Blahorečenie a kanonizácia od Druhého vatikánskeho koncilu – 2. časť

Časť I: Tradičné zásady
Aby sme mohli ísť po poriadku, začneme v tejto časti definovaním blahorečenia a kanonizácie predtým, ako preukážeme, že kanonizácia je ako taká neomylná, pričom sa nezohľadnia okolnosti, ktoré nastali s aggiornamentom Druhého vatikánskeho koncilu.

1. Niektoré definície

a) Blahorečenie
Blahorečenie je čin, ktorým Najvyšší pontifik udeľuje verejnosti povolenie vzdávať úctu blahorečeným v určitých častiach Cirkvi až do kanonizácie. Tento akt preto nie je príkazom; je to dočasný, nie definitívny akt; je reformovateľný. Blahorečenie predstavuje povolenie na verejné uctievanie. Akt blahorečenia nevyhlasuje priamym spôsobom ani oslávenie, ani hrdinské cnosti Božieho služobníka. [4.]

b) Kanonizácia
Kanonizácia je čin, ktorým vikár Kristov v nezvratnom súde zapíše do katalógu svätých predtým blahorečeného služobníka Božieho. Zámer kanonizácie je trojaký, pretože tento čin sa netýka iba kultu.

Po prvé, pápež vyhlasuje, že zosnulý veriaci je v nebeskej sláve. Po druhé, vyhlasuje, že zosnulý veriaci si zaslúžil dosiahnuť túto slávu konaním hrdinských cností, ktoré slúžia ako príklad pre celú Cirkev. Po tretie, s cieľom lepšie uviesť tieto cnosti ako príklad a poďakovať Bohu za to, že ich umožnil nariaďuje, aby sa úcta verejnosti vzdávala zosnulým veriacim.

Pokiaľ ide o tieto tri body:

• kanonizácia je príkaz;
• zaväzuje celú Cirkev;
• predstavuje definitívny a nezvratný akt

Katalóg svätých nie je Martyrológium. Navyše, výraz „zapísať do katalógu svätých“ sa netýka fyzického dokumentu, ale iba evokuje zámer Cirkvi, ktorý kanonizáciou odteraz započíta medzi svätých novokanonizovanú osobu a prikazuje všetkým veriacim, aby ho ako takého uctievali.

Kanonizačný akt definitívne vyhlasuje posvätnosť kanonizovanej osoby ako aj jej oslavu, a preto predpisuje jej kult celej Cirkvi. (Je ďalšou vecou predpísať slávenie omše a recitáciu ofícia na počesť svätca- to je rozhodnutie, ktoré vyžaduje dodatočný akt, špecifický a odlišný od kanonizácie).

Zápis osoby do Martyrológia neznamená neomylnú kanonizáciu jednotlivca. Martyrológium je zoznam, ktorý obsahuje nielen všetkých svätých, ale aj Božích služobníkov, ktorých mohol blahorečiť panovník alebo biskupi pred 12. storočím, čo je dátum, keď si pápež vyhradil pre seba právo vykonávať blahorečenia a kanonizácie. Názvy „sanctus“ a „beatus“ nemajú v Martyrológiu presný význam, ktorý by nám umožnil rozlišovať medzi kanonizovanými svätými a blahorečenými.

c) Podobnosti a rozdiely
Cieľom blahorečenia a kanonizácie je umožniť kult jedného zo zosnulých veriacich, čo predpokladá, že tento človek počas svojho života príkladne praktizoval cnosti a dosiahol slávu.

Rozdiel je v tom, že blahorečenie iba umožňuje kult (je to povolenie), zatiaľ čo kanonizácia robí kult povinným (je to príkaz) a ukladá veriacim povinnosť výslovne veriť v realitu slávy a hrdinských cností svätého.

Vo všetkých týchto skutočnostiach je nevyhnutná vzorová (alebo inak hrdinská) cnosť zosnulých veriacich a to je to, čo sa Cirkev snaží overiť v dvoch vyšetrovaniach, v otázke blahorečenia a kanonizácie. Kult v skutočnosti predpokladá túto cnosť, pretože následok predpokladá jeho príčinu. Zázraky samotné sa berú do úvahy iba ako znamenia, ktoré potvrdzujú hrdinskú cnosť. Bez hrdinskej cnosti nemôže existovať žiadna svätosť ani úcta.

d) Dôsledky
Existuje rozdiel medzi svätým a kanonizovaným svätým. Kanonizácia nespôsobuje, ale naznačuje svätosť osoby a označuje ju ako vzor. Toto vysvetľuje, prečo ani všetci, ani mnohí ľudia nie sú kanonizovaní. Dobrým príkladom, ktorý by mohol urobiť dojem, musí byť jedinečný alebo zriedkavý. Navyšovanie počtu svätých znižuje ich hodnotu ako vzorov. [5.]

Naozaj, aj keby bolo mnoho svätých, iba malý počet z nich a nie väčšina by sa mala povýšiť k úcte oltáru. Cirkev potom vždy dávala príklady, ktoré veriaci v konkrétnej dobe potrebovali. V tomto zmysle je kanonizácia politickým činom v najlepšom slova zmysle. Nie aktom straníckej demagógie, ale činom, ktorý obstaráva spoločné dobro celej Cirkvi, činom prospešným pre spoločenstvo. Činom, ktorý berie do úvahy prítomné okolnosti.

Svätá Jana z Arku bola kanonizovaná v roku 1920, viac ako 500 rokov po jej smrti. Svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša bola kanonizovaná v roku 1925, menej ako 30 rokov po jej smrti. Tieto dva príklady boli prospešné pre Cirkev, ale prvý by bol ťažko pochopiteľný, keby k tomu došlo skôr alebo príliš skoro, skôr ako plynutie času rozmazalo kontext a následky storočia trvajúceho konfliktu … .

Je potrebné poznamenať, že existuje rozdiel medzi spasením a svätosťou. Človek, ktorý zomrie v povesti svätosti je spasený, ale človek môže byť spasený bez toho, aby žil ako svätý. V očiach veriacich je hlavným účelom a okamžitým účinkom kanonizácie poukázať (ako na príklad) na svätosť života. Aj keď boli spasení a odišli do neba, človek nebude kanonizovať ľudí, ktorí počas svojho života nedali príklad svätosti.

2. Neomylnosť

Otázka neomylnosti je dvojaká. Po prvé, je rozhodnutie zvrchovaného pápeža neomylné, keď kanonizuje svätca (2.1)? Vyplýva teda z viery, že to rozhodnutie je neomylné, takže jeho popieranie by bolo kacírske (2.2)? Obidve z týchto otázok by mohli byť zodpovedané predbežne na základe pokynov pápeža Sixta V. (1585 – 90) počas záverečného konzistória, ktoré predchádzalo kanonizácii sv. Didaka v roku 1588:

„Založiac svoje argumenty na Svätom písme, teologických úvahách a na všetkých dôkazoch pápež preukázal, že Rímsky veľkňaz, skutočný nástupca svätého Petra a kniežaťa apoštolov za ktorého sa modlil Kristus žiadajúc, aby jeho viera neochabla, ktorý je skutočná hlava Cirkvi, základ a stĺp pravdy riadený a vedený Duchom Svätým sa nemôže mýliť ani zaviniť omyl, keď kanonizuje svätých. A potvrdil, že tejto pravde sa musí veriť nielen ako zbožnej viere, ale aj ako objektu veľmi určitého a nevyhnutného aktu viery; a na preukázanie tohto bodu uviedol všetky závažné argumenty o rozume a božskej autorite. K tomu dodal tiež niečo celkom zrejmé, že zákony Cirkvi a pápeža sú isté a zaručené vždy, keď sa týkajú disciplíny viery a morálky a sú založené na istých zásadách a pevných základoch. “[6.]

Tieto slová pápeža však pochádzajú od neho ako jeho súkromný názor. Preto je potrebné túto otázku podrobnejšie preskúmať a zohľadniť hypotézy rôznych teológov.

2.1. Kanonizácia je neomylná

Neomylnosť kanonizácií dnes väčšina teológov považuje za bežnú a istú doktrínu [7.]. Všetky príručky po Prvom vatikánskom koncile (a pred Druhým vatikánskym koncilom), od Billota po Salaverriho, ju učia ako všeobecnú tézu teológie. [8.]

Hlavným predstaviteľom odporcov neomylnosti kanonizácií je Cajetan (1469 – 1534) v ôsmej kapitole jeho pojednávania o odpustkoch. Podľa neho nie je neomylnosť kanonizácie nevyhnutná, ani možná [9.].
Tento názor už obhajoval pred Cajetanom Agostino Trionfo, známy aj ako Augustín z Ancony (1243 – 1328) vo svojej Summe o moci cirkvi. Jeho základné odôvodnenie je totožné s argumentom Cajetana. Spočíva v tom, že keďže nie je možné priamo posúdiť vnútorný stav svedomia, Cirkev nemôže neomylne rozoznať svätosť človeka.

Od Druhého vatikánskeho koncilu zaujali niektorí koncilní teológovia tento postoj proti neomylnosti. Niektorí z nich mali údajne ťažkosti historickej povahy, ktoré spochybnili neomylnosť kanonizácií. [10.]
Stanovisko, ktoré obhajovali Augustín z Ancony a Cajetan, nedávno uverejnil o. Daniel Ols, O.P., profesor na Pápežskej univerzite Angelicum a člen Kongregácie pre kauzy svätých v štúdii o teologickom základe pre kult svätých. [11.]

Naposledy ho uverejnil msgr. Brunero Gherardini v článku uverejnenom v časopise Divinitas vypracoval hodnotenie kontroverzie v tejto veci. [12.] Táto štúdia oživila túto otázku, pokiaľ zoberieme do úvahy rôzne reakcie vyvolané nedávnym svätorečením Jána Pavla II. [13.]. Záver článku predstavuje sériu námietok, ktoré sú proti neomylnosti.

Nasledujúc sv. Tomáša [14.] veľká väčšina kanonistov [15.] a teológov [16.] obhajuje tézy o neomylnosti kanonizácií.
Poznamenajme, že otázka týkajúca sa neomylnosti kanonizácie je veľmi konkrétna . Svätý Tomáš sa nepýta, či je pápež neomylný, keď kanonizuje svätca. Ťažiskom jeho otázok je vedieť, či všetci svätí, ktorí boli kanonizovaní Cirkvou, sú v sláve, alebo či niektorí z nich môžu byť v pekle. Tento spôsob položenia otázky už ovplyvňuje odpoveď.

Pre svätého Tomáša kanonizácia nevyžaduje neomylnosť v prvom rade ako vec disciplinárneho práva, ale ako vyhlásenie pravdy, ktorá je zjavená ako skutočnosť. To nevylučuje ďalšie dva aspekty: príklad života svätca a predpísaný kult.

Medzi troma rozhodnutiami, ktoré pápež vydáva, keď kanonizuje svätca je súlad.

• Prvé rozhodnutie vychádza z teoretickej skutočnosti a uvádza, že zosnulý vytrval vo svojom hrdinskom praktizovaní nadprirodzenej cnosti až do konca a v súčasnosti je oslavovaný večnou blaženosťou.
• Druhé rozhodnutie dáva hrdinské cnosti praktizované počas života kanonizovanej osoby ako vzor pre celú Cirkev k napodobňovaniu.
• Tretie rozhodnutie je príkazom, ktorý ukladá verejné uctievanie svätca celej Cirkvi.

Kanonizácia dáva hrdinské cnosti svätca ako modelový príklad a jeho kult je povinný. To predpokladá fakt, že svätý je oslávený. Benedikt XIV., ktorý cituje a prijíma tieto úvahy svätého Tomáša, sa domnieva, že v poslednej analýze sa rozhodnutie o kanonizácii opiera o vyhlásenie špekulatívnej pravdy odvodenej zo Zjavenia. [17.]

Nezostáva nič iné, len preukázať, že toto trojité rozhodnutie je neomylné. Aby sme to dosiahli, nemáme k dispozícii žiadny argument najvyššej pedagogickej autority, pretože neomylnosť kanonizácií nebola definovaná ako dogma.

Svätý Tomáš sa obmedzuje na to, čo by bolo rovnocenné argumentu autority: reductio ad absurdum, ktoré je, ak chcete, autoritou prvých zásad rozumu a logiky. Existujú dva dôkazy sporom: popieranie neomylnosti kanonizácie by spôsobilo nepravdepodobnú, dvojnásobnú ujmu – jednu na praktickej úrovni a druhú na teoretickej úrovni.

Prvé reductio ad absurdum na praktickej úrovni: Ak by kanonizácia nebola neomylná, mohlo by sa stať, že veriaci uctievajú hriešnika ako svätca. Tí, ktorí ho poznali vo svojom živote, by boli vedení k viere v autoritu Cirkvi, že jeho hriešny stav v skutočnosti nebol tým, čím bol. Malo by to za následok popletenie cnosti a neresti v mysliach veriacich a to by bola chyba, ktorá škodí Cirkvi.

Druhé reductio ad absurdum je na teoretickej úrovni: Svätý Augustín hovorí, že ak by pri výučbe o Božom zjavení danom v Písme došlo k chybe, viera by bola zbavená svojho základu. Ale rovnako ako je naša viera založená na učení Svätého písma, je založená aj na učení univerzálnej Cirkvi. Preto ak by sa vo vyučovaní univerzálnej Cirkvi našla chyba, naša viera by bola rovnako zbavená jej základu. Boh nemôže zbaviť vieru svojho základu. Preto rovnako ako učenie Svätého písma, tak aj učenie univerzálnej Cirkvi vrátane kanonizácie musí byť neomylné.

Dominic Bannez túto argumentáciu dopĺňa tým, že upresňuje, že ak by niekto potvrdil možnosť omylu pri kanonizácii svätých, Cirkev bojujúca by bola pohoršená ohľadom svojej morálky, jej vyznanie viery by bolo podozrivé a bola by urážaná Cirkev oslávená v nebi. Na potvrdenie týchto obranných argumentov potom svätý Tomáš používa argument teologickej príčiny.

Kanonizačný rozsudok je rozhodnutím pápeža vo veci, ktorá predpokladá určité vierovyznanie, pretože úcta svätca a napodobňovanie jeho cností znamená, že človek implicitne hovorí, že dosiahol nebeskú slávu. V týchto veciach, ktoré sa dotýkajú vierovyznania je pápežov rozsudok neomylný kvôli Božiemu prisľúbeniu. Rozsudok o kanonizácii je preto neomylný. V tomto okamihu je užitočné obrátiť sa na objasnenia, ktoré poskytol Ján od svätého Tomáša, aby sme pochopili, prečo je tu potrebná najmä božská pomoc. Rozsudok o kanonizácii možno chápať ako záver vyplývajúci z dvoch predpokladov.

• Prvý predpoklad je formálne zjavený ako podmienečný-ten, kto vytrvá do konca hrdinsky praktizovať nadprirodzené cnosti, získa ako odplatu večnú slávu.
• Druhým predpokladom je pravdepodobná skutočnosť potvrdená ľudským svedectvom – taký veriaci vydržal až do konca hrdinsky v praktizovaní nadprirodzených cností.

Záver, ktorý vyplýva z týchto dvoch predpokladov sa teda získa prostredníctvom svedectva a preto nevyplýva z reálnej, absolútne presvedčivej vedeckej demonštrácie.

Posudzovanie kanonizácie zahŕňa argumentáciu, ktorú by klasickí logici označili za pravdepodobnú. Nachádzame tam to, čo sa musí normálne dokázať vo všetkých teologických odôvodneniach, pretože tvrdenie uvedené v závere je v tomto prípade spojené, hoci nepriamo s pravdou viery. [18.]

Toto spojenie je iba nepriame, pretože medzi pravdou formálne zjavenou a záverom zasahuje sprostredkovanie pravdy, ktorého dôveryhodnosť nie je istá na vieroučnej úrovni. Hoci je to len nepriamo, spojenie existuje a záver je zakorenený napriek všetkému vo formálnom a explicitnom vyznaní viery.

Rozdiel, ktorý vedie k tvrdeniu, že táto argumentácia je iba pravdepodobná spočíva v tom, že na vytvorenie teologického záveru sa zdôvodňuje zo zrejmého a istého rozumového tvrdenia, zatiaľ čo na stanovenie rozsudku o kanonizácii je potrebné vychádzať z výpovedí. Preto je potrebná božská pomoc, a to práve na úrovni rozlišovania svedectiev. Neomylnosť nemôže sprevádzať skutok, pri ktorom sa niekto odvoláva na možnosť a ktorého dôveryhodnosť zostáva iba pravdepodobná.

Dalo by sa namietať, že ak sa kanonizácia považuje za neomylnú, je umiestnená na rovnakú úroveň ako slávnostné definície ex cathedra, čo sa zdá nemysliteľné. Benedikt XIV., so všetkou najistejšou teologickou tradíciou [19.] odpovedá, že takéto splynutie je naopak v poriadku.

Určite nemožno jednoznačne zredukovať kanonizáciu na neomylnú dogmatickú definíciu; avšak je možné si uvedomiť, že k skutku neomylného slávnostného magistéria dochádza analogicky rôznymi spôsobmi. Akt pápeža, ktorého cieľom je zachovanie spoločného dobra celej Cirkvi, je činom neomylnej definície.

Pápež zachováva spoločné dobro celej Cirkvi nielen vtedy, keď koná prísne ako najvyšší učiteľ, ale aj vtedy, keď vo svojom vládnutí koná širšie, ako najvyšší pastier. Učenie nie je jediná činnosť kňaza ako pastiera. Je na pastierovi, aby vypracoval zákony, ktoré ustanovujú spoločné dobro celej Cirkvi. Ako také tieto zákony nevyjadrujú formálne zjavenú pravdu, ale pokiaľ sú dané pre dobro jednoty viery, tak sú to analógy neomylnej definície. [20.]

Pridajme ešte jeden dôvod na obhajobu tejto analógie. Vyššie sme ukázali na základe sv. Tomáša a jeho komentátorov, že ak je kanonizácia v dôsledku toho vzorom a zákonom, je to formálne a predovšetkým sprostredkované vyznanie viery. To by sa dalo už správne prispôsobiť tejto definícii.

Kanonizácia by sa mohla zredukovať na výkon neomylného a osobného slávnostného magistéria suverénneho pontifika ako jeho sekundárneho predmetu. Medzi inými autormi o. Salaverri uvádza niekoľko príkladov, v ktorých možno vidieť, že pojmy, ktoré používajú pápež Pius XI. A Pius XII. vyjadrujú bez pochýb svoj výslovný úmysel vykonať slávnostný a neomylný čin. [21.]

Arcibiskup Lefebvre často hovoril, že pápež sv. Pius V. „kanonizoval obrad omše“. Tým chcel vyjadriť neomylnosť liturgických zákonov analogický s kanonizáciou. Preto ho považoval za veľmi pravdepodobne rovnocenný s osobným činom slávnostného magistéria pápeža.

2.2 Doktrinálna hodnota tejto neomylnosti

Benedikt XIV. ukazuje, že teológovia nie sú jednomyseľní, pokiaľ ide o vyhlásenie o doktrinálnej hodnote neomylnosti kanonizácií.

Niektorí si myslia, že táto neomylnosť nie je definovanou dogmou viery: medzi nimi sú dominikáni Ján od sv. Tomáša a Dominic Bannez, jezuita Francisco Suárez a karmelitáni zo Salamanky.

Iní si myslia, že tento záver je ekvivalentom dogmy viery. Poznamenajme, že otázka je dvojaká. Možno rozoznať dva aspekty doktrinálnej hodnoty neomylnosti kanonizácie.

• Existuje hodnota súhlasu veriacich vyžadovaná teoretickým faktom, na ktorom je založený rozsudok o kanonizácii. Je definovanou vierou, že kanonizovaný svätý je nepochybne v nebeskej sláve?
• Je tu aj hodnota neomylnosti činu kanonizácie. Je definovanou vierou, že pápež sa nemôže mýliť, keď pristupuje k aktu kanonizácie?

Autori (Benedikt XIV., Ján od sv. Tomáša a Bannez) sa zaujímajú o oba aspekty, ale uprednostňujú prvý aspekt.

Je definovanou otázkou viery, že kanonizovaný svätý je nepochybne v nebeskej sláve? Najbežnejšou tézou v teológii je tá, v ktorej človek preukazuje, že oslavovanie kanonizovaného svätca sa dá neomylne definovať nie ako otázka viery, teda ako formálne zjavené, ale ako prakticky zjavené.

Popieranie tejto pravdy neznamená kacírstvo, pretože nejde o formálne odhalenú pravdu a pretože jej negácia by iba nepriamo poškodila vieru. Ak je táto prakticky zjavená pravda predmetom neomylnej definície v súvislosti s činom kanonizácie, nebude definovaná ako božská a katolícka viera, ale ako určitá alebo z katolíckej viery vyplývajúca. Jej odmietnutie by bolo preto nesprávne alebo falošné. Podľa Jána od Svätého Tomáša by to bolo pohoršujúce pre celú Cirkev, pretože človek by priviedol veriacich k hriechu tým, že im dá zatratenú osobu za vzor. Bolo by to bezbožné, pretože by to bolo proti uctievaniu Boha. Bolo by to urážajúce, pretože by to bolo proti cti kanonizovaného svätca.

Je to definovanou záležitosťou viery, že pápež sa nemôže mýliť, keď kanonizuje svätca? Benedikt XIV. potvrdzuje, že neomylnosť činu kanonizácie ešte nie je definovaná ako otázka viery, ale že by mohla byť. V prospech tejto možnosti by sa mohlo uvažovať o tom, že Tridentský koncil vo svojich dekrétoch učí, že kult musí byť vzdávaný kanonizovanému [22.] a že ich relikvie musia byť uctievané. [23]

V kanonizačných bulách Najvyšší pontifikovia uvaľujú kliatbu proti tým, ktorí by spochybnili ich vyhlásenie.

Ján od sv. Tomáša si myslí, že popieranie neomylnosti aktu kanonizácie si zaslúži cenzúru „sapiens haeresim et proximum errori in fide“, pretože by to znamenalo spochybnenie cirkevnej moci a dobrej správy spoločnosti Cirkvi a popierať neomylnosť univerzálnych zákonov, ktorých cieľom je ochrana viery a morálky.

Benedikt XIV. vyhlasuje, že popieranie tejto neomylnosti by bolo ak nie kacírstvom, tak zaručene prinajmenšom opovážlivosťou. Táto negácia by znamenala urážku svätých a pohoršenie pre Cirkev. Zaslúžilo by si to najzávažnejšie tresty.

Poznámky:

4. Billot, L’Eglise, č. 600, č. 152, str. 206.

5. „Ján Pavol II. vykonal viac kanonizácií ako všetci pápeži 20. storočia. Ale tým, že to urobil, dôstojnosť kanonizácií sa znížila. Ak sú kanonizácie početné, nemusí to byť vyslovene neplatné, ale nemôžu byť vysoko vážené. Ani nemôžu byť predmetom uctievania univerzálnej Cirkvi. Ak je kanonizácií priveľa, ich hodnota sa znižuje“ (Romano Amerio, Stat Veritas [taliansky], glosa 39 k §37 apoštolského listu Tertio Millenio Adveniente, s. 117).

6. Citovaný Benediktom XIV., O blahorečení a kanonizácii svätých, kn. 1, kap. 43, č. 2.

7. Billot, L’Eglise, č. 601, s. 208-9; Arnaldo Xavier da Silveira, „Dodatok: Zákony a neomylnosť“, La nouvelle messe de Paul VI: Qu’en penser?(DPF, 1975), str. 164.

8. Salaverri vo svojej De Ecclesia, Thesis 17, § 726, potvrdzuje, že ide o teologicky istú pravdu, ak nie je implicitne definovaná.

9. Cajetan, „Pojednanie 15 o odpustkoch“, kapitola VIII. v Opuscula Omnia (Hildesheim: Georg Olms Verlag, 1995), s. 96.

10. Napríklad benediktín De Vooght cituje slávny prípad sv. Jána Nepomuckého (pri ktorom existuje určitá historická kontroverzia), aby učinil záver: „Verím, že z príbehu Jána z Pomuka môžeme vyvodiť záver, že pápež nie je neomylný ohľadne kanonizácie svätých“ („Skutočné dimenzie pápežskej neomylnosti“, Neomylnosť- jej filozofické a teologické aspekty, Akty kolokvia Medzinárodného centra pre humanistické štúdie a Inštitútu pre filozofické štúdie, Rím, 5. – 12. februára, 1970, str. 145-49.

11. Daniel Ols, O.P., „Fondamenti teologici del culto dei Santi“, AA. Vv. Dello Studium Congregationis de causis sanctorum, pars theologica (Rím, 2002), s. 1-54. Hypotetizujúc o chybe Cirkvi pri kanonizácii neexistujúcej alebo zatratenej osoby o. Ols potvrdzuje, že by to neviedlo k žiadnej ujme vo viere. Keďže neomylnosť je nevyhnutná iba vtedy, ak by táto chyba poškodila vieru, kanonizácie ju nevyžadujú. Viere by bolo v skutočnosti na škodu, ak by chyba Cirkvi pri kanonizácii priviedla veriacich k praktickému prejavovaniu buď kacírstva alebo nemorálnosti. Ale táto podmienka sa nevyskytuje, pretože prax veriacich ovplyvnená kanonizáciou sa oddeľuje od existencie a oslavovania kanonizovaného svätca. V prípade chyby by osobné presvedčenie veriacich predstavovalo dostatočný základ pre ich zbožnosť.

12. Msgr. Prof. Brunero Gherardini, Canonizzazione ed infallibilita, Divinitas, druhý semester, 2003, s. 196-221.

13. Tieto pozície, viac, alebo menej nedávne, sú uvedené tamtiež, § 6, s. 211-14.

14. Quodlibet 9, článok 16.

15. Citované Benediktom XIV., O blahorečení a kanonizácii svätých, kn. 1, kap. 43, č. 5. Billot, L’Eglise, č. 601, n. 157, s. 208-9.

16. Citujme najmä: Dominic Bannez (2., 2., Q. 1, článok 10, dubium 7, 2. záver); Ján od sv. Tomáša (na II.-II., Q. 1, dišputácia 9, článok 2), Melchior Cano (De Locis Theologicis, kn. 5, kap. V., Q. 5, čl. 3, 3. záver, § 44).

17. Benedikt XIV., O blahorečení a kanonizácii svätých, kn. 1, kap. 43, č. 12; Billot, L’Eglise, č. 600, s. 207.

18. Ján od st. Tomáša, tamtiež, č. 11: „kvázireduktívny pertinet ad fidem.“ Kardinál Billot, L’Eglise, č. 601, s. 208-9:
„Niektorí si mysleli, že svätý Tomáš si nebol istý neomylnosťou Cirkvi pri kanonizácii svätých, keďže hovorí v quodlibetálnej otázke č. 9, Q. 5, Čl. 16: „Človek musí zbožne veriť, že rozsudok Cirkvi je v týchto veciach neomylný.“ Po prvé, odpovedáme, že aj keby svätý Tomáš zostal v tomto bode nerozhodnutý, náš záver by nestratil nič zo svojej dôveryhodnosti. V skutočnosti by to nebolo v Cirkvi niečo neslýchané a dokonca sa často zistilo, že doktrína, ktorá sa najskôr považovala za pravdepodobnú alebo viac pravdepodobnú, sa po objasnení otázky a ešte pred slávnostným vymedzením Cirkvi stala absolútnou istotou. Po druhé odpovedáme, že anjelský lekár v tomto bode nikdy neváhal, pretože nehovorí, že „niekto môže veriť zbožne“, ale „musí veriť zbožne“ a jednoznačne vyvracia všetky argumenty uvedené na podporu negatívneho. Pokiaľ ide o tvrdenie uvádzané v prospech kladného rozhodnutia, ak ho nevyvráti, považuje ho za presvedčivé, ako aj za hodné použitia.“

19. Tamtiež, kap. 44, č. 4.

20. V štúdii citovanej vyššie, Fr. Ols skúma klasickú formulu používanú pri slávnostnom vyhlásení kanonizácie „decernimus“ alebo „definimus“. Keď sa odvoláva na výrazy tohto druhu, hovorí a na rozdiel od toho, čo sa deje v rámci dogmatických definícií, pápež nikdy nehovorí, že navrhuje veriť pravde alebo ju presadzuje, hoci si vyžadujú nejaký súhlas. Autor z toho vyvodzuje, že slávnostný vzorec kanonizácie nevyjadruje nič neomylné. Vzorec kanonizácie určite vyjadruje niečo iné ako dogmatickú definíciu, a preto je tento výraz iba analogický dogmatickým definíciám, ktoré vyjadrujú formálne zjavené pravdy. To však nedokazuje, že iba druhý výraz vyjadruje neomylné rozhodnutie alebo že iba ten druhý definuje.

21. De Ecclesia, Thesis 17, §725-726:
‚Infallibilem Nos, uti catholicae Ecclesiae supremus Magister sententiam in haec verba protulimus‘; ‚Nos ex Cathedra divini Petri uti supremus universalis Christi Ecclesiae Magister infallibilem hisce verbis sententiam solemniter pronuntiavimus‘ (Pius XI); ‚Nos universalis catholicae Ecclesiae Magister ex Cathedra una super Petrum Domini voce fundata falli nesciam hanc sententiam solemniter hisce pronuntiavimus verbis‘; ‚Nos in Cathedra sedentes, inerranti Petri magisterio fungentes solemniter pronuntiavimus‘.“ (Pius XII.)
Vzhľadom na to sa Salaverri domnieva, že neomylnosť kanonizácií je implicitne definovaná Piom XII. a Piom XII. Pozri tiež Billot, L’Eglise, II, č. 601, 209.

22. Denzinger 1821:

„Tí, ktorí popierajú, že by sa mal vzývať svätý, ktorý má večné šťastie v nebi; alebo tí, ktorí tvrdia, že sa nemodlia k ľuďom, alebo že ich vzývanie, aby sa modlili za každého z nás je modlárstvom, alebo že to je v rozpore so Slovom Božím a je v rozpore s úctou k Ježišovi Kristovi, jedinému sprostredkovateľovi medzi Bohom a ľuďmi; alebo že je hlúpe prosiť vokálne alebo mentálne tých, ktorí vládnu v nebi-tí všetci myslia bezbožne. “

Benedikt XIV. uvádza, že tento text sa rovná neomylnej definícii.

23. Tamtiež, DS 1822:

„Tí, ktorí tvrdia, že ani pocta, ani uctievanie by sa nemali udeľovať ostatkom svätých, alebo že je zbytočné, aby ich ctili veriaci, ako aj iné posvätné predmety, a že je zbytočné navštevovať miesta ich mučeníctva aby sme získali podporu, musíme ich úplne odsúdiť, ako ich už predtým Cirkev odsúdila a stále ich odsudzuje.“

preklad Peter Benko

Čítajte tiež:
Blahorečenie a kanonizácia od Druhého vatikánskeho koncilu – 1. časť
Blahorečenie a kanonizácia od Druhého vatikánskeho koncilu – 3. časť