Prečo odpadávajú ľudia od Cirkvi?

„To nikto neverí, žeby dobrí ľudia mohli Cirkev opustiť. Víchor odnáša len plevy a úhrabky, nie však pšenicu. (Sv. Cyprián)

Dnes je to práve tak ako bolo pred 1650 rokmi. Nie viera, nie premýšľanie o náboženstve, nie modlitba ale ani statočnosť nie je príčinou odpadnutí, ale celkom iné veci.

Všetci takzvaní reformátori boli ovládaní nejakou náruživosťou, ktorá ich potom viedla k odpadnutiu. Každý nadŕžal náklonnostiam zemanov a žiadostiam ľudu a strhol so sebou krajiny a národy. Veď sám pruský Fridrich II. priznal, že reformácia bola vyvolaná v Nemecku z túžby po majetkoch a v Anglicku z túžby po žene.

Bez náruživosti nebolo by ani jedného odpadnutia od Cirkvi. Medzi desiatimi „evanjelikmi“, poznamenáva sám Kalvín, sotva nájdeš jedného, ktorý by sa z inej príčiny bol stal „evanjelikom“, ako z tej, aby sa tým slobodnejšie mohol oddať nemiernosti a zmyselným radostiam.

Kto kričí dnes: „Preč od Ríma?“ Kto bije do Cirkvi? Kto ženie a vábi k odpadnutiu?

Odpoveď: Náruživosť.

Veľmi správne poznamenáva gróf de Maistre: „Skúste zostaviť zoznam všetkých tých, ktorí opustili katolícke náboženstvo, aby sa pripojili k nejakej sekte. – Vo všeobecnosti nájdete tam len nemravníkov, nespokojné duše alebo vývrheľov.“

Celkom tak, ako to pred vyše poldruha tisícimi rokmi bol napísal sv. Cyprián. „To nikto neverí – hovorí – žeby dobrí ľudia mohli Cirkev opustiť. Víchor odnáša len plevy a úhrabky, nie však pšenicu.“

Dobre vediac, že hriech vedie k odpadnutiu, už sv. Pavol napomína: „mal si… dobré svedomie, ktoré keď niektorí odhodili, rozbila sa im loď viery.“

Je to prirodzené. Najprv sa stráca dobré svedomie a až potom viera. Stará pravda, a jednako vždy nová.
Keď niekto od katolíckej Cirkvi odpadne, príčinou nie je viera, lebo on tej viery len málo, alebo nič nemá. Len vážni, veriaci protestanti stávajú sa katolíkmi, a len takí katolíci, ktorým sa viera stala ťarchou, ktorí málo, alebo nič neveria odpadávajú od svojej Cirkvi. Neukážete mi ani jedného katolíka, ktorý by sa bol stal z náboženskej potreby protestantom. Hoci si cením inovercov, ktorí boli narodení a vychovávaní vo svojej viere a pritom usilujú sa žiť po kresťansky a nájsť pravú cestu k opravdivej vlasti, tak málo si môžem vážiť tých, ktorí z katolíckeho tábora prebehli k protestantom. To je ľahký tovar! Prakticky po katolícky nežije, do kostola a ku sviatostiam nechodí, smelo ohovára náboženstvo a Cirkev, pochybuje o základných pravdách kresťanstva – a napokon cez jednu noc sa stane protestantom alebo starokatolíkom. „My sme teraz síce protestanti – povedal na veľkom ľudovom zhromaždení v Mníchove 1. februára 1899 Franco Stein, vodca pohybu “Preč od Ríma“ – ale do kostola nikdy nejdeme, lebo sa nám zhnusila každá cirkev, každé náboženstvo.“ Takýto prírastok pravda neslúži ku cti „čistému evanjeliumu.“ a preto právom píšu isté protestantské noviny: „ Pri mnohých prestúpeniach je obava, že sa stali len z lásky k nevere a k falošnej slobode.“ – A celkom pádne poznamenáva istý český protestantský farár: „Tento prírastok – ak ho smiem tak pomenovať – prichádza mi ako špinavý hlieň, ktorý prúd vody po búrke priniesol na susedovu lúku, nie aby ju zúrodnil, ale aby ju znečistil.“ – Keď napriek tomu mnohé protestantské noviny a osvetové brožúry s pýchou registrujú takéto „konverzie“ a vo svojom čitateľstve budia radosť, že toľko a toľko tisíc ľudí sa stalo zasa „evanjelikmi“, my im túto radosť nezávidíme.

Ale ani modlitba a premýšľanie o náboženských veciach nie sú príčinou odpadnutia. Naopak, temer všetci protestanti, ktorí sa stali katolíkmi, modlitbou boli privedení nazad do lona materinskej Cirkvi. Je dojímavé čítať v životopisoch konvertitov, ako mnohí pobožní, mravní a učení protestanti, po roky trvajúcej vrúcnej modlitbe a po zrelom uvažovaní prišli k rozhodnutiu, že sa stanú katolíkmi. Naproti tomu zanedbanie modlitby a náboženská nevedomosť sú známkami tých, ktorí od Cirkvi odpadúvajú. Či táto skutočnosť nie je skvelým dôkazom pravdivosti Cirkvi katolíckej? – Kto zanedbáva modlitbu, stáva sa časom ľahostajným k náboženstvu a viere, lebo modlitba je ako olej, ktorým svetlo viery býva sýtené a udržované. V tomto svetle predstavujú sa nám nevera a odpadnutie od Cirkvi ako trest Boží za zanedbávanie modlitby a ostatných milostí Božích. „Odníme sa vám kráľovstvo Božie a dá sa ľudu, ktorý bude prinášať jeho ovocie.“ (Mat. 21, 43.) Len sa spýtajte tých katolíkov, ktorí kvôli ženbe alebo vydaju, alebo pre výhľad lepšieho hmotného postavenia, alebo zvedení leskom zlata – ako to bolo v Rakúsku, či teraz v Čechách – od Cirkvi odpadli, len sa ich spýtajte, ako často sa utiekali k modlitbe, aby im bola ukázaná pravá cesta. Ich odpoveďou bude posmech z modlitby, lebo také veci oni už dávno odhodili. – Oni patria k tej triede kresťanov, ktorí si stále posmešky robia zo „svätuškárov“ a „pobožnostkárov.“

Keby títo páni katolícke náboženstvo poznali, pravda, ináč by vyprávali. Lenže oni prezradzujú trestuhodnú nevedomosť vo veciach náboženských. Starou zásadou je, že: človek nemiluje to, čo nepozná. Oni však idú ešte ďalej, oni nenávidia to, čo nepoznajú. Oni všade prejavujú slovom i písmom svoju nenávisť proti katolicizmu, akoby tým chceli zahlušiť rozpoltenosť a bezútešný stav ich duše.
Ó, keby poznali Cirkev, ako by ju milovali! dajte mi mladíka a ja ho naučím o katolíckom kňazstve, o jeho pôvode a moci, poukážem mu na to, že iné vierovyznania kňazstva nemajú, uvážime spolu následky tohto a potom ho pustím na divé vlnobitie života, a som istý, že ten mladík nikdy sa nespreneverí viere svojej rodnej viesky. Ďalej vysvetlím mu svätú obetu našich oltárov, tajomné trblietanie večného svetielka, moc kňazstva odpúšťať hriechy vo sviatosti pokánia – potechu katolíkov v živote i pri smrti – a potom ho vyšlem na rozcestie slodného sveta, a istý som, že tak ľahko nezblúdi! Ó keby len poznali Cirkev, ako by ju milovali!

Avšak najmenej viny na odpadnutiach od katolíckej viery má statočnosť a ctnosť. Už svätý Augustín povedal: Svet nebol by neveriaci, keby nebol oddaný nečistote.

Poznal som otca rodiny, ktorý žil v miešanom manželstve. Raz okolo Veľkej noci prišiel domov, zúril, bol akoby bez seba a ponosoval sa, že pri spovedi nedostal rozhrešenie. Hneď na to odišiel na okresný úrad a oznámil, že vystupuje z katolíckej Cirkvi.

Či je tu na vine ctnosť?!

Všeobecne však bolo známe, že jeho manželstvo bolo nedovolené a okrem toho viedol verejne pohoršlivý život.

Ako odpadávajú ľudia od katolíckej Cirkvi? Niekedy z náboženskej ľahostajnosti, nečinnosti, niekedy z ctibažnosti alebo urazenej pýchy – pravidelne však z nemravnosti. Nemravnosť je matkou nielen nevery, ale aj všeobecnou pohnútkou k odpadnutiu od viery. – Mnohí ľudia toto neradi počujú, ale musím to spomenúť – najmä v našich dňoch.

A celý priebeh toho procesu je veľmi prirodzený.

Mladý človek cíti sa byť blaženým v Cirkvi katolíckej, kým statočne a mravne žije. A prečo by aj nie? Žije dľa viery a preto táto nerobí mu nijaké výčitky, ba zošľachťuje jeho mladosť a duševnú blaženosť, i spokojnosť vlieva do jeho srdca. A tento blažený pomer trvá dotiaľ, kým žije v ňom ctnosť. – Avšak mladík sa pokazí, do jeho duše zažerie sa hriech, ako rakovina do zdravého tela – a boj sa začína. Viera a hriech dlho nemôžu byť dobrými susedmi, a keďže mladík hriech väčšmi miluje a zriecť sa ho nechce, preto musí vymiznúť viera.

Dávnou a skutočnou pravdou je, že: Čo si človek želá, to rád aj verí. Ctnostnému je viera milá. Ona posväcuje jeho práce, uľavuje bolesti, očisťuje slzy, sľubuje pokojnú hodinku smrti, ba do výhľadu stavia i korunu lepšieho života.

Výstrednému hriešnikovi však viera je stálou výčitkou, preto by ju rád pretvoril, zrobil zodpovednou svojmu životu alebo celkom vyničil. – Ako starovekí pohani takých bohov si vymysleli, akých chceli mať, tak aj moderní svetáci utvoria také náboženstvo, aké im lahodí, aké neprekáža ich hriešnemu životu.
Keby katolícka Cirkev proti každodennému životu bola ľahostajná, keby nehovorila do duše ľuďom proti hriechu, keby nehrozila večným trestom v budúcom živote, vtedy by ju každý nechal na pokoji, nepriateľov by nemala. – Avšak jej mravné požiadavky, ktoré ona kladie v mene Božom a z Jeho nariadenia, nemožno umlčať. Ona všetkým, či už nosia úradnícku rovnošatu, či robotnícku zásteru, či sú učení alebo neučení, privoláva: To nie je správne, to je hriech – Boh ťa stresce. A Cirkev sv. svoje slová neodvoláva, nepripúšťa nijaké výnimky, ani keď sa na to kráľovia hnevajú, ba ani vtedy, keď odpadnú celé krajiny od viery. – Katolícke náboženstvo práve pre toto nie je po vôli mravne skleslým ľuďom. Títo preto sa usilujú pod rozličnými zámienkami a výhovorkami oslobodiť sa od neho.
Lebo veď, čo by si ty, láskavý čitateľ, urobil s tým človekom, ktorý by prišiel k tebe každý deň s rozličnými výčitkami a cez dvere i obloky by ti neprestajne kričal: Ty si darebák! Ak i naďalej tak budeš pokračovať a sa nepolepšíš, prídeš do pekla – stavím sa, že chytíš metlu a nemilého hosťa vyženieš.

Vo väčšine prípadov takto robia aj tí, ktorí sa stávajú nevernými katolíckej viere.

Na katolíckej strane nemravníci počujú výčitky vstupuje sa im do svedomia. – Na nekatolíckej strane vábi ich neviazanosť mravov, hovorí sa im: Poď k nám, nemusíš sa spovedať, nemusíš sa postiť, nemusíš do kostola chodiť – odhoď to jarmo. – A mnohí idú za týmto volaním a stanú sa protestantmi, alebo bezkonfesionálnymi. Takto odpadávajú ľudia od katolíckej Cirkvi.

A aby tento svoj krok nejako ospravedlnili, utiekajú sa k pretvarovaniu. Títo bezkonfesionálni voľnomyšlienkári obyčajne katolíkov obviňujú z pretvarovačstva, hoci táto výčitka opravdu patrí im.
Mladý slobodomyseľný panák ktorý svojej Cirkvi chrbát obrátil, nerád sa prizná: Som nemravník, milujem hriech a preto nemôžem platne pristupovať k sviatosti pokánia, nemôžem žiť praktickým životom katolíckym, lebo predovšetkým nechcem zmeniť svoj hriešny spôsob života. Nie, takto sa priznať nechce, lebo to by nebolo elegantné. – Aby sa teda nejako jednako ospravedlnil, hľadá výhovorky a hriech odeje do najkrajšieho rúcha. Svet chce byť klamaný. Naučí sa niekoľko fráz a hesiel o ultramontanizme, klerikalizme a o ohlupovaní ľudu, vyhľadá niekoľko historických lží, a s vážnou tvárou povie: Viete, ja som veľa precestoval, veľa počul, čítal, ja som už z takých vecí, ako je náboženstvo, vyrástol, atď. Slovom celej veci rád by dal taký náter, akoby mu vzdelanosť kázala brojiť proti Cirkvi, jednako však príčinou je hriech.

Tu mi zasa prichádzajú na myseľ slová sv. Augustína: „Svet by nebol neveriaci, keby nebol oddaný nečistote.“

Keď sa raz istý mladý človek chvastal pred filozofom Pascalom, že on nič neverí, tento mu odpovedal: „Odhoď od seba hriech a zajtra zasa budeš veriacim.“

Istý zomierajúci bohorúhač zavolal si k smrteľnej posteli Pátra Berthonieho, a vyznal sa mu: „Viete, ja som len preto bol neveriacim, lebo som bol zlý.“

A čo vie dejepis o Zwinglim, o Lutherovi, o Henrichovi VIII., a – čo najnovšie vyšlo najavo o istom vodcovi pohybu „Preč od Ríma“ – to nevonia ctnosťou, pobožnosťou, ba ani len náboženským presvedčením, ale živo to upomína na slová Kalvínove, ktoré zasluhujú, aby tu znovu boli uvedené: Medzi desiatimi „evanjelikmi“ sotva nájdeš jedného, ktorý by sa z inej príčiny bol stal „evanjelikom“, ako z tej, aby sa tým slobodnejšie mohol oddať nemiernosti a zmyselným radostiam.

Nech nikto nenamieta: boli aj zlí, nehodní pápeži. Pius X. je 260. nástupcom Petrovým. Ale medzi jeho predchodcami aspoň 240 boli takí, ktorí sú povýšení nad všetku pomluvu. Sú medzi nimi 82 svätí a 30 mučeníci. Keby sme boli mali len jedného pápeža a keby tento jediný bol zakladateľom našej Cirkvi a pri tom by bol viedol život zlý, pohoršlivý, to by bolo pravda nemilé!

Zhrňme krátko, čo sme povedali: Obyčajne len šľachetné, sväté pohnútky vedú nazad ku katolíckej Cirkvi. – Zväčša len veriaci, najpobožnejší protestanti po dlhých, neprestajných modlitbách a po zrelom uvažovaní – často aj s najťažšou hmotnou obetou – po dlhej a starostlivej príprave, mnoho ráz až na smrteľnej posteli, žiadajú si byť prijatými do katolíckej Cirkvi.

Na druhej strane len veľmi podozrivé pohnútky odvádzajú od katolíckej Cirkvi. – Len neveriace živly, ktoré sú nepriateľsky naladené proti celému kresťanstvu, obyčajne mravne skleslí ľudia, odpadávajú – aby sa tak oslobodili od náboženských povinností – bez modlitby – bez uvažovania – bez obetí – veľmi často vábení časnými záujmami a hmotnými výhodami.

A že v prospech ktorej strany je to všetko, nahliadne každý rozumný človek. „Lepšia čiastka ľudstva“ – je na našej strane.

(I. Scheer – Dr. J. Buday – Prečo milujem svoju Cirkev?)