Blahorečenie a kanonizácia od Druhého vatikánskeho koncilu – 1. časť

Čo tradične robila Cirkev, aby určila, či je niekto svätý? A čo nový proces zavedený po Druhom vatikánskom koncile? A ako spôsobilo zavedenie modernizmu pochybnosti o pokoncilných kanonizáciách?

V tomto rozsiahlom článku „Blahorečenie a kanonizácia od Druhého vatikánskeho koncilu“, ktorý publikoval časopis SiSiNoNo v júni 2011 páter Jean-Michel Gleize, profesor teológie v seminári Écône analyzuje princípy spojené s blahorečením a kanonizáciou a ťažkosti vyplývajúce z nových doktrín Druhého vatikánskeho koncilu. Páter Gleize vyzdvihuje konkrétne tri okruhy problémov:

  • neprimeranosť procedúry,
  • kolegialita
  • koncept hrdinskej cnosti.

Úvod pátra Jeana-Michela Gleizeho

„Je zjavným dielom božskej inšpirácie, že zavrhujúc viditeľné veci, ľudia by mali hľadať iba to, čo je neviditeľné.“ [1.]

Hrdinská cnosť svätých je najvýrečnejším ukazovateľom božskosti Cirkvi. Zvyčajne je táto jej známka overená sebou samou. Dostáva pečať Cirkvi, ktorá svojou svätosťou zodpovedá za kanonizáciu-slávnostný akt, ktorým Najvyšší pontifik, ktorý robí konečné a definitívne rozhodnutie, deklaruje hrdinskú cnosť člena Cirkvi.

Kanonizácia patrí do kategórie disciplinárnych činov, medzi ktoré teológovia klasifikujú rôzne zákony vyhlásené pre dobro celej Cirkvi a ktoré zodpovedajú sekundárnym predmetom neomylnej učiteľskej autority (Magistériu). Medzi ne patrí univerzálny liturgický zákon, ktorý predpisuje spôsob, ktorým sa uctieva Boh; kanonizácia, ktorá je zákonom, ktorým Cirkev predpisuje uctievanie (kult) jedného zo zosnulých veriacich, ktorý počas svojho života praktizoval dokonalú svätosť; slávnostné schválenie náboženských rádov, čo je zákon, ktorým Cirkev predpisuje rešpekt a úctu za pravidlo života, ktorý je istým prostriedkom posvätenia.

Neomylnosť týchto zákonov je pochopiteľná, pretože nimi Cirkev všetkým veriacim zjavuje prostriedky potrebné na ochranu pokladu viery. [2.]

Tieto zákony preto nie sú vyjadrením čisto zákonodarnej moci; formálne zodpovedajú výkonu učiteľskej sily Cirkvi, pretože sú vnútorne spojené so zjavenou pravdou. [3.]

Cirkev tým, že neomylne preukáže určité skutočnosti, ktoré sú mimo oblasti odhalených právd predpokladá vyznanie formálne zjaveného princípu, ktorý je potrebné brániť konkrétnymi opatreniami. V tomto bode, ako aj v prípade mnohých iných, koncilné aggiornamento malo zanechať svoje stopy. Reformy, ktoré vyplynuli z Druhého vatikánskeho koncilu, ovplyvnili každú oblasť. Zaviedli pre verných katolíkov a naďalej zavádzajú nielen nové magistérium a novú teológiu, ale aj novú liturgiu, novú omšu, nové sviatostné obrady, nových svätých, nové kanonizácie a nové spoločenstvá, nové „rády“ – ktorých náboženský charakter je otázny.

To všetko sa nestalo bez toho, aby to nespôsobilo skutočné problémy, z ktorých najzložitejší je neomylnosť nových zákonov. Samotná otázka neomylnosti závisí od iného, a to od platnosti tejto právnej úpravy. V skutočnosti sú tieto zákony neomylné ako zákony rovnakým spôsobom, ako je neomylné nadriadené učenie (za určitých podmienok), pokiaľ je to akt najvyššieho učiteľského orgánu. Neomylnosť je vlastnosť, ktorá predpokladá základné vymedzenie aktu, ktorému zodpovedá. Ak sa zmení definícia, vlastnosť k nej prislúchajúca sa tiež zmení. Ak sa čin stane pochybným, jeho neomylnosť sa stane tiež pochybnou.

Preto ak chceme vyriešiť ťažkosti, ktoré priniesli pokoncilné novinky existujú len dve možné riešenia. Podľa prvého riešenia človek zistí, že nové zákony, ktoré vyplývajú z Druhého vatikánskeho koncilu sú legitímnymi zákonmi v súlade s požadovanými podmienkami a potom je potrebné uviesť, že sú neomylné. Podľa druhého riešenia je stanovené, že nové iniciatívy, ktoré vychádzajú z Druhého vatikánskeho koncilu sú často pochybné a nemajú dostatočné záruky, aby sa mohli považovať za legitímne zákony v tradičnom zmysle slova, čo oprávňuje pochybnosti o ich neomylnosti. V žiadnom prípade však nemožno uznať riešenie, že nové pokoncilné iniciatívy sú legitímnymi zákonmi v súlade s požadovanými podmienkami a pritom popierať ich neomylnosť. Pretože táto neomylnosť, hoci ešte nie je slávnostne definovaná je dlhodobo uznávaným postojom oboch-teológie, aj riadneho autoritatívneho učenia Cirkvi (riadne magistérium).

Dá sa povedať, že táto neomylnosť je takmer definovateľná a jej popieranie by bolo nerozvážnosťou. Nasledujúc arcibiskupa Lefebvra obhajujeme druhé riešenie. Hovoríme, že nová pokoncilná legislatíva (nová omša a nová liturgia, nové kanonizácie, nový Kódex kánonického práva) nie je neomylná a nezaväzuje, pretože máme vážne dôvody pochybovať o jej samotnej povahe ako zákona. V tejto debate bude všetko závisieť od legitimity nových kanonizácií a blahorečení.

V ďalšej časti pripomenieme tradičné princípy týkajúce sa povahy a neomylnosti kanonizácií v porovnaní s blahorečeniami.

V poslednej časti preskúmame ťažkosti, ktoré vznikajú v rámci pokoncilných iniciatív.

Poznámky:

1. Sv. Tomáš Akvinský, Pravda katolíckej viery (Summa contra Gentiles)

2. Kardinál Louis Billot, S.J., L’Eglise: Sa Constitution Intime (Courrier de Rome, 2010),

3. Právomoc Najvyššieho učiteľského orgánu (Magistéria) nie je iba právomocou, ktorá má objasniť čisto špekulatívnu pravdu. Má tiež za cieľ praktickú pravdu, ktorá vedie množstvo autorov k tomu, aby považovali právomoc jurisdikcie za potenciálnu celosť (un tout potentiel), ktorého analogickými časťami by boli učiteľská autorita (magistérium) a vláda. O stave otázky pozri a porovnaj Timothy Zapelena, S.J., De Ecclesia Christi, pars altera, diplomová práca XVI.

preklad Peter Benko