Bolo povedané

História človeka je históriou zdokonaľovania vedomostí. Je to história neustálej vojny medzi menšinou, silnou duchom, a väčšinou, silnou počtom. Je to história výchovy vždy zle skončenej a vždy znovu začatej. História nevďačnej, ťažkej, s nechuťou robenej a často odmietanej, niekedy prerušovanej a veľmi často obnovovanej výchovy.

Prví proroci, najstarší zákonodarcovia, pastieri národov práve sa rodiacich a život začínajúcich, kráľovia – zakladatelia miest a hlásatelia spravodlivosti, múdri a svätí učitelia začali veľmi včas s krotením zvieraťa. Slovom hovoreným a vyrytým do tabúľ krotili ľudí – vlkov, poučovali divochov, miernili barbarov, vyučovali šedivé deti, miernili zúrivcov, premáhali násilníkov, pomstychtivých, neľudských ľudí. Sladkosťou slova alebo hrôzou trestu Orfeovia alebo Drakóni, sľubujúci a vyhrážajúci menom nadzemských a pozemských bohov, obstrihovali pazúry, ktoré vždy znovu vyrastali, dávali košíky a uzdy na ústa veľmi zubaté, chránili deti, bezbranných, pocestných a ženy.

Starý zákon, ktorý nájdeme s malými odchýlkami v Manave Dharmasastre, v Pentateuchu, v Tao a v Aveste, v tradícii, Solonovi a Numovi, v myšlienkach Hesioda a siedmich mudrcov, je prvým nedokonalým a neúplným pokusom vybrať z haraburdia zverskosti náčrt, začiatok a podobu ľudskosti.

Tento zákon spočíva na niekoľkých elementárnych zákazoch: nepokradneš, nezabiješ, nevydáš krivého svedectva, nezosmilníš, nebudeš utláčať slabého, nebudeš trápiť väčšmi, ako treba, cudzinca a otroka. To sú cnosti spoločensky nevyhnutné a potrebné na spolužitie. Zákonodarca sa uspokojuje s výpočtom najobyčajnejších hriechov. On sa uspokojuje s týmto malým počtom zákazov: jeho ideál zriedka presahuje približnú spravodlivosť.

Ale zákon predpokladá pred sebou a súčasne vedľa seba prevahu zla a nadvládu pudu. Každý predpis dáva možnosť, že ho porušia a každá norma predpokladá, že sa bude konať aj proti nej. Preto starý zákon, zákon primitívnych ľudí je len nedostatočným sputnaním večného a večne víťazného zvieraťa. Je to miešanina kompromisov a polovičatosti: kompromis medzi prirodzenosťou a rozumom, medzi vzpierajúcim sa zvieraťom a božským vzorom. Ľudia starých dôb, mužovia zmyselní, telesní, telnatí, krvaví, atletického zloženia, hustých vlasov, červenej tváre, jedáci surového mäsa, prznitelia panien, zlodeji stád, drvitelia nepriateľov, hodní priezviska, aké dostal trójsky Hektor, „mužobijci“, silní bojovníci, ktorí, keď najprv povláčili zabitého nepriateľa, uviazaného za nohy, posilňovali sa tým, že obhrýzali tučné stehná hoviad a pili veľké čaše vína. Ľudia zle skrotení, akých vidíme v Mahabharte, v Iliade, v básni o Izdubarovi a v knihe o vojnách Jahvových, by boli bývali bez strachu pred trestom bohov ešte ukrutnejšími a bezuzdnejšími. V časoch, keď sa za oko žiadala hlava a za jeden prst celá ruka a za jeden život sto životov, bolo veľkým víťazstvom šľachetnosti, že sa vyriekol zákon odplaty, ktorý žiadal len oko za oko a život za život. Po Ježišovom zásahu sa nám to zdá strašným. Ale zákon sa skôr obchádzal ako zachovával: silní ho znášali proti vôli, mocní, ktorí ho mali chrániť, mu unikali, zlí ho verejne porušovali, slabí ho obchádzali. A čo by ho aj boli zachovávali celý a všetci, každú chvíľu, nestačil premôcť stále vyrážajúce zlo, zadržané tak na chvíľu, ale nepotlačené, sťažené, ale nie znemožnené, odsúdené, ale nie zrušené. Bolo to len akési obmedzenie zverskosti, ale nie jej úplné vyničenie. A ľudia sputnaní, ale stále sa vzpierajúci, upadli do predstieranej poslušnosti, konali tú trochu dobra pred očami všetkých, aby tým slobodnejšie mohli konať tajné zlo, prepínali zachovávanie predpisov, aby tým lepšie mohli zradiť ducha zákona.

Až sem sa došlo, keď Ježiš počal kázať na hore. On dobre vedel, že starý zákon je zodratý, zničený, zatopený v bahnovinách formalizmu. Mala sa znovu začať tisícročná výchova pokolenia ľudského. Bolo treba vybrať popol a vyhodiť ho. Bolo treba znovu ohňom nadšenia obrátiť výchovu k pôvodnému cieľu, ktorým je stále metanoia – premena duše. Preto bolo treba doplniť starý zákon, zákon to vysušený a zodratý. Aby sa však naplnil, nebolo treba urobiť nič lepšieho, ako ísť s ním až do krajnosti, prepäť ho až do paradoxov a potom utvoriť náhradu za starý zákon nový, ktorý by naozaj prerobil ľudskú povahu.

Jedno miesto v evanjeliách sa zdá popierať, že by toto malo byť hlavným úmyslom Ježišovým. „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov. Neprišiel som ho zrušiť, ale naplniť.“ Ale hneď u Matúša nasleduje po tomto tak úsečnom tvrdení veta, ktorá predošlé obmedzuje alebo mu aspoň zčiastky odporuje. Táto veta nebola, myslím, pochopená v pravom zmysle slova, lebo všetci sú ovládaní myšlienkou, že Ježišov zákon je nie nič iné, ako pokračovanie zákona Mojžišovho. „Dokiaľ nepominie nebo a zem, nepominie ani litera, ani len čiaročka zo zákona, kým sa on nevyplní do poslednej litery.“ Teda nestane sa nikdy to (ako sa nemôže stať, aby sa pominuli nebo a zem), „kým sa každá vec nevyplní do posledného bodu“. Toto sú doslovné výroky, lebo práve v tom väzí rozlúštenie záhady. Ježiš chce povedať len toľko: Dokiaľ každá vec – totiž tá trocha spravodlivosti a pravdy, čo sa nájde v Starom zákone – sa nevyplní, dokiaľ nebude naozaj trvalým pravidlom života, všeobecným zvykom, dotiaľ pravidlá Starého zákona ostanú v platnosti. To je to minimum, ale minimum potrebné, aby sme mohli vystúpiť po schodoch Nového zákona. Len čo sa však toto všetko vyplní a Starý zákon bude krvou vašej krvi a Nový zákon bude zvestovaný, nebudete už potrebovať starý a nedokonalý zákon, lebo vyšší a väčší zákon, ktorý predstihne prvý a z čiastky ho poprie, nastúpi na jeho miesto. V polemickom vzrušení hovoril Ježiš s farizejmi ešte zreteľnejšie: „ Zákon a proroci trvali len do Jána. Odvtedy sa zvestuje dobrá novina kráľovstva Božieho a každý tam vchádza násilím.“ Ježišom sa teda otvára Nový zákon a Starý sa zrušuje a vyhlasuje sa za nedostatočný. On začína každé podobenstvo slovami: „Bolo povedané…“ A hneď po starom prikázaní, ktoré očisťuje paradoxom alebo ktoré priamo prevracia, zavádza nové: „Ja vám však hovorím…“

Týmto „však“ začína sa nový deň ľudskej výchovy. Ježiš nemá na tom viny, že doposiaľ tápeme v rannom šere.

(G. Papini – Život Krista)