Msgr. Rudolf Graber: Tajné spoločnosti v boji proti Cirkvi (1. časť)

V dobe osvietenstva vzniklo niekoľko proticirkevných spolkov, z ktorých by mali byť menované aspoň dva: slobodomurári, založení roku 1717 v Londýne; a rád iluminátov, založený 1. mája 1776 Adamom Weishauptom, profesorom cirkevného práva, v Ingolstadte. (1) Tým sme sa dotkli problému tajných spolkov a ich vplyvu na spoločnosť a Cirkev. Zas a znova sa dočítame, že Francúzsku revolúciu je potrebné pripísať na konto slobodomurárov. Novodobá formulácia však hovorí: „Slobodomurárstvo revolúcie nerobí; pripravuje ich a pokračuje v ich diele.“ (2) Nech už je to akokoľvek, v lone týchto a podobných tajných spoločností vyklíčilo to, čo bolo neskôr pomenované ako synarchia, t. j. jednotný svetový štát s jednotnou vládou, ktorá je plánovaná ako proticirkev. Ale o tom neskôr. V každom prípade predstavuje Francúzska revolúcia v diabolskom pláne dôležitý článok. Nie je to prehnané tvrdenie, keď povieme, že mnohé katolícke odvetvia si dnes privlastnili jej hlavné myšlienky: slobodu vzoprieť sa vládnucim štruktúram v Cirkvi, rovnosť v demokratizácii spolu so systémom poradných zborov a bratstva v horizontálnej ľudskej sunáležitosti, pričom vertikála, Boh a transcendentno vôbec, sú vyradené. Ako veľmi je II. vatikánsky koncil dávaný do spojenia s Francúzskou revolúciou, dokazujú prehlásenia na 11. zjazde komunistickej strany Talianska v roku 1964, o ktorom ešte budeme hovoriť.

Tým sme sa však dostali tesne k bezprostredným príčinám vnútrocirkevnej krízy v druhej polovici 20. storočia. Tu je potrebné si všimnúť, že „veľké revolúcie – a v jednej takej práve stojíme – sa nerobia spontánne. Majú svojich predchodcov, často len v tajnosti, ich proroci okolo seba rozsievajú semená revolty a nakoniec prídu vodcovia a vykonávatelia. Predchádza im podzemná fáza, potom nasleduje ďalšia, doba inkubácie,“ (3) až dôjde k výbuchu. Tým sme už vyvrátili námietku, ktorú by niekto mohol položiť, keď teraz začíname hovoriť o istých tajných spoločnostiach a ich hovorcoch v 19. storočí.2. Je pravda, že mnohé z týchto mien ani nenájdeme v slovníkoch, (4) ale to nič nemení na skutočnosti, že jedovaté plemeno pôsobilo ďalej a prvýkrát preniklo na povrch v modernizme na počiatku 20. storočia, bolo však ihneď potlačené pevnou rukou svätého pápeža Pia X.

Predovšetkým Pierrovi Virionovi patrí zásluha, že vo svojich spisoch na tieto tajné spoločnosti upozornil. Ak si prečítame len zlomok toho, čo Virion zhromaždil zo všetkých tých, dnes už takmer zmiznutých, spisov oných tajných hovorcov, tak ostaneme prekvapení, užasnutí, zdesení, že tu, na konci 19. storočia, sa už vynárajú všetky idey, ktoré dnes v pokoncilovej dobe predstavujú skúšku pevnosti Cirkvi. Pritom však musíme mať na zreteli, že všetky tieto deštruktívne myšlienky v tajnosti smerujú k jedinému cieľu, totiž vytvoriť konkurenčnú, resp. „novú“ cirkev tým, že stará Cirkev bude podmínovaná a preorientovaná, a to ani nie náporom zvonku, ale ako sa dnes v politike hovorí, „prenikaním inštitúciami“ („Marsch durch die Institutionen“). Už sme si uviedli pre všetky tieto snahy francúzsky výraz, totiž synarchiu. Jedná sa tu o súhrn tajných mocností všetkých spoločností a škôl, ktoré sa spojili, aby utvorili neviditeľnú vládu nad svetom. Z politického hľadiska usiluje synarchia o integráciu všetkých spoločenských a finančných mocností, ktoré má táto celosvetová vláda pod socialistickým vedením prirodzene niesť a podporovať. Katolicizmus by potom bol ako všetky ostatné náboženstvá absorbovaný univerzálnym synkretizmom. Nebol by vôbec potlačovaný, ale integrovaný, pričom to už zreteľne naznačuje princíp kolegiality. Práve tu vidíme, aké záludné dôsledky má razenie takých nových pojmov. Nakoniec by synarchia, plne uskutočnená, znamenala anticirkev (Gegenkirche). (5) Opäť musíme čeliť námietke, že predsa také vzťahy spočívajú čisto v slovách a sú ďaleko mimo vec. Ale prečítajme si, čo k tomu hovorí Alfonz Rosenberg: „…všetky tieto (a iné) skupiny ovplyvňujú, i keď väčšinou neviditeľne, priebeh cirkevnej reformy. Väčšinou je ich myšlienkové bohatstvo, bez toho, že by to bolo výslovne povedané, cestou vývoja a za opatrného preosievania teológmi a pastiermi (!) prijímané do duchovného krvného obehu Cirkvi.“ (6) Tieto slová by mali byť považované za jeden z najsilnejších a najzreteľnejších dôkazov nepriateľskej cieľavedomej metódy infiltrácie a mali by z toho byť vyvodené patričné dôsledky. Sú vyvodzované?

Plán synarchie bol vypracovaný v rokoch 1880-1890. Bez toho, že by sme sa bližšie zaoberali rôznymi zoskupeniami, ako napr. kabalistickým rádom rozenkruciánov, martinistov a symbolistov, nech je poznamenané, že jezuita Riquet a d´Alec Mellor, (7) ktorí sa snažili o priblíženie sa Cirkvi k slobodomurárstvu, udržujú s týmito skupinami úzke styky. (8) Od zakladateľa prvej skupiny, bývalého kňaza Stanislava de Guaita (1861-1897), okrem iného, pochádza aj satanská hymna. (9)

Avšak zvláštnu zmienku si zasluhuje bývalý kanonik Rocca (1830-1893), ktorého meno nenájdeme ani v lexikóne pre teológiu a Cirkev ani v lexikóne slobodomurárstva. Narodil sa v Perpignane vo Francúzsku, kde navštevoval karmelitánsku školu, roku 1858 bol vysvätený na kňaza a roku 1869 bol menovaný čestným kanonikom. Cestoval po Španielsku, USA, Švajčiarsku a Taliansku. Bol veľmi zbehlý v okultných vedách a rozvíjal rozsiahlu propagandu predovšetkým medzi mládežou. Tým sa dostal do konfliktu s Rímom. Napriek exkomunikácii pokračoval vo svojej činnosti, kázal revolúciu, zvestoval príchod „božskej synarchie“ za vlády pápeža, ktorý bude obrátený na vedecké kresťanstvo. Hovoril o novej osvietenej cirkvi, ovplyvnenej socializmom Ježiša a apoštolov. Rocca je podľa Virionovho hodnotenia „odpadlík najťažšieho kalibru“ a to, čo požaduje a predpovedá, by sme mali považovať za prorocké. (10)

Aby sme jeho reči do istej miery porozumeli, musíme vedieť, že sa pridŕža bežných katolíckych pojmov, ale dáva im iný zmysel (vlastne rovnako ako dnes). Neskryte prehlasuje: „Môj Kristus nie je ten vatikánsky.“ Alebo keď hovorí o Bohu, myslí tým človeka, ktorý práve nastupuje na miesto Božie. Slovo reforma pre neho znamená revolúciu. „Žiadna reforma, ale…neodvažujem sa to tak priamo povedať, pretože to slovo je tak vykričané… revolúcia.“ „Nový spoločenský poriadok bude (preto) založený mimo Rím, navzdory a proti Rímu.“ A teraz nasleduje zmienka, po ktorej, ako ktosi povedal, by sa malo naše najhlbšie vnútro otriasť a skamenieť. „Nová cirkev, ktorá si pravdepodobne už nebude môcť zachovať nič zo scholastického učenia a pôvodnej formy Cirkvi, napriek tomu dostane od Ríma posvätenie a kanonickú jurisdikciu.“ Ešte pred niekoľkými rokmi by sme si niečo také nedokázali predstaviť, ale dnes?

Ďalej uvádzame citáty z Roccových diel, ktoré vrhajú svetlo na našu súčasnú Cirkev. Pokiaľ ide o budúcu liturgiu, je presvedčený, že „božský kult, rovnako ako liturgia, ceremoniál, rituál a predpisy, ktorými sa riadi rímska Cirkev, budú zmenené na ekumenickom (!) koncile, čo im vráti úctyhodnú jednoduchosť zlatého apoštolského storočia, v súlade so svedomím a s modernou civilizáciou.“ (11) A Rocca pokračuje: „Rysuje sa obetovanie, ktoré predstavuje slávnostné zmierenie… Pápežstvo padne; zomrie posväteným nožom, ktorý ukujú Otcovia posledného koncilu. Pápežský Cézar je hostia korunovaná k obeti.“ (12)

Je nám nápadné, že už vtedy bola reč o koncile. Rozenkrucián Dr. Rudolf Steiner, zakladateľ antropozofickej spoločnosti, v roku 1910 prehlásil: „Potrebujeme koncil a pápeža, ktorý ho vyhlási.“ Nebolo snáď nadšenie, s ktorým svet vítal koncil, živené aj z tohto zdroja? – Prevládajúcim pojmom je slovo „nový“. Rocca zvestuje „nové náboženstvo“, „nové dogmy“, „nový rituál“, „nové kňazstvo“. Nových kňazov označuje ako „progresivistov“, hovorí o „útlaku“ sutany a o ženení kňazov (13) a zachádza tak ďaleko, že prehlasuje: „Náboženský, politický a sociálny vykupiteľ bude ľudstvu vládnuť prostredníctvom neosobných inštitúcií (institutions impersonelles).“ V nadväznosti na tieto slová bolo právom poukázané, že sa to dnes všade prejavuje kolegialitou, množstvom „konferencií, komisií, výborov a zasadaní.“ (15) Skoro sme v pokušení povedať, že osoba bola potlačená a že vládne anonymita. Tu sa nám zreteľne ukazuje diabolský plán. Už nič o osobe, ktorá svoje najvyššie svätenie dostáva prostredníctvom Najsvätejšej Trojice a Bohočloveka a ktorá je teraz zahladená kolektívom a nezáleží vôbec na tom, akým.

Tu je potrebná medzipoznámka. Bolo by chybou myslieť si, že sa tu jedná len o myšlienky niekoľkých jednotlivcov, ako bol Rocca; nie, toto všetko vyslovila celá rada duchovne spriaznených ľudí vo veľkom množstve spisov, ktoré prinajmenšom vtedy boli prístupné celej svetovej verejnosti. A preto sa pýtame: Prečo tieto veci Cirkev nevzala na vedomie? Pápež Pius X. to iste urobil. Ale to bolo všetko.

Poznámky:
(1) SPINDLER, Max Handbuch der Bayerischen Geschichte, Band II, 1028-1032; München 1966, str. 1028: „Dejiny rádu iluminátov sú fenoménom európskeho významu a účinku,“ porov. HUTIN, Serge Gouvernants invisibles et sociétés secrétes (Editions J´ai lu 1971) opakovane hovorí o iluminátoch.
(2) FAY, Bernhard La Franc-Maconnerie et la Révolution intellectuelle de XVIIIe siécle. Paris 1961, str. 203.
(3) VIRION, Pierre Le Complot. Paris 1961, str. 46. HUTIN, Serge citované dielo, str. 4, cituje MARIELA, Pierre L´Europe paienne du Xe siécle, str. 170: „En realité, de tous temps-et maintenant plus que jamais-, les sociétés secretes menent le monde.“
(4) LENNHOFF, Eugen – POSNER, Oscar Internationales Freimaurerlexikon (nezmenená dotlač vydania 1932). Amalthea-Verlag, München-Zürich-Wien; – LIGMANN, Kurt Das Weltreich der Magie. Stuttgart 1958.
(5) VIRION, Pierre Mystére d´iniquité. Editions St. Michel, St.-Céneré (53). Str.2nn; porov. tiež PONCINS, Léon de Christianisme et F. M. L´Ordre Francais, Décembre 1969; La F. M. d´aprés ses documents secrets Diffusion de la Pensée Francaise, 1972.
(6) Vo švajčiarskych novinách Der Republikaner číslo 39 z 26. septembra 1963.
(7) VIRION, Mystére d´iniquité, str. 81-108.
(8) MELLOR, Alec Unsere getrennten Brüder die Freimaurer (nemecký preklad) Styria Graz-Wien-Koln 1964. – DIERICKX, Michel SJ Freimaurerei. Die Große Unbekannte. Bauhüttenverlag Frankfurt-Hamburg 1968.
(9) VIRION, Mystére d´iniquité, str. 15n; satanská hymna Giosuého Carducciho sa nachádza u Gerharda Zachariasa, Satanskult und Schwarze Messe (ein Beitrag zur Phänomenologie der Religion), Limes-Verlag Weisbaden 1964, str. 133-138.
(10) VIRION, Mystére d´iniquité, str. 19nn. Nasledujúce citáty sú prevzaté z tejto knihy zmieneného Franquerieho spisu L´infallibilité pontificale.
(11) FRANQUERIE, op. cit., str.48
(12) Tamže, str. 48
(13) FRANQUERIE, str. 50, pozn, 14
(14) Tamže, str. 50, pozn. 14

In: GRABER, Rudolf: Atanáš a dnešní Církev, Olomouc, MC, 2009