavili rôzne odmietavé reakcie na tento deň. Rád by som však všetkým občianskym aktivistom pripomenul, že všetky 4 spomienkové akcie, spojené s týmto dňom, si pripomínali vznik slovenskej štátnosti, ako dovŕšenie národno-emancipačných snáh Slovákov, o čo už usilovali bernolákovci a aj štúrovci, ktorí snívali o tom, aby raz Slováci mali vlastný štát. Naše zhromaždenia sa konajú v tomto duchu, pričom si nepripomíname nedostatky tejto republiky, ktorá svoju prevažnú existenciu vykonávala nie v ideálnych, ale vo vojnových podmienkach s výnimkou prvých mesiacov. Zároveň by mali všetci naši kritici vedieť, že sa neschádzame ani 25. marca a ani 10. septembra. Pripomienka na 14. marec je pre nás spomienka na štátnosť.

V tomto smere som musel reagovať na rozhovor s Petrom Gettingom, redaktorom Plus 7 dní, ktorý na serveri „Dosť bolo ticha a Tisa“ napísal, že 14. marec je fašistickým sviatkom. Vyššie spomenuté argumenty naňho nezabrali. Navyše, jeho odpoveď ku mne obsahovala aj invektíva na predstaviteľov SP a NSS. Tento pán ani netuší, kedy Slováci prišli do styku s fašizmom. Bolo to 29. augusta, kedy ich verbovali do boja „proti fašizmu“. Vtedy sa Slovák s týmto pojmom po prvý raz stretol na svojom území, čo bol import od povstalcov. Fašizmus sa na Slovensku neujal ani v čase prvej ČSR, kedy sa ho ako hnutie nepodarilo importovať z radov NOF na Slovensko. Ak by pán Getting prečítal román od Mila Urbana „Kto seje vietor“, hneď by vedel čo a ako bolo.

Zároveň nie je pravda ani to, ak sa stretávam v Prahe pri diskusii s ľuďmi, ktorí tvrdia že 14. marec bola zrada na Čechov. Karol Sidor totiž tento štát odmietol vyhlásiť, ako predseda vlády. Aj Tisovo presvedčenie bolo autonomistické. Štátu chcel prikývnuť až po nejakej dobe. Skôr by naši českí bratia mali vedieť, že Beneš svojou politikou priviedol ČSR do Mníchova a nedodržaním sľubov Slovákom o autonómii rozbil štát.

Možno Vám taktiež niektorým neunikol zaujímavý fakt: Okrem toho, že sme 14. marca spomínali na slovenskú štátnosť, tak 15. marca bolo výročie smrti Ferdinanda Ďurčanského. Verejnoprávna STV, na moje veľké prekvapenie, odvysielala dokument o Ferdinandovi Ďurčanskom presne 15. marca v rámci historickej panorámy, no domnievam sa, že nie pre výročie jeho smrti, či kvôli 14. marcu o deň neskôr, no myslím si, že to bolo kvôli buste v Rajci. Spomínaný dokument z roku 1998 od redaktora Petra Ďurejeho dá sa povedať, že bol objektívny. Striedavo v ňom mohli prehovoriť aj historici Vnuk a Kováč. Celý dokument pôsobil skôr v prospech Ďurčanského. Čo sa však Ďurčanského týka, tak deň predtým som sa opäť len uistil v tom, že žijem na Slovensku.

V relácii „Z prvej ruky „redaktor Juraj Hrabko vyzval na reakciu divákov prostredníctvom e-mailu a SMS. Samozrejme, že aj napriek tomu, že relácia bola o kontroverznej téme, objektivita nebola zachovaná. Žiaden divák totiž nedostal právo na reakciu a aj hostia boli z jednej sorty. Obaja sú totiž činní v rámci už dnes spomínanej iniciatívy “Dosť bolo ticha a Tisa.“ Nechápem, prečo Hrabko nepozval historikov, ale etnologičku a teológa. Relácia vyznela v pomerne miernom duchu a povedal som si, že ju nechám plávať. Zlom však nastal, keď sa etnologička Vrzgulová vyjadrila na margo busty, že ide o Ďurčanského, ktorý podľa nej bol „nacionalistickým šovinistom, ktorý sa spojil s Hitlerom.“ Prišlo mi to trápne, no opäť som musel napísať e-mail Hrabkovi o objektivite a Vrzgulovej o salzburgských rokovaniach, kde Hitler vyhodil z politiky Ďurčanského. Správal by sa tak ku svojmu človeku? Samozrejme, že do dnešných dní som sa nedozvedel odpoveď na tieto moje pripomienky. Prečo asi?

Dva týždne na to však prišla akcia NSS v Spišskej Novej Vsi , kde sme si dôstojne pripomenuli obete bombardovania SNV, Juhoslávie a výročie ulúpenia Kosova, pričom milým osviežením toho večera bolo stretnutie s režisérom Václavom Dvořákom a beseda s ním o Kosove. Mrzelo ma len to, že oficiálni predstavitelia mesta si pripomínali výročie Malej vojny mimo nás. Mnohí z Vás možno netušia, prečo sa Maďari odhodlali napadnúť práve východ Slovenska.

Už v roku 1918 sa po vojne v Maďarsku uvažovalo o tom, že východní Slováci sú najmenej národne uvedomelí. Bola to nepravda, pretože aj väčšina vtedajších našich národovcov a exulantov, ktorí odišli do USA a boli napr. signatármi Pittsburghskej dohody, pochádzali hlavne zo Šariša a Zemplína a podľa Františka Vnuka predstavujú oni práve to najlepšie, čo v slovenskom národe je. Maďari teda po roku 1918, keď videli, že Slovensko už nedostanú celé, chceli aspoň východné, keďže si somári mysleli, že tu sú národne vlažní ľudia. Na ich účely poslúžil aj veľmi hlúpy človek Viktor Dvorscsák, archivár v Prešove, ktorý začal hlásať, že na východnom Slovensku žijú nie Slováci, ale Slovjaci a že je to úplne iný národ ako Slováci stredného a západného Slovenska.

Na to prišiel do Sabinova Karol Sidor, ktorý telegrafoval z miestnej pošty Andrejovi Hlinkovi o situácii a spolu so Štefanom Onderčom zorganizovali „Memorandové zhromaždenie“ dňa 7.decembra 1918 V Ražňanoch , kde sa Slováci východného Slovenska prihlásili k Slovákom a nie k Slovjakom, ktorí túžia ísť pod svätoštefanskú korunu. Dvorcscák na to vyhlásil tzv. Vichodoslovjacku republiku, ktorej jediným občanom bol pravdepodobne on sám. Vyzerá to tak, že potreboval odborné vyšetrenie. Maďari na to zareagovali tak, že o necelý rok v roku 1919 napadli východ a zase ho chceli pripojiť k Maďarsku a vyhlásili tzv. Republiku rád v Prešove. Našťastie im túto halucináciu z hlavy vyhovorili československé légie, ktoré oslobodili východné Slovensko. Maďarom to však nestačilo a 23. marca roku 1939 napadli Slovenský štát z východnej hranice tromi prúdmi, pričom zamýšľali dôjsť až po Poprad. Našťastie, obyvatelia, gardisti a novoformujúca sa armáda ich zahnali na ústup.

No a na záver sa pýtam, či by už nebolo na čase pripomenúť si tieto dni spoločne!?! Prečo musia byť v SNV tri akcie? Veľa vody asi ešte Hornádom pretečie, kým sa národne nezjednotíme a kým nebudeme označovaní za extrémistov. Som však optimista a verím vo svetlé zajtrajšky.

Jurošík