81. výročie vzniku Slovenského štátu – 14. marec 2020 – Nižná Šebastová

Mnoho ľudí, ktorí sa hlásia k odkazu 14. marca 1939, vníma tento dátum pozitívne predovšetkým kvôli oslobodeniu sa národa spod českého útlaku v kontinuite so skorším oslobodením sa spod útlaku maďarského. Sloboda, suverenita, nezávislosť – to sú pojmy, ktoré sa už roky dookola opakujú skoro pri každej pripomienke na túto udalosť. Ako keby sloboda bola skutočne najvyššou hodnotou, o čom sa mylne domnievajú klasickí liberáli. Je to obmedzený pohľad, ktorý zahmlieva a mení skutočnú podstatu odkazu 14. marca.

Čo je tou skutočnou podstatou? Je ňou kontrarevolučná idea, snaha o zabrzdenie revolučného besnenia, ktoré rozložilo kresťanský poriadok v Európe, zaradenie spiatočky v ceste za úpadkovým pokrokom dneška. Nemožno pochopiť odkaz 14. marca bez pochopenia programu ľudáckeho hnutia, bez reflexie hlavnej motivácie politickej angažovanosti Otca národa Msgr. Andreja Hlinku a jeho nástupcov. Tou motiváciou bol predovšetkým boj proti liberalizmu, antiklerikalizmu, bezbrehej slobode (ktorá beztak vedie k otroctvu, ako zažívame v našich časoch) a iným revolučným výdobytkom. Sloven sa nechcel oslobodiť preto, lebo vnímal slobodu ako hodnotu samú osebe, ale preto, lebo sa chcel vymaniť z liberálneho úpadku, ktorý nám vnucovalo zdegenerované Uhorsko a neskôr v ešte väčšej miere 1. ČSR. Chcel sa oslobodiť, lebo veci národné túžil spravovať v kresťanskom duchu, podľa litery pápežských encyklík a nie podľa slobodomurárskych manifestov.

Kým bolo Uhorsko katolícke, verné ideám sv. Štefana, nebolo národnostného útlaku. Maďarský šovinizmus prišiel s protestantizmom a liberalizmom ako dôsledok slobody, suverenity a nezávislosti od Bohom danej morálky. Príčinou každého spoločenského úpadku je úpadok náboženský, z čoho vyplýva, že bez náboženskej obnovy nie je možné pozdvihnúť ani spoločnosť.

Človek dneška má tendenciu náboženské pohnútky včerajška zosvetšťovať. Ušľachtilé kresťanské úmysly vladárov minulých dôb súčasná dejepisná propaganda interpretuje svetsky, ako snahu schovať za naoko dobré náboženské úmysly svoje osobné ambície a túžbu po získaní alebo upevnení moci. Jedným z dôsledkov tohto trendu tvorcov dejín je aj redukcia odkazu 14. marca na čisto svetský charakter, pričom katolícke kňazstvo ľudáckych vodcov sa interpretuje len ako jeden z mnohých atribútov vyplývajúcich z vtedajšej doby, kým ono bolo v skutočnosti určujúcou esenciou ich politickej angažovanosti.

Význam ľudáckeho hnutia spočíva teda najmä v tom, že ponúklo Slovenovi kontrarevolučný reakcionársky program, ktorý mal, samozrejme, aj svoje nedostatky, beztak však ide o významné dedičstvo, na ktoré je potrebné v duchu súčasnej katolíckej kontrarevolučnej myšlienky nadviazať. 14. marec je zas dôkazom, že tento program vedeli vtedajší predstavitelia aj prakticky uplatniť a využiť vo svoj prospech predvojnovú krízu, čo viedlo k vyhláseniu štátnej samostatnosti. Svetová vojna, ktorá o niekoľko mesiacov vypukla, bola samozrejme na škodu celej veci, ale diskreditovať kvôli tomu ľudácke hnutie, ktoré sa formovalo už niekoľko desaťročí predtým, je len zúfalý počin zúfalých revolučných demagógov.

Aj vo vyššie načrtnutom duchu, so zopätými rukami a modlitbou na perách sme si v Nižnej Šebastovej pri buste Msgr. Andreja Hlinku skromne pripomenuli tieto významné udalosti. Nech Pán Boh vo večnosti odmení všetkých verných Slovenov, ktorí sa obetovali v borbe za Boha a národ!

Milan Žiak