Prof. František Vnuk: O zamlčanom terore sovietskych vojakov počas tzv. „oslobodenia“ (2. časť)

Pokračovanie 1. časti

Chcel by som odcitovať aj daľší dokument bezúspešnej intervencie, najmä preto, že sa týka známeho neoklasického kaštieľa Brunswickovcov v Dolnej Krupej. Dňa 1. októbra 1945 poslal Lord Soulbury list E. Bevinovi, britskému ministrovi zahraničia. List hovorí sám za seba a je – okrem iného – typickou ukážkou barbarskej necitlivosti sovietskych dobyvateľov ku kultúrnym a umeleckým hodnotám v okupovaných krajoch. Lord Soulbury píše:

„Požiadali sme jedného nášho priateľa, ktorý bol služobne na Slovensku, aby sa išiel pozrieť na majetok mojej manželky v Dolnej Krupej, neďaleko Trnavy, asi 60 míľ severovýchodne od hlavného mesta Slovenska, Bratislavy. Náš priateľ sa práve vrátil a oznámil nám toto: V kaštieli Dolná Krupá žila 82-ročná tetka mojej ženy so 6-členným služobníctvom, ktoré sa staralo o kaštieľ a priľahlý park. Kaštieľ pozostáva z 36-izbového obývacieho bloku a má dve krídla, v ktorých sú umiestnené kuchyne, príbytky pre služobníctvo a iné účelové miestnosti. Front prešiel týmto krajom desať dní po Veľkej noci a do kaštieľa vtrhli ruskí vojaci uprostred noci. Starú paniu vyhodili z postele, zobrali jej všetko, ešte aj posteľnú bielizeň, matrace a prikrývky, zbili ju a nechali ju v bezvedomí ležať na podlahe, oblečenú iba v nočnej košeli. Celý kaštieľ bol potom úplne a systematicky vydrancovaný. V kaštieli sa nachádzala kolekcia malieb zozbieraná predchádzajúcimi generáciami; boli medzi nimi obrazy takých umelcov ako Van Dyke, Maratti, Canaletto… viacero rodinných portrétov (medzi nimi aj portrét Terézie Brunswickovej, nesmrteľnej lásky L. v. Beethovena, o ktorej píše R. Rolland vo svojej biografii Beethoven). Všetky tieto obrazy boli porezané na franforce. Piano, na ktorom kedysi hrával Beethoven, a na ktorom komponoval aj známu Sonátu mesačného svitu, prevrátili hore nohami, struny z neho vytrhali a drevené časti rozlámali. Knižnicu, ktorá obsahovala asi 20 000 zväzkov a obyvatelia kaštieľa ju starostlivo doplňovali, tiež úplne zničili, knihy povytrhovali z ich väzieb, obaly kníh polámali, knižné police rozbili na kúsky. Návštevník mal dojem, že ani jedna kniha neunikla poškodeniu. Na prázdnych stenách videl náš priateľ nápis ruskou azbukou: Zdes byli slavnye syny russkogo naroda! Staručkej tetky sa ujali mníšky z blízkeho kláštora, ktorý dal postaviť jej starý otec. Ony ju zaobliekli a poskytli jej útulok. Kvôli bezpečnosti treba detaily a mená týkajúce sa tejto tragédie držať v tajnosti, pretože keby sa tieto skutočnosti dostali do novín, Rusi by hneď upodozrievali úbohú starenku a hádam by ju aj zamordovali. Posol, ktorý nám tieto správy priniesol, je úplne spoľahlivý a ako svedectvo nám priniesol aj stránky zničených kníh, s tradičným brunswickovským „Ex libris“. Niet pochybností, že každé jeho slovo je absolútne hodnoverné. Pomery na Slovensku sú také strašné, že sa to nedá ani opísať a správy, ktoré prichádzajú z východného Rakúska, Maďarska, Slovinska, Chorvátska sú im navlas podobné. Ľudia na Slovensku hovoria: Nacisti boli vši, Rusi sú však škvrnitý týfus. Medzi Slovákmi by sa dnes sotva našlo viac ako 2 % komunistov. Celý národ je intenzívne proti Rusom a praje si, aby ho prišla okupovať civilizovaná armáda, ktorá by obnovila poriadok a pokoj. Podľa odhadov advokátov, kňazov a lekárov Rusi znásilnili 70 až 75 % ženského obyvateľstva. Medzi obeťami znásilnenia boli i 6-ročné dievčatká, ba i 92-ročná starenka. Rusi sú špinaví, zavšivavení, smradľaví a mnohí z nich sú postihnutí kožnými a pohlavnými chorobami. Slovami sa nedá vyjadriť, čo musia ľudia v týchto oblastiach Európy vytrpieť. V Bratislave je každý deň usmrtených 5-6 ľudí. Nejde tu o popravy vinných občanov odsúdených normálnym legálnym procesom, ale o nevinných ľudí zastrelených svojvoľne na ulici.“ (1)

Minister zahraničných vecí E. Bevin odpovedal na tento list, ale veľmi neuspokojivo. Priznal, že nepochybuje o pravdivosti týchto tragických udalostí (I have little doubt that such things have occurred in most of the countries where the Russians have been), ale nesľúbil ani toľko, že bude protestovať proti takýmto neľudskostiam a vandalizmu. (2)

Teoreticky Česko-Slovensko bolo spojeneckou krajinou, s ktorou mal Sovietsky zväz dohodu o priateľstve a vzájomnej pomoci. Ale ľudí bolo ťažko presvedčiť, že sú „oslobodení“, keď žili vo väčšom strachu, biede a neistote, ako keď boli „okupovaní fašistami“. V mnohých prípadoch sa sovietski vojaci ukázali byť ešte horšími, než ich vykresľovala nemecká propaganda. Masy sovietskej armády neboli psychologicky ani politicky pripravené na konfrontáciu so západným svetom. Odchovaní komunistickou propagandou mali úplne skreslené predstavy o živote v „kapitalistických“ štátoch. Očakávali, že tu nájdu úbohých vykorisťovaných proletárov, ktorí túžobne očakávajú vyslobodenie spod jarma kapitalizmu a buržoázie. Nevedeli pochopiť, že v nekomunistickom systéme môže jednoduchý robotník hygienicky žiť a čisto sa obliekať, že maloroľnícke rodiny nespávajú všetci aj s hoviadkami v jednej miestnosti. Stalin a jeho komisári si hádam ani neuvedomovali, aká revolúcia prebiehala v myslení jednoduchých ľudí v rokoch 1944-46; v myslení sovietskych občanov, ktorí videli, ako vyzerá život mimo Sovietskeho zväzu a v myslení proletárskej masy okupovaných krajín, ktorá videla, aký je a čoho je schopný ten vychvaľovaný sovietsky človek z krajiny zajtrajška.

Na území obsadenom červenou armádou vládol teror a bezprávie. V diplomatickom hlásení britského veľvyslanca P. Nicholsa z 1. júla 1945 čítame:

„Ľudia, ktorí sem prichádzajú z východných končín Česko-Slovenskej republiky, nám hovoria, že ruská tajná polícia úplne nahradila nemecké Gestapo a že jednotlivci, ktorí nevyhovujú Rusom, sú zatváraní a strácajú sa po nich všetky stopy – celkom tak, ako sa to dialo za Nemcov.“ (3)

A toto porovnanie s Nemcami sa vyskytuje v diplomatických depešách stále častejšie. V porovnaní s Nemcami Rusi vychádzajú ako väčšie zlo. Tak napr. č.-s. vojenský attaché v Londýne – keď sa bol vrátil z krátkej návštevy doma – informoval svojho britského kolegu (dňa 26. septembra 1945), že obyvateľstvo Č-SR je veľmi zatrpklé voči Rusom.

„Medzi ľudmi vládne názor – hovoril – že Nemci boli síce krutí, ale strieľali ľudí z presných bezpečnostných dôvodov, rekvirovali veci podľa presného plánu. Rusi však strieľajú a rekvirujú bez ohľadu na okolnosti.“ (4)

V chápaní priemerného sovietskeho vojaka, každý kto mal bicykel, hodinky, dvoje-troje sviatočných šiat, bol kapitalista a pozbaviť ho tejto materiálnej príťaže bolo vlastne službou socializmu. A v tomto ohľade sa nerobili výnimky ani vtedy, keď dotyčný „kapitalista“ bol bývalý väzeň Nemcov, člen parlamentu, minister exilnej vlády, dôstojník č.-s. armády alebo cudzí diplomat.

S určitým nepochopením hlásil britský veľvyslanec do Londýna dňa 25. júna 1945:

„Prípad L. Feierabenda, bývalého ministra financií v Benešovej exilnej vláde, je typický… Mal v Prahe vilu, ktorú mu po úteku do Londýna skonfiškovali Nemci. Dnes sú v nej usadení Rusi. Už trikrát sa pokúšal, aby sa mohol nasťahovať do vlastného bytu, ale bezúspešne… Mimochodom, hovoril mi aj to, že mal majetok na vidieku, ale všetok dobytok a hnuteľnosti stratil. Čo mu nechali Nemci, zobrali mu Rusi… O týchto veciach sa však verejne nehovorí.“ (5)

Podobné hlásenie podal aj britský styčný dôstojník v júli 1945:

„Jeden z príslušníkov č.-s. tankovej brigády sa vrátil dňa 30. júna z Moravskej Ostravy. Hovorí, že hoci znásilňovania sa vyskytujú už len ojedinele, drancovania pokračujú. Konfiškovanie dobytku a potravín bez akejkoľvek náhrady spôsobuje ťažkosti v prítomnosti a obavy, čo bude v budúcnosti. Jeho otec vlastnil štyri kravy a jedného koňa a tiež o všetko prišiel.“ (6)

V správe britského veliteľa 22. styčnej skupiny z 2. augusta 1945 sa nachádza záznam o prepadnutí vlaku z Prahy do Bratislavy. Hovorí sa v nej, že sovietski vojaci vošli do vlaku a systematicky olúpili cestujúcich v každom vozni o všetko, čo u nich našli. V správe sa ďalej spomínajú:

„tri autoritatívne potvrdené prípady ruského zaobchádzania s civilným obyvateľstvom za uplynulý týždeň (t. j. od 26. júla do 2. augusta 1945): 1. ruskí vojaci vstúpili do domu slovenského občana. Vyzvali ich, aby mu ukázali splnomocnenie. Pretože nijaké nemali, občan vyskočil cez okno, zrejme s úmyslom priviesť nejakú pomoc. Vojaci ho pri tom zastrelili; 2. Č.-s. občan odmietol odovzdať ruským vojakom kravu, pretože nemali úradné poverenie. Na mieste ho zastrelili; 3. Ruský major zastrelil vodiča auta – desiatnika č.-s. armády – pretože si nechcel dať vziať motorové vozidlo.“ (7)

Toto bezohľadné lúpenie sovietskych vojakov viedlo aj k niektorým neobyčajným opatreniam, ako to vyplýva zo správy britského veľvyslanectva z 8. septembra 1945, odkiaľ sa dozvedáme:

„Americký veľvyslanec Steinhard nariadil všetkým vojenským členom veľvyslanectva, aby nosili so sebou zbrane a všetkých civilných zamestnancov vyzbrojil revolvermi. Povedal im, že keď budú mať ťažkosti s Rusmi a hrozí im pri tom ublíženie na tele, aby neváhali použiť zbrane… Toto opatrenie si vynútili dva nedávne prepady členov veľvyslanectva. Steinhardovho osobného sluhu napadli za tmy v jednej pražskej uličke dvaja ruskí vojaci, poriadne ho zbili, dotrhali mu šaty a okradli ho o hodinky a ostatné cennosti. Tento incident nemožno označiť ináč než číre zbojníctvo. Podobný problém mal s Rusmi aj americký letecký attaché, ktorého auto si chceli privlastniť Rusi, a to viedlo k určitému nepríjemnému konfliktu… Aj my (t. j. príslušníci britského veľvyslanectva) sme mali nejaké nedorozumenia s Rusmi, ktoré však – chvalabohu – skončili šťastlivo. Jedného člena nášho veľvyslanectva dokonca energicky vybozkával opitý ruský dôstojník, ktorý ho len krátko predtým chcel zatknúť a skonfiškovať mu auto…“ (8)

Toto sú len niekoľké momenty z bohatého a bolestného historického procesu, ktorý sa – podľa oficiálnej verzie – nazýva oslobodenie. Súčasné noviny a časopisy opisujú radosť a nadšenie, ktoré v národe vôbec nebolo. Pospolitý ľud prežíval tieto dni v strachu, v bezmocnom hneve a v zúfalstve nad svojím položením. Čakal, že sa ho niekto zastane, ale nenašiel sa ani jeden vedúci politik, ktorý by mal odvahu tlmočiť skutočné cítenie národa. Nebolo nikoho, kto by „nad krivdou biednych vyronil slzu“, ako to žiadal Kuzmány, ani nikoho, „kto by sa zastal, národ môj, za teba“, ako spieval Chalupka. Bola to doba, keď „krivda za stôl sadla, pravda u dvier žobrala“, ako kedysi nariekal Botto. No namiesto odsúdenia výčinov červenej armády, zaznieval orchester chvál a obdivov nad jej hrdinstvom, nad geniálnosťou jej hlavného veliteľa generalissima Stalina.

Hovorí sa, že prvou obeťou vojny je pravda. Ale na Slovensku oveľa krutejšie zabíjali pravdu po vojne, než počas vojny. Bol to veľmi zlovestný začiatok novej epochy. Politickému systému, ktorý sa zrodil uprostred tohto teroru, násilia a lži, dali meno „ľudová demokracia“. Samozvaní vodcovia ľudu sebavedome vyhlasovali, že je to začiatok nového šťastného života v oslobodenej vlasti. Je však isté, že týmto sľubom neverili ani tí, čo ich propagovali. Mnohí z nich sa k tomu sami priznali; niektorí po 3-4 rokoch, iní neskoršie.

Poznámky:
(1) FO 371/47093/N13506
(2) ib.
(3) FO 371/47089/N8156
(4) FO 371/47078/C7923
(5) FO 371/47090/N8648
(6) FO 371/47089/N8546
(7) FO 371/47091/C1017
(8) FO 371/47197/N12500

Prof. František Vnuk: Slovensko v rokoch 1945-48, I. Diel: Volga sa vliala do Hrona, Toronto: Zahraničná Matica slovenská, 1994