Malá vojna

Maďarská vláda vedená grófom Telekim pripisovala veľkú dôležitosť diplomatickej príprave celej prepadovej akcii Slovenska, ktorá neskôr vnikla do povedomia ako „Malá vojna“. Očakávala najmä jej schválenie v Berlíne a Varšave. Nemecku to maďarská vláda predostrela tak, že ide o sporné riešenie úzkeho pohraničného pásu v šírke 10 – 15 km. Tejto operácii dali názov „malé riešenie“. Tým sa rozumela prvá etapa obsadenia najvýchodnejšej časti územia Slovenska do hĺbky 10 – 15 km. Keby skončila úspešne, mala nasledovať druhá etapa plánu pod názvom „veľké riešenie“, t. j. rozšírenie akcie až po Poprad. Maďarský honvédi boli pripravení na útok aj na iných miestach, ako len na Podkarpatsku. Značné vojenské sily boli sústredené pri Košiciach a v okolí Nitry.

Nemožno nespomenúť, že Nemecko v tejto veci hralo nečistú hru. Aj keď navonok vystupovalo ako ochranca Slovenského štátu, nepostavilo sa proti tzv. „malému riešeniu“. Na Horthyho list Hitler odpovedal pozitívne a súhlasil so stratou východného Slovenska. Nasvedčovala tomu aj maďarská propaganda vyhlasujúca, že Nemecko sa vzdalo Slovenska a Maďarsko má voľné ruky až po Váh. Tak isto aj poľský postoj k maďarskej politike bol priaznivý.

Výhodou pre Maďarov bol aj fakt, že v tom čase sa Slovenská armáda iba formovala. Československá armáda sa rozpadla, teda si mysleli, že sa nebudeme vedieť postaviť na dpor.

V kontexte udalosti paradoxne vyznieva fakt, že Maďarsko 15. 3. 1939 uznalo Slovenský štát, čiže tým schválilo aj jeho hranice. Úmysly maďarskej politiky boli však nečisté. Ich podstata vyšla najavo 23. 3. 1939 o 06.00 hod. ráno, kedy bez vyhlásenia vojny Maďarsko prepadlo Slovensko. Útočníci sa zmocnili mnohých pohraničných stanovíšť. Na viacerých miestach Maďari zmiatli slovenské stráže použitím bielych zástav a tieto padli poľahky do pasce, alebo ustúpili. Vo vojnovej ľsti Maďari zneužili aj rovnošaty Čs. armády, ulúpené po zabratí Podkarpatskej Rusi.

Nepriateľské jednotky postupovali troma prúdmi bez toho, aby spočiatku narazili na výraznejší odpor. Prvý prúd, v sile pešieho pluku bez tankov, postupoval v smere Veľké Berezné-Ulič-Starina. Druhý prúd v podobnej sile, ale s tankami a obrnenými vozmi, postupoval v smere Malé Berezné-Ubľa-Stakčín. Najsilnejší bol hlavný prúd o sile 2. peších plukov, práporu horskej pechoty, s tankami, obrnenými autami, protilietadlovým a protitankovým delostrelectvom. Tento postupoval v smere Užhorod-Tibava-Sobrance.

Až v popoludňajších hodinách 23. 3. 1939 začali jednotky východnej skupiny pplk. gšt. Augustína Malára klásť skutočný odpor. Maďarský vpád zmobilizoval aktivitu na celom území Slovenska. K asi 30 000 vojakov pribudlo približne 20 000 záložníkov. MNO vydalo 23. 3. 1939 rozkaz vyzbrojiť Hlinkovú Gardu, na čo hlavné vedenie HG dalo rozkaz k jej mobilizácii. Mala slúžiť na podporu armády. Do bojov však už nezasiahla.
Na podporu pozemných vojsk zasiahli už 23. 3. 1939 letci zo Spišskej Novej Vsi, príslušníci II. Perute 3. leteckého pluku v Piešťanoch. Pri opakovaných útokoch sa striedali jednotlivé roje 45. a 49. stíhacej letky, neskôr i z 12. a 13. pozorovacej letky. Ešte v ten istý deň zahynul por. Ján Svetlík a ťažko zranený bol des. Štefan Devan. Napriek tomu, že bojovali proti presile a dostávali sa do značných vzdušných súbojov a paľby maďarských pozemných jednotiek dokázali držať v šachu celý nepriateľský front v šírke 35 km a rozhodujúcou mierou tak prispeli ku konsolidácii vlastnej obrany. Toho istého dňa dostal informáciu od ministra Ferdinanda Čatloša pplk. gšt. A. Malár o podpísaní Ochrannej zmluvy s Nemeckom. Preto mu nariadil: „Ide nám o to, aby sme v každom prípade dokázali, že chceme a vieme si samostatne obhájiť svoje územie. Preto musíš stoj čo stoj hneď zajtra vytvoriť si na východnom mieste relatívnu prevahu síl a zahnať Maďarov za hranice“. Čiže 24. 3. 1939 po preskupení síl a príchode niektorých posíl, sa o 04.30 hod. začal slovenský protiútok. V hlavnom smere z Michaloviec na Sobrance zaútočila skupina kpt. Štefana Haššíka. Dosiahla čiaru Hámre-Gajdoš-Čierna voda-Most na Úhu, západne od Pavloviec.

Tragédiou tohto dňa bol odvetný úder maďarského letectva na základňu v Spišskej Novej Vsi. Formácia 10 bombardérov a 15 stíhačov čiastočne zničila hangár, poškodila niekoľko lietadiel a zapálila sklad uhlia a dreva. Pri útoku zahynul por. Mikulaš Udut a ďalších desať vojenských a civilných osôb. Ďalší dvaja podľahli ťažkým zraneniam v nemocnici. Tento nálet na Spišskú Novú Ves ešte viac vyburcoval Slovensko k odporu.

Situácia sa upokojila 25. 3. 1939, kedy bolo podpísané prímerie a 4. 4. 1939 dohoda o nových hraniciach. Slovensko stratilo v prospech Maďarska 386 km2 so 41 000 obyvateľmi (z toho bolo 309 Maďarov).

Situáciu po bombardovaní výstižne vystihol autor článku publikovaného v tej dobe v Slováku: „ak si myslia maďarskí páni, že takéto prostriedky im získajú sympatie, sú na omyle. Rozhorčenie východného Slovenska je veľké a všetci chcú dobrovoľne ísť do boja proti odvekým utlačovateľom“. (Slovák, 26. 3. 1939)

Silno vyznel prejav Alexandra Macha: „My sme v práve, a to právo je posvätené krvou martýrov“- ďalej pokračoval – „Je to tá istá krv, a tá istá zloba, ktorá zavinila krviprelievanie v Černovej, je to tá istá krv preliata v Šuranoch, je to aj krv brata-gardistu Kopala. Tá krv prechádza do nás a v nás bude žiť! Krv nevinných je najväčšia moc na svete a táto nás privedie k víťazstvu našej pravdy… A my, Slováci, prisaháme na krv nevinne vyliatu, že nepopustíme ani piaď slovenskou krvou pokropenej zeme! Naša je a naša bude táto svätá zem!“ (Slovák, 29. 3. 1939)

Autor: Peter Sliacky