Prof. František Vnuk: O zamlčanom terore sovietskych vojakov počas tzv. „oslobodenia“ (1. časť)

Oficiálne sovietska armáda bola „hrdinská osloboditeľka spod fašistického jarma“ a mohlo sa o nej písať len pekne, dobre, vďačne a úctivo. Stovky básní, článkov, verejných rečí, pomníkov a iných prejavov vďaky je dokumentom tohto neskutočného nadšenia, ktoré umelo vyvolávali vo verejnosti básnici, novinári, politici a verejní činitelia. Tu vlastne začína tá veľká lož, ktorej trpké ovocie dozrelo v nasledujúcich rokoch a bola až donedávna stálou diétou národa v poddanstve. Ministri, poslanci a iní predstavitelia moci vedeli práve tak ako pospolitý ľud, že červená armáda sa dopúšťa na „oslobodených“ občanoch Slovenska takých ukrutností a násilností, ktoré sa u Nemcov klasifikujú ako vojnové zločiny, ale nemali odvahy pozdvihnúť obžalobný hlas proti týmto krivdám.

Tieto skutočnosti sú dosiaľ tabuizované. Ani v období „glasnosti“, ani po nežnej revolúcii sa nepíše o tom, aké výčiny sovietski vojaci popáchali na Slovensku. A čo je ešte tragickejšie: tieto ukrutnosti a násilnosti sa páchali nie počas vojny, ale už po vojne, nie na porazených fašistoch, ale na spriatelených slovanských bratoch. Keď sovietska armáda prekročila hranice Sovietskeho zväzu, nerobila rozdiel medzi obyvateľstvom „spojeneckých“ a „nepriateľských“ národov. Pre kolchozníka v sovietskej uniforme bol kulakom každý sedliak, ktorý mal pekne zariadený rodinný domček a dve-tri kravy v maštali. Pre sovietskeho robotníka v uniforme bol buržuj a kapitalista každý slušne oblečený človek, ktorý vlastnil rádio alebo bicykel. Možno to pokladali za službu svetovej revolúcii, keď týchto triednych nepriateľov prinášali na úroveň sovietskeho proletára. Ale o týchto veciach sa nesmelo nič písať a čo sa hovorilo, hovorilo sa iba šeptom.

Chcel by som aspoň čiastočne zaplniť túto medzeru. Na základe dokumentov v britských archívoch sa dá realisticky dokresliť aj tá stránka „oslobodenia hrdinskou červenou armádou“, ktorú domáca historiografia dosiaľ cudne obchádza.

Červená armáda, to neboli iba slobodu prinášajúce tanky s vlajúcimi zástavami a s kanónmi chrliacimi oheň a oceľ na nepriateľa. Ako píše J. Stránsky:

„Viac, než hocičo iného, červená armáda je masa… zástupy pochodujúcich vojakov – špinaví, unavení, oblečení v ošúchaných uniformách; zástupy žien a dievčín v šedozelených vojenských mundúroch, čižmách a neforemných blúzkach, ich dlhé vlasy napomádované husacou masťou… Za nimi sa vezú dôstojníci v nemeckých autách a s nákladnými vozmi naloženými nábytkom; postele, rádiá, chladničky, skrine, stoličky, pohovky… celé bedne porcelánu, koberce, strieborné náčinie, atď. Potom nasleduje karavána propagačnej brigády (Agitprop)… a nákladné autá politického komisariátu a tajnej polície (NKVD). Desaťtisíce a státisíce vojakov pešo, na vozoch a vozidlách sa premáva po zaprášených cestách strednej a východnej Európy. Valia sa tak, ako sa pred storočiami valili Tatári; nespočítané a nespočítateľné množstvá a zástupy, nekonečne cudzí, bezradní a stratení v týchto končinách Európy, o ktorých predtým nikdy nič nepočuli a ktoré sú im úplne nové a nepochopiteľné. Záplava zo stepí, ktorá zalieva Európu…“ (1)

Táto obrovská masa vojska bola zásobovaná zo zátylia iba zbraňami a strelivom. Živobytie si však musela zaobstarať sama. Sovietske vedenie očakávalo ako samozrejmosť, že ich armády budú živiť krajiny, ktorými prechádzajú. Už v apríli 1945 hovoril dr. H. Ripka (v tom čase splnomocnenec č.-s. vlády v Londýne) úradníkovi britského ministerstva zahraničia, že prezident Beneš sa sťažoval Stalinovi na prílišné drancovanie sovietskeho vojska na území Česko-Slovenskej republiky. Stalin nepoprel tieto sťažnosti, ba čo viac, dôrazne pripomenul dr. Benešovi, že sovietska armáda má právo živiť sa zo zásob krajiny, v ktorej sa nachádza (Stalin. insisted on the right of the Red Army to live off the country). (2) Hlásalo sa heslo „všetko pre front!“ a v znamení tohto hesla bolo treba zásobovať armádu, i keď to išlo na úkor chudobného domáceho obyvateľstva. Sovietska armáda si robila nároky na všetko. Všetky hnuteľnosti pokladali za vojnovú korisť, na ktorú majú neobmedzené právo. Nebrali ohľad na to, čo budú miestni obyvatelia jesť, ako obrobia polia a čo zasadia do jarnej pôdy. Socialistický historik zaznamenal, že vojnou zničený a nemeckou armádou vydrancovaný Trebišovský okres musel v prvých troch mesiacoch „oslobodenia“ (t. j. do 25. marca 1945) dodať pre sovietsku armádu 3 838 q obilia, 1 242 kusov hovädzieho dobytka, 314 koní a 154 ošípaných a pre č.-s. armádu 3 490 q obilia a 86 kusov hovädzieho dobytka. V okrese Humenné je obec Brekov, ktorá v 1935 mala 560 obyvateľov, žijúcich v 108 domácnostiach. Niekoľko mesiacov pred „oslobodením“ sa v nej zdržiavali nemeckí vojaci, ktorí sa živili z vlastných zásob a nevynucovali si nijaké dodávky. Po „oslobodení“ obec „dodala“ pre sovietsku armádu 140 q mäsa, 203 q zemiakov, 250 q sena a slamy a 44 kusov hovädzieho dobytka. (3) Inými slovami: čo si obyvatelia zachránili pred okupantmi, to im zobrali osloboditelia.

A situácia sa nezmenila ani potom, keď zatíchli zbrane. Po porážke Nemecka sovietske vojská neodtiahli domov, neodovzdali zodpovednosť za obranu krajiny a udržiavanie poriadku č.-s. armáde a č.-s. bezpečnostným orgánom. V septembri 1945 minister Ján Masaryk informoval britského veľvyslanca P. Nicholsa, že na území Č-SR sa ešte stále nachádza 300 000 sovietskych vojakov a dalších 140 000 má sem prísť z nemeckej okupačnej zóny. Britský attaché, J. W. Taylor doplňuje túto správu pozorovaním, že „ruské oddiely sa priživujú na krajine a niet náznakov, že by ich zásobovali potravinami z vonkajších zdrojov“. (Russian troops here live of the country and do not appear to have any food supplies to sent in from elsewhere.) (4)

V dôvernej správe britského vojnového korešpondenta (z 25. mája 1945), ktorý prišiel na „oslobodené“ územie Č-SR cez Karlove Vary a bol svedkom triumfálneho príchodu prez. Beneša do Prahy, čítame:

„Červená armáda vstúpila na české územie vo veľkom chvate a nepriniesla so sebou prakticky nijaké zásoby. Živili sa z toho, čo dostali, alebo čo si vzali z miestnych zásob a ich spotreba bola úžasná. Zaisťovanie potravín a iných každodenných potrieb vyzeralo veľmi neorganizované. Najväčšou záľubou Rusov boli hodinky, hlavne náramkové hodinky. Bolo možno vidieť ruských vojakov, ako hrdo nosia i štvoro náramkových hodiniek na rukách. Ďalšou korisťou v poradí obľúbenosti bolo znásilňovanie žien, potraviny, pijatika a šperky.“ (5)

V lete 1945 navštívil rodné Brno zamestnanec č.-s. veľvyslanectva v Londýne. Po svojom návrate takto opísal svoje dojmy priateľovi na britskom ministerstve zahraničia:

„Brno bolo vojnou tažko poškodené – bombardovali ho spojeneckí letci a delostreleckou paľbou ostreľovali sovietski vojaci. Ľudia sa takmer 14 dní museli zdržiavať v podzemných krytoch. Ruské vojsko neprinieslo so sebou nijaké zásoby a žili z toho, čo ľuďom skonfiškovali. Dr. Horský, bývalý člen č.-s. exilovej vlády v Londýne (?) a terajší tajomník dr. H. Ripku, sa vrátil domov a našiel, že mu ženu a dieťa zamordovali Nemci. Nešetrne zaobchádzali aj s jeho gazdovstvom na vidieku. Ale keď prišli Rusi, tí boli ešte dôslednejší a vzali mu všetok dobytok, husi, sliepky, atď. a nenechali mu vôbec nič. Čo nemohli zobrať, zničili; rozbili mu nábytok, roztĺkli piano. Horský bol kedysi veľkým obdivovateľom Rusov… V samotnom Brne… bolo po príchode Rusov asi 4 000 prípadov znásilnenia, ktoré si vyžadovali lekársky zákrok (pretože išlo o malé 12-16 ročné dievčatá)… V jednom malom mestečku neďaleko Brna občania pripravili Rusom veľkolepé privítanie s hostinou a s nápismi „Pozdravujeme slávnu červenú armádu!“ Rusi si prisadli k stolom s obyvateľmi obce. Po hostine systematicky pochytali všetkých mužov, zatvorili ich v obecnom dome a dali sa do znásilňovania žien. Ruská armáda nemá vojenskú políciu. Keď sa českí občania idú sťažovať na veliteľstvo, Rusi im hovoria: „To nemohli byť naši vojaci; to museli byť nejakí dezertéri v ruských uniformách…“ (6)

Správ a hlásení o takomto necivilizovanom správaní sa sovietskej armády prichádzalo do Londýna (a iste do Washingtonu) stále viacej a viacej. Ale britské a americké úrady nevyvinuli nijaké úsilie a nepodnikli nič, aby svojich spojencov krotili, alebo ich upozornili, že jestvujú určité normy a konvencie medziľudských vzťahov, ktorými sa musí víťazná armáda riadiť vo svojom postoji voči porazeným (o spojencoch a spriatelených národoch ani nehovoriac).

Dnes sa tomu už ani tak veľmi nečudujeme, lebo vieme, že aj západní spojenci sa dopúšťali mnohých nezákonných a protizákonných činov, ako napr. nerešpektovanie práva azylu a aktívna účasť pri vydávaní utečencov, zajatcov a rozličných politických stroskotancov do rúk Sovietov. Robili to aj potom, keď už vedeli, čo týchto násilne „repatriovaných“ nešťastníkov na druhej strane čaká. (7)

Vo Veľkej Británii bolo mnoho jednotlivcov i skupín, ktoré odsudzovali výstrednosti Sovietskej armády a upozorňovali na ne. Ale britské úrady nereagovali na tieto upozornenia. Britská politika sa niesla v duchu až hriešnej zhovievavosti. Nevyčítali Sovietom ich barbarské činy, nekritizovali ich za porušovanie ľudských práv a tradičných medzinárodných zvyklostí. V archívoch britského ministerstva zahraničia je mnoho správ, hlásení a listov, v ktorých pisatelia poukazujú na neľudskosti a krutosti sovietskych vojakov a žiadajú zákrok, alebo aspoň verejné odsúdenie. Britské ministerstvo zahraničia na tieto listy neodpovedá (najmä, keď ide o súkromné osoby, alebo jednotlivcov bez politického vplyvu) alebo odpovedá vyhýbavo a bez záujmu. V tejto súvislosti je názorný prípad kapitána novozélandskej vojenskej zdravotnej služby H. C. Nealeho. Kapitán Neale sa nachádzal v nemeckom zajateckom tábore na severnej Morave, kde ho „oslobodila“ červená armáda. Na vlastné oči videl, ako sa sovietski vojaci správajú voči civilnému obyvateľstvu a týmito výjavmi bol tak otrasený a zhrozený, že hneď po svojej repatriácii do Anglicka išiel na britské ministerstvo vojny a žiadal o úradný zákrok proti prehmatom, ktorých bol svedkom. Z jeho popudu poslalo ministerstvo vojny dňa 2. júla 1945 list na ministerstvo zahraničia, kde sa píše:

„Kapitán H. C. Neale, vojenský lekár novozélandskej armády, sa nedávno vrátil do Anglicka z č.-s. územia okupovaného Rusmi. Kpt. Neale bol vedúcim lekárskej služby v zajateckom tábore, v ktorom držali príslušníkov spojeneckých armád. Keď Rusi okupovali územie, na ktorom sa tábor nachádzal, kpt. Neale sa hneď dal do styku s príslušnými sovietskymi veliteľmi. Tam sa však stretol s veľmi chladným prijatím a Rusi mu odmietli poskytnúť akúkoľvek spoluprácu. Počas svojich stykov s Rusmi bol svedkom mnohých prehmatov voči českému civilnému obyvateľstvu, ktoré možno klasifikovať ako ukrutnosti („atrocities“). Ak by ministerstvo zahraničia malo záujem o ďalšie a podrobnejšie informácie, dr. Neale je kedykoľvek k dispozícii na pohovor. Jeho adresa je: New Zealand Reception Group (U.K.).“ (8)

Na tento list odpovedal úradník ministerstva zahraničných vecí (Mr. R. D. J. Scott-Fox) dňa . aug. 1945: „In our view the matter is one which it would be preferable not to pursue.“ (Podľa nášho názoru, toto je taká záležitosť, ktorú bude najlepšie nechať na pokoji.) (9)

Poznámky:

(1) J. Stránský, East Wind over Prague, London 1950, str. 22-23,
(2) Archív britského ministerstva zahraničných vecí FO 371. Položka 47078 (V ďalšom ako FO 371/xxx/xxx )
O neochote slovenských obyvateľov zapojiť sa do boja za „oslobodenie“ Česko-Slovenska svedčí aj neúspech mobilizácie na doplnení 1. č.-s. zboru, ktorý pod vedením gen. L. Svobodu bojoval po boku červenej armády. Začiatkom februára bola v 23 východoslovenských okresoch vyhlásená mobilizácia, ktorou sa povolávalo do zbrane 10 ročníkov. Ale ako píše J. Jablonický: „Predseda prezentačnej komisie v Michalovciach hlásil 14. marca 1945 na nadriadené orgány, že nástup záložníkov na prezentáciu je veľmi neorganizovaný. Z predvolaných 13 obcí sa malo dostaviť 295 záložníkov a dostavilo sa len 52. Z piatich obcí dokonca nenastúpil ani jeden záložník a ani zákrok milície neurobil nápravu. V okrese Sobrance sa k prezentácii nedostavilo 327 osôb, ktoré podliehali mobilizačnej vyhláške. Počas prezentácie sa dostavili z niektorých obcí Sobraneckého okresu len zástupcovia obcí, ktorí vyhlásili, že záložníci z ich obcí sa nechcú dostaviť na odvod bez asistencie NB. A tí, ktorí sa k prezentácii dostavili boli odvedení, cestou k doplňovacím vojenským útvarom sa takmer úplne rozutekali. Tak 17. marca za sprievodu príslušníkov NB nastúpilo cestu do Popradu 31 prezentovaných vojakov v zálohe. Cestou sa všetci rozutekali domov. Ďalšia skupina, ktorú tvorilo 41 vojakov v zálohe, cestou zo Sobraniec do Popradu sa taktiež skoro úplne rozutekala, takže orgán NB odovzdal 19. marca
v Poprade iba dvoch vojakov v zálohe.“ – Historický časopis, č. 4/1963, str. 547-8.
(3) J. Jablonický, Slovensko na prelome, Bratislava 1965, str. 306.
(4) FO 371/47092/N11953.
O niekoľko dní neskoršie (dňa 26. sept. 1945) č.-s. vojenský attaché v Londýne informoval svojho priateľa na britskom ministerstve zahraničia, že „gen. Svoboda bol pozvaný do Moskvy, kde mu predložili žiadosť, aby Č-SR ubytovala a živila ďalších 400 000 ruských vojakov cez zimné obdobie 1945-46. Títo vojaci sa presunú do Česko-Slovenska z Nemecka, kde ich už niet z čoho živiť.“ (FO 371/47078). O odchode sovietskych vojsk sa viedli viaceré rokovania v lete a v jeseni 1945. Sovieti nakoniec súhlasili, že oddiely červenej armády odídu z územia Č-SR do 1. dec. 1945. Ale na Slovensku boli sovietske jednotky aj v r. 1946. Okrem toho červená armáda mala právo kedykoľvek používať č.-s. územie pre prechod do Maďarska a Rakúska alebo Nemecka.
(5) FO 371/47087/17.
(6) FO 371/47087/45.
(7) Na rozdiel od sovietskej a slovenskej historiografie, historickí pracovníci na Západe podrobne opísali a odsúdili tieto neľudskosti a morálne slabosti niekoľkých pomýlených britských a amerických politikov a generálov. Z množstva literatúry spomeniem len niektoré známejšie práce: Nicolai Tolstoy, The Victims of Yalta, London 1978; The Minister and the Masacres, London 1986; Julius Epstein, Operation Keelhaul, the Story of Forced Repatriation, Old Greenwich, Conn. 1973; Nicolas Bethell, The Last Secret, the Delivery to Stalin of over Two Million Russians by Britain and the United States, London 1974. Tieto tragické udalosti spomína aj A. Solženicyn vo svojom diele, Gulag Archipelago I a II, New York 1974 a 1975.
(8) FO 371/51066/U5335.
(9) ib.

Prof. František Vnuk: Slovensko v rokoch 1945-48, I. Diel: Volga sa vliala do Hrona, Toronto: Zahraničná Matica slovenská, 1994