Praktické dôsledky súčasného procesu kanonizácie
Komentár k článku „Blahorečenie a kanonizácia od Druhého vatikánskeho koncilu“
Predošlý článok (Blahorečenie a kanonizácia od Druhého vatikánskeho koncilu; 1.časť; 2.časť; 3.časť), ktorý napísal páter Jean-Michel Gleize nás uviedol do problematiky kanonizácií, ich neomylnosti vo všeobecnosti, ako aj neomylnosti vo vzťahu k súčasnému kanonizačnému procesu. Žiadalo by sa doplniť niekoľko postrehov ohľadne toho, ako sa zmeny tohto procesu v kombinácii s pokoncilnou formáciou prejavujú konkrétne v praxi.
V praxi sa najčastejšie dá stretnúť s tvrdením, že ak je niekto vyhlásený za svätého, tak ide o neomylné rozhodnutie pápeža. Vyplýva to zo skutočnosti, že bežne vo farnostiach, ktoré nabehli na pokoncilné reformy sa samozrejme nezamýšľali nad dôsledkami zmien ohľadom kanonizácií. Boli prijaté automaticky. Bola to záležitosť, ktorej sa neprikladala taká dôležitosť, aby sa ňou museli jednotlivci zaoberať. Aj z dôvodu toho, že kanonizácie sú záležitosť považovaná za záležitosť pápeža a vždy boli považované za neomylné. Pritom si len málokto uvedomil, že neomylný proces už neexistuje a súčasný proces sa dá zneužiť, alebo obísť. Čo sa aj skutočne stáva.
Čo sa týka neomylnosti kanonizácie, tak predstava o nej je bežne následkom pokoncilnej formácie zdeformovaná. Prevažuje v 3. časti článku spomínaná predstava o jej neomylnosti ako výsledok inšpirácie, alebo zjavenia. Nie ako prostriedok božskej pomoci, ako výsledku povinnosti pápeža o starostlivé preskúmanie prípadu, pomoc a rady od biskupov, kardinálov a teológov. Je otázne, do akej miery sa tejto božskej pomoci môže dostať, keďže sa často stáva, že sú do rôznych funkcií vymenovávané osoby zastávajúce bludy. Nejde len o otázku súčasného pontifikátu, keď sa pápež František obklopuje ľuďmi, ktorých jedinou kvalifikáciou je servilnosť pri presadzovaní jeho ľavicovej a synkretistickej agendy. Ide o dlhodobejší fenomén. Napr. počas pontifikátu Benedikta XVI. bol za prefekta Kongregácie pre náuku viery vymenovaný (dnes) kardinál Gerhard Ludwig Müller. Ten sa mnohokrát vyjadroval vo svojich spisoch a prejavoch v rozpore s katolíckou vierou (viac tu). Ak sa nedostáva takejto potrebnej božskej pomoci, tak naozaj nezostáva nič iného, ako utiecť sa k vysvetleniam pôsobením výlučne nadprirodzených vplyvov.
Takéto predstavy o výlučne nadprirodzenom pôsobení sú rozšírené natoľko, že sa dali pozorovať aj u katolíkov, ktorí do tradičného katolíckeho prostredia prišli už ovplyvnení pokoncilnou formáciou. Osobne som sa stretával s tým, že aj keď si uvedomovali problematickosť už pri blahorečení, tak sa ukľudňovali spôsobom „veď to nič, blahorečenie nie je neomylné. Pri svätorečení Boh zasiahne“. Tým bola opomenutá povinná starostlivosť pápeža, ako aj fakt, že blahorečenie je dočasné, ako predstupeň svätorečenia. Potom nasledovali rozpaky, keď sa neudialo nič, pretože nechápali v čom spočíva problém. Samozrejme, nie je to zďaleka len ich vina.
Ďalším typickým javom a následkom pokoncilnej formácie je otázka postavenia zázrakov. Ak sa poskytnú pre verejnosť navonok dostatočne vierohodné prípady zázrakov a pričítajú sa hoci aj osobe o ktorej existuje pochybnosť ohľadom toho, že je vo večnej sláve a oplývala heroickou cnosťou, tak sa to berie ako dôkaz správnosti kanonizácie. Ako keby zázrak potvrdzoval neomylnosť pápežovho rozhodnutia a nie hrdinské cnosti svätorečeného. Keďže zázrak má potvrdiť hrdinské cnosti, tak hrdinské cnosti sú dôležitejšie, ako zázrak. V 3. časti článku sa spomína zmätok v chápaní toho, čo je považované za hrdinskú cnosť. Dnes sa dávajú pre veriacich ako vzoroví nositelia hrdinských cností osoby, ktoré praktizujú ekumenizmus v rozpore s učením pápežov pred koncilom, na základe ich politickej, alebo sociálnej činnosti a pod. Všetko v línii dodania vierohodnosti a zdania posvätnosti Druhého vatikánskeho koncilu a jeho programu. Pokoncilná cirkev nemá jasno v náuke a tak nemôže mať jasno ani ohľadne hrdinských cností. Pritom v procese kanonizácie chýba jej odporca, tzv. ‚diablov advokát‘. Tým dochádza k zneužitiu nedostatkov procesu a celý proces sa mení na púhe oceňovanie vernosti ohľadne realizácie cieľov koncilu, alebo jednotlivého pontifikátu. Za pozornosť stojí list (tu) kardinálom od dona Luigiho Villu, ktorý bol poverený pátrom Piom chrániť Cirkev proti pôsobeniu slobodomurárov a ktorý svojimi knihami pozastavil proces blahorečenia Pavla VI.
Okrem notoricky známych svätorečení pokoncilných pápežov existujú pochybnosti aj o ďalších osobách, ktoré sú nejakým spôsobom spojené s prípravou koncilu, jeho realizácie a praktického uskutočňovania. Patrí medzi nich zakladateľ Opus Dei Josemaría Escrivá de Balaguer, kvôli jeho predstavám o Cirkvi budovanej zdola, ktoré našli svoje uplatnenie vo výsledných predstavách Druhého vatikánskeho koncilu. Ďalším kontroverzným prípadom je Matka Tereza. Väčšina nepriateľov Cirkvi spochybňuje jej svätosť cez sociálny rozmer jej diela, ale to nie je dôvod k pochybnostiam. Pochybnosti, ktoré sú vážnejšie sa týkajú jej pravovernosti (tu).
Osobitnou kapitolou sú juhoamerickí ľavicoví kňazi, ktorí sú v línii s pontifikátom pápeža Františka:
- Oscar Romero, blahoslavený, údajne mučeník. Existujú však vážne pochybnosti, že bol zavraždený pre vieru a nie z politických dôvodov. Hoci pápež Benedikt XVI. pozastavil proces blahorečenia kvôli jeho preskúmaniu, pápež František obnovil proces mesiac po nástupe na Petrov stolec a v r. 2015 ho blahorečil.
- Hélder Câmara, socialista, stúpenec odsúdenej teológie oslobodenia, odporca encykliky Humanae Vitae.
- Enrique Angelelli, radikálny marxista, stúpenec teológie oslobodenia. Zomrel pri automobilovej nehode s povesťou marxistického revolucionára.
Naopak, niektoré svätorečenia sú pozastavené. Nie je to výčitka. Sú prípady, keď je potrebné postupovať opatrne a spomínaný diablov advokát naozaj v procese chýba. Ide napr. o Pia XII. Nie kvôli obvineniam z pasívneho postoja voči Adolfovi Hitlerovi a toho, že dostatočne nepomohol prenasledovaným Židom. Skôr by bolo potrebné preskúmať jeho personálnu politiku, ktorá umožnila mnohým neblahým protagonistom Druhého vatikánskeho koncilu a následných reforiem dostať sa na vrcholné miesta. Jedným z príkladov je Annibale Bugnini a jeho reforma obradov Svätého týždňa, ktorá pripravila cestu k pokoncilnej zmene liturgie. Ďalším odmietnutým je G. K. Chesterton kvôli údajnému antisemitizmu.
V článku pátra Gleizeho sa píše, že spoľahlivosťou sa dnešný proces svätorečenia vrátil do 12. storočia. Z uvedených príkladov je vidieť, že je to ešte horšie, pretože podmienky v ktorých sa súčasné kanonizácie vykonávajú sa zmenili oproti 12. storočiu. Dnes sa nevykonávajú autonómne na základe katolíckej viery, ale pod vplyvom sveta a jeho rozličných ideológií a záujmov. Preto je potrebné byť upovedomený o súčasnej situácii a byť obozretný, aby sme nepovažovali za vzor a nevzdávali úctu niekomu, kto si fakticky nezaslúži titul blahoslaveného alebo svätého. Zároveň treba prejaviť aj trpezlivosť, ak nenapreduje podľa našich predstáv proces kanonizácie niekoho, koho máme v úcte. Treba mať na zreteli nevyhnutnosť objektívneho posúdenia podľa katolíckych kritérií. Čo sa dnes zaručiť nedá. Ak máme niekoho v úcte, tak mu prajme aj spravodlivý proces kanonizácie.
Peter Benko