Sv. František u Sultána (Ernoulova kronika)

A teraz vám poviem niečo o dvoch klerikoch, ktorí boli vo vojsku pri Damiette.

Jedného dňa sa odobrali ku kardinálovi ̵ legátovi a povedali mu, že by chceli kardinálov súhlas. Kardinál im povedal, že pokiaľ sa to jeho týka, nikdy k niečomu takému nedá súhlas, pretože by nechcel dávať súhlas k tomu, keby boli bez všetkého zabití. On si myslel: ak tam pôjdu, nikdy viac sa nevrátia. Oni mu povedali, keď tam pôjdu, na ničom nebude mať vinu, pretože to nie je on, ktorý ich posiela, len im dovoľuje ísť.

A naliehali tak dlho, až im kardinál, keď videl ich pevný úmysel, povedal: „Milí páni, neviem, čo máte v srdci a či sú vaše myšlienky dobré alebo zlé. Ale ak tam pôjdete, hľaďte, aby vaše myšlienky i srdce boli stále obrátené k Bohu!“ Odpovedali, že k sultánovi nechcú, ale aby urobili veľké dobro, ktoré chcú uskutočniť. A vtedy im kardinál povedal, ak chcú, že môžu ísť, ale nech si nikto nemyslí, že ich poslal on.

Ti klerici teda prešli kresťanským táborom a dali sa k táboru Saracénov. Keď saracénske stráže spozorovali, že sa k nim ti dvaja blížia, súdili, že k nim prichádzajú ako poslovia nejakej správy alebo s úmyslom zaprieť svoju vieru. Šli im preto naproti, vzali ich a doviedli pred sultána.

Keď pred neho predstúpili, pozdravili ho. Sultán na pozdrav odpovedal, a potom sa ich pýtal, či sa chcú stať Sarancénmi, alebo mu nesú nejaké posolstvo. Odpovedali mu, že sa nikdy mohamedánmi nestanú, ale skôr prišli s posolstvom od Pána Boha pre spásu jeho duše. A pokračovali: „Pane, ak budeš chcieť uveriť našim slovám, odovzdáme tvoju dušu Bohu, pretože ti po pravde rozprávame: ak zomrieš v tomto zákone, ktorý teraz vyznávaš, budeš zatratený a Boh tvoju dušu nikdy nebude mať. Preto sme prišli. Ak nám však dopraješ sluchu a budeš chcieť porozumieť, v prítomnosti múdrych učencov tvojho kráľovstva ti nezvratnými dôkazmi dokážeme, že je váš zákon klamný.“

Sultán odpovedal, že má väčších i menších hodnostárov svojho zákona a poverencov kultu a že nemôže tomu, čo chcú povedať, naslúchať, len v ich prítomnosti. „Celkom správne“, povedali tí klerici, „daj ich zavolať a ak sa nám solídnymi dôkazmi nepodarí dokázať, že je pravda to, čo tvrdíme, že je váš zákon mylný, daj nám kľudne zoťať hlavy“.

Do svojho stanu privolal teda sultán hodnostárov a mudrcov. Tak sa stretli najvyšší a najmúdrejší hodnostári jeho kráľovstva s týmito dvoma klerikmi.

Keď sa zišli, vysvetlil im sultán dôvod, prečo ich zavolal. Povedal im, čo mu tí dvaja klerici navrhli, keď prišli na jeho dvor. Oni sultánovi odpovedali: „Pane, ty si meč zákona. Ty máš povinnosť zákon chrániť a brániť. A my ti v mene Božom a Mohamedovom, ktorý nám tento zákon dal, prikazujeme, aby si ich dal hneď popraviť. Čo sa nás týka, nebudeme počúvať, čo oni rozprávajú. I teba však varujeme, aby si ich počúval. Veď zákon zakazuje počúvať kazateľov iného náboženstva. A keď chce niekto kázať alebo rozprávať proti nášmu zákonu, zákon sám stanoví, aby mu bola uťatá hlava. Preto ti v mene Božom i v mene zákona prikazujeme, aby si im dal ihneď zoťať hlavu, ako je písané.“

Hneď potom sa rozlúčili a nechceli už počuť ani slovo. Klerici zostali sami so sultánom. Sultán im povedal: „Páni bolo mi povedané, že je príkaz od Boha i zo zákona, aby som vás dal popraviť. Ale tento krát pôjdem proti zákonu. Buď odo mňa ďaleko, aby som vás dal odsúdiť k smrti. Bola by to od mňa zlá odmena, aby som vás dal popraviť za to, že ste chceli vedome podstúpiť smrť, aby ste moju dušu zachránili pre Pána a Boha.“

Potom sultán dodal, že, ak chcú zostať, obdarí ich rozsiahlymi pozemkami a majetkami. Oni však odpovedali, že tu rozhodne nemienia zostať, a keďže si ich nikto nechce vypočuť, že sa vrátia do tábora kresťanov, ak im to dovolí. Sultán odpovedal, že ich rád dá až do kresťanského tábora doprevádzať. Medzi tým dal doniesť množstvo zlata, striebra a hodvábnych látok a vyzval ich, aby si podľa ľubovôle brali. Oni však odmietli s odôvodnením: keď jeho dušu nemôžu získať pre Pána, že nechcú nič ̵ jediné cenné by bolo, keby mohli jeho dušu darovať Bohu. Prosili len, aby im dal niečo pojesť a že potom hneď odídu, že tu nemajú nič na práci. Sultán im ponúkol hojný pokrm. Keď sa najedli, rozlúčil sa s nimi a dal ich bezpečne do prevádzať až ku kresťanskému táboru.

In: Františkánske pramene I.